Homília na Druhú pôstnu nedeľu

Druhá pôstna nedeľa

Mk zač. 7. (2,1-12)    

Ježiš povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“

Uzdravenie ochrnutého. – 1 O niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma. Ľudia sa dopočuli, že je v dome, ² a zišlo sa ich toľko, že už nebolo miesta ani predo dvermi. A on im hlásal slovo. ³ Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. 4 A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. ⁵ Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“

⁶ Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: ⁷ „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ ⁸ Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? ⁹ Čo je ľahšie – povedať ochrnutému: »Odpúšťajú sa ti hriechy«, alebo povedať: »Vstaň, vezmi si lôžko a choď!«? ¹⁰ Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: ¹¹„Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“ ¹² A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“

HOMÍLIA

Bratia a sestry, istotne ste už počuli diagnózu: mozgová príhoda. Je to akási novodobá civilizačná pliaga a istotne máme hrôzu pri pomyslení na takéto postihnutie. Často krát je taký človek úplne odkázaný na pomoc druhých. Takzvaná porážka zasahuje zväčša motoriku, ale často krát postihuje aj centrum reči a iné životne dôležité funkcie.

Nevieme, akým druhom paralýzy trpel dnešný muž z evanjelia, ale vyzerá to tak, že bol aj bez reči. V celom príbehu nepovie ani slovo. Iba Lukáš poznamenáva, že až po uzdravení, odišiel do svojho domu a zveleboval Boha (porov. Lk 5, 25). Možno len počul svojich priateľov, či príbuzných ako sa o ňom radia, že ho vezmú do Kafarnauma. Nemôže protestovať, nemôže sa brániť. Vezmú lôžko a idú. Už je na ulici, vystavený súcitným alebo posmešným pohľadom okoloidúcich. Kráčajú v horúčave. Pretláčajú sa davom, vadia sa, dožadujú sa uprednostnenia. Možno počuje aj zlostné poznámky na svoju adresu. Veď aj ostatní sa kdesi tlačia, aj ostatní majú svoje problémy, aj ostatní čakajú. Nedá sa… Potom ho dvíhajú kamsi hore. Podávajú si ho ako vrece. Nevie čo sa s ním deje. A naraz len začína klesať, nevedno kam. Tváre priateľov sa strácajú a on mizne v akejsi tmavej diere. Chce volať, brániť sa: Čo to so mnou robíte?! Zastavte toto bláznovstvo! Nik ho nepočuje. A vtedy, keď ho už opustila akákoľvek nádej pristáva na zemi, pred nejakým mužom a stretá sa s jeho pohľadom. Tento pohľad preniká až na dno jeho duše ako najjasnejší svetelný lúč. A v tomto svetle zrazu vidí, celý svoj život, všetky svoje skutky. Dobré i zlé. A v súvislosti s tými druhými možno aj vidí, ako prišiel k svojej chorobe, ako k následku svojich hriechov. Teraz už nevie obviniť nikoho za svoju situáciu, ako to robil celý život. Nemôže nič povedať na svoju obranu, nedokáže si vytvoriť žiadnu stratégiu obhajoby. Nie on súdi, ale súdia jeho.

Bratia a sestry, azda sme už všetci zažili pohreb. Taký ten klasický, na cintoríne. Istotne sa zhodneme na tom, že najsmutnejšia a najdramatickejšia chvíľa nastáva vtedy, keď sa rakva začína spúšťať do zeme. Kdesi do neznáma, kdesi do tmy, do beznádeje, odkiaľ niet návratu, do ozajstnej smrti. Ak by sme mohli s nejakou kazateľskou licenciou opísať pocity nebožtíka, tak by to možno vyzeralo takto: Ešte pred chvíľou ho obklopovali príbuzní a priatelia, cítil sa akosi v bezpečí. Jeho situácia nebola „ktoviečo“, ale díval sa im do tváre, videl ich mimiku, počul ich slová, ešte bol „tu“! Ale čo sa to s ním zrazu deje?! Tváre sa mu vzďaľujú, slová tíchnu, tma narastá, kamsi sa prepadá. Hlina ho začína zakrývať. Chce volať, ale jazyk sa nehýbe. Hlasivky nefungujú. Kričí, ale nikto ho nepočuje. Zmocňuje sa ho panika, zúfalstvo.

Bratia a sestry, predstavme si každý seba v tejto situácii. A teraz sa vás vážne pýtam: Čo by sme v tejto chvíli radšej počuli? Uzdravujem tvoje ľadviny, tvoju chrbticu, tvoje srdce alebo Odpúšťajú sa ti hriechy? Myslím, že odpoveď je jasná.

Preto do tejto situácie beznádeje zaznie najprv slovo: Dúfaj! Veď my sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali. (porov. Rim 5, 3 – 5)

A hneď za tým: Odpúšťajú sa ti hriechy! Práve tieto slová bude počuť človek, ktorý sa nebráni, ktorý onemie, ktorý neobviňuje, ktorý je ako Ježiš Kristus na kríži.

Keď Ježiš videl ich vieru… Čo myslíte, bratia a sestry, spúšťali títo štyria muži ochrnutého s nevôľou, so zármutkom, s odporom? Určite nie. A prečo nie? Lebo vedeli, že tam dole sa stretne s Ježišom Kristom. Toto je viera: Viem, že sa v smrti stretnem s Bohom. Toto robí Cirkev so svojimi členmi. Ustavične nás vyučuje a posilňuje vo viere, aby sme mali odvahu podstúpiť túto kenózu, tento zostup smerom dolu. Veď, kde sa chceme stretnúť s Kristom? Tam hore, na streche? Vo vysokej nadmorskej výške našej domnelej dokonalosti? Áno, preto sa potom ľudia nedokážu, a ani sa nemôžu tešiť z radostnej zvesti: Odpúšťajú sa ti hriechy? Vychádzajú zo spovedníc ešte namosúrenejší ako prišli. Lebo ich niekto k sviatosti donútil, lebo je pôst, lebo je to prikázanie, lebo im spovedník nedal za pravdu, lebo dostatočne nevysvetlili a on to nepochopil, že to nie oni sú na vine, ale manžel, manželka, svokra, deti, rodičia, bratia…, možno tak nanajvýš s pocitom: mám to za sebou.

Na to, aby mohla naša viera rásť, určite budú potrebné tieto okamihy zostupu, okamihy, ktoré nám budú sprítomňovať smrť. Ale odvahu! Verme dnešnému Slovu! Verme, že to je to miesto, kde Boh prichystal pre nás stretnutie s Kristom preto, aby očistil naše srdce od hriechu, aby naplnil náš život láskou – osobným stretnutím s ním.

Obrazom toho je krst. Slovenské slovo krst súvisí so slovami Kristus a kríž. Grécke slovo baptismos je odvodené od slovesa baptein/baptizein, čo značí ponoriť/umyť. Nikto z nás nie je prispôsobený pre život pod vodou. Tam dole musí každý z nás nutne zomrieť. Ale preto sa uprostred krstného bazéna znázorňuje kríž, aby sme vedeli, že to už nie je miesto smrti. Že túto smrť na seba vzal Ježiš Kristus. Tam na dne zostane mŕtvola Adama, starého človeka hriechu, a z vody vystúpi nový človek – Kristus, oživujúci Duch.

Chválime sa aj súženiami (Rim 5, 3a). Či sa azda svet chváli súženiami? Alebo sú aj medzi nami bratia a sestry, ktorí sa chvália súženiami? Ktorýsi cirkevný otec hovorí, že kresťania sú ako rybky. Vedia žiť vo vode, vedia prijať smrť, lebo vedia, že Kristus ich skrze ňu privádza k večnému životu. A na to treba vieru – zostúpiť dole, vyzliecť sa, byť bezmocný, lebo tam nás čaká Boh so svojou láskou!

Veď čo počul ochrnutý, keď bol spustený dole? Dúfaj synu, odpúšťajú sa ti hriechy. Neodporuj tejto láske. Boh ti chce odpustiť hriechy, chce urobiť tvoj život nádherný. Aj tebe Boh práve cez krízu chce povedať, že ťa miluje slabého, ináč by si to neprijal. Ten pohľad Ježiša Krista dnes spočíva i na mne i na tebe. Pozrime mu priamo do očí a dovoľme, aby nám povedal pravdu o nás. Ak ju prijmeme a nebudeme sa brániť, ani obviňovať druhých, ak prijmem pomoc a vieru Cirkvi, vzápätí budeme počuť: Dúfaj! Odpúšťajú sa ti hriechy! V tej chvíli môžeme zvelebovať Boha.

 -vp-