Radosť a úspech ktorejkoľvek východnej cirkvi je príležitosťou k radosti aj pre ostatné sesterské cirkvi. V týchto dňoch sa teda môžeme spoločne radovať s Gréckokatolíckou cirkvou v Maďarsku, ktorá má od včerajška (21. mája – pozn. red.) nového biskupa. 5. marca tohto roku Svätý Otec Benedikt XVI. vymenoval za nového apoštolského exarchu miškolského exarchátu mnícha, pátra Atanáza Orosza, ktorý bol v súčasnosti predstaveným propedeutického ročníka v centrálnom budapeštianskom seminári.
Otec Orosz pochádza z kňazskej rodiny, narodil sa 11. mája 1960 v Nyiregyháze, sídle maďarského gréckokatolíckeho biskupstva. Po štúdiách na Panonhalmskom benediktínskom gymnáziu a na Budapeštianskej univerzite bol vysvätený za kňaza 4. augusta 1985. Neskôr študoval v Ríme na Akadémii sv. Alfonza morálnu teológiu a na Pápežskom východnom inštitúte liturgiu a ekumenizmus. Po návrate zo štúdií bol niekoľko rokov prefektom a dva roky aj rektorom gréckokatolíckeho seminára v Nyíregyháze. Túžba po mníšskom živote a po obnove východnej mníšskej tradície ho priviedla najprv do belgického benediktínskeho kláštora v Chevetogne, kde prešiel osemročnou formáciou, po ktorej spolu s terajším nyíregyházskym biskupom Filipom Kočišom založil mníšsku komunitu v obci Damóc neďaleko hraníc so Slovenskom.
Biskupská chirotónia Mons. Orosza je pre nás príležitosťou, aby sme krátko predstavili aj situáciu maďarských gréckokatolíkov. Ich história je totiž úzko spätá aj s našimi cirkevnými dejinami. Pôvod dnešných maďarských gréckokatolíkov býva interpretovaný rôzne. Na jednej strane nám história už od X. storočia podáva správy o kontaktoch maďarských kmeňov s Byzanciou, v ktorej boli pokrstení aj viacerí kmeňoví vodcovia starých Maďarov. V nasledujúcich storočiach, zvlášť za vládnutia arpádovskej dynastie, existovali časté politické i rodinné kontakty tak s Byzanciou ako aj s Kyjevskou Rusou a aj vďaka tomu v ranostredovekom Uhorsku prekvitali viaceré grécke kláštory a boli sem posielaní grécki putovní biskupi. Od XV. storočia, v súvislosti s rastúcim tlakom Turkov na Balkán, sa do Uhorska presťahovali početné skupiny Srbov; mnohí z nich sa usadili aj v Sabolčskej stolici. Do toho istého priestoru sa neskôr sťahovali aj obyvatelia južných úbočí Karpát, Rusíni a aj Slováci, a to najmä po vyhnaní Turkov z Uhorska. Títo veriaci patrili pod jurisdikciu mukačevského gréckokatolíckeho biskupa. V období rekatolizácie sa vrátili do Katolíckej cirkvi aj skupiny maďarsky hovoriacich veriacich, ktorí pri návrate do Katolíckej cirkvi dali prednosť východnému obradu. Všetky tieto historické a etnické prúdy sa v priebehu stáročí vo väčšinovom maďarskom jazykovom a kultúrnom prostredí postupne čoraz viac udomácňovali, asimilovali a získavali vlastnú jazykovú i cirkevnú identitu.
Po prijatí Užhorodskej cirkevnej únie v polovici XVII. storočia aj gréckokatolícki Maďari znášali tie isté osudy ako ostatní veriaci mukačevského zjednoteného biskupstva. Okrem pocitu menšiny, v rámci väčšinovej Rímskokatolíckej cirkvi, však boli menšinou aj v rámci Gréckokatolíckej cirkvi, pretože väčšinu jej veriacich tvorili Slovania. Na konci XVIII. storočia sa stretávame s prvými pokusmi preložiť Liturgiu sv. Jána Zlatoústeho aj do maďarčiny. Od polovice XIX. storočia sa centrom maďarských gréckokatolíkov stalo mestečko Hajdudorog; tu sa v roku 1868 zišiel aj kongres zástupcov 58 farností Mukačevskej eparchie, v ktorých prevládal maďarský jazyk a ktoré si žiadali spojenie do jednej eparchie, v ktorej by mohla byť maďarčina liturgickým jazykom. Tento proces pokračoval vytvorením osobitného vikariátu v roku 1873 a vyvrcholil 8. júna 1912, kedy pápež sv. Pius X. erigoval Hajdudorožskú eparchiu, do ktorej bolo začlenených 162 farností, a to vydelením maďarských farností z Mukačevského, Prešovského, Fagarašského, Veľkovaradínskeho a Gherlianskeho biskupstva.
Rozpad Rakúsko-Uhorska a zmeny hraníc po prvej svetovej vojne boli dôvodom pre ďalšie zmeny cirkevno-právneho usporiadania. V rámci nových hraníc hajdudorožská eparchia stratila 68 farností, ktoré sa ocitli mimo nových maďarských hraníc, ale na území Maďarska sa zasa ocitlo 21 farností Prešovskej eparchie. Pre tieto bol 4. júna 1924 vytvorený osobitný apoštolský exarchát. V tom čase boli tieto farnosti považované za rusínske, respektíve slovenské, pretože sa v nich ako cirkevný jazyk používal staroslovienčina, ale v priebehu ďalších desaťročí sa aj tu prešlo na používanie maďarčiny ako liturgického i hovorového jazyka.
5. marca 2011 Svätý Otec Benedikt XVI. nanovo usporiadal hranice tohto exarchátu tým, že do neho začlenil ďalších 29 farností, ktoré presunul spod jurisdikcie Hajdudorožskej eparchie. Sídlom exarchátu sa stal Miškolc a jeho teritórium sa prakticky rozprestiera na území dnešnej Boršodsko-Abaújsko-zemplínskej župy.
Ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi som bol pozvaný osobne udeliť biskupskú chirotóniu novému biskupovi, ďalšími dvoma spolusvätiteľmi boli prešovský metropolita arcibiskup Ján Babjak a hajdudoržský biskup Filip Kočiš. Na svätení sa zúčastnilo aj ďalších 24 biskupov byzantského i latinského obradu z Maďarska, ale i z Ukrajiny, Srbska, Rumunska, Slovenska, Slovinska, Chorvátska. Prítomní boli aj zástupcovia belgických benediktínov z kláštora v Chevetogne, či z gréckeho kolégia v Ríme, kde svätenec býval počas štúdií. Slávnostnú kázeň predniesol maďarský prímas, ostrihomský arcibiskup kardinál Péter Erdó. Liturgiu na dvoch veľkoplošných obrazovkách sledovali v priestoroch okolo chrámu aj mnohí veriaci, pretože samotný chrám nemohol ani zďaleka pojať všetkých zúčastnených.
Včerajšia liturgická slávnosť vysviacky nového biskupa pre Miškolský apoštolský exarchát sa niesla v radostnom ovzduší a prítomnosť biskupov susedných gréckokatolíckych eparchií bola znakom dobrých vzťahov, ktoré panujú medzi týmito sesterskými cirkvami, ktoré vzišli zo spoločných koreňov bývalej rozsiahlej Mukačevskej eparchie. Vedomie príslušnosti ku Gréckokatolíckej cirkvi je takým silným identifikačným prvkom, ktorý odsúva do úzadia aj súčasné cirkevno-právne usporiadanie do samostatných cirkví sui iuris a prekonáva aj jazykové a národnostné bariéry. V dnešnom svete, ktorý je poznačený rozbrojmi, roztržkami a deleniami, je to povzbudzujúce a radostné posolstvo, ktoré vychádza z našej kresťanskej identity, a tá má ľudí spájať a nie rozdeľovať.
Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi
Vysielané Rádiom Vatikán, (RV, 22. mája 2011)
Foto: http://www.gorogkatolikus.hu/
