Vatikán, 11. apríla (RV) – Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu prináša veľkonočné zamyslenie Mons. Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, ktorý v utorok 10. apríla oslávil 47 rokov.
Slovo zemetrasenie sa v našich predstavách bežne spája s katastrofou, nešťastím, nebezpečenstvom, smrťou. Dôsledky zemetrasenia sa dlho pociťujú – rozborené stavby, narušené cesty, strhnuté mosty. Moderné seizmologické stanice sú dnes schopné zaznamenať zemetrasenie a presne určiť jeho epicentrum, silu a dosah. Rebríček najsilnejších zemetrasení v histórii je časovo obmedzený len na posledné desaťročia, odkedy sme schopní tento fenomén presnejšie merať. V minulosti neexistovali zariadenia, ktoré by zaznamenávali jeho silu podľa Richterovej alebo Mercalliho stupnice. O historických zemetraseniach sa dozvedáme len z kroník, či spomienok a memoárov jednotlivcov a ich silu môžeme odhadovať podľa opísaných škôd, či iných sprievodných javov. Zemetrasenie napríklad sprevádzalo výbuch Vezuvu a zničenie Pompejí, kroniky zaznamenávajú zemetrasenia, pri ktorých sa zrútili viaceré pozoruhodné budovy, či boli zničené celé mestá.
Jedno zemetrasenie, respektíve jedna dvojica zemetrasení však vošla do histórie celkom osobitným spôsobom a navždy zmenila beh ľudských dejín. Opis týchto zemetrasení a ich dôsledkov pochádza z pera a spomienok autentických svedkov udalostí, ktorých v nasledujúcich riadkoch chceme hojne citovať. Obe zemetrasenia sa odohrali behom troch dní s epicentrom v meste v meste Jeruzaleme, pričom ich presný čas ukladajú dobové pramene do osemnásteho roku vlády cisára Libéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša, presnejšie do konca prvej polovice prvého jarného mesiaca podľa židovského kalendára, teda 13. a 15. nissana jeden deň pred a jeden deň po židovskej Pasche. Prvé z týchto zemetrasení vypuklo vo chvíli smrti odsúdenca menom Ježiš, ktorého vinu guvernér Pilát označil nápisom ”Ježiš nazaretský, židovský kráľ”. Vo chvíli, keď zomierajúci Ježiš na kríži „zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu. … hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“ (Mt 27 51-54). Druhé zemetrasenie vypuklo ráno 15. nissana. Vtedy „keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť (Ježišov) hrob. Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň. Jeho zjav bol ako blesk a jeho odev biely ako sneh. Strážnici strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi“ (Mt 28, 1-4). Obe zemetrasenia boli zaznamenané vojakmi, ktorí si konali svoju službu. V prvom prípade úlohu popravnej čaty, v druhom funkciu strážnikov, ktorí mali zabrániť tomu, aby učeníci azda neukradli Ježišovo telo z hrobu a nešírili potom nejakú fámu o jeho zmŕtvychvstaní.
Čo je na týchto zemetraseniach pozoruhodné je to, že nespôsobili žiadne závažné materiálne škody, ale, práve naopak, boli sprievodným znakom nepredstaviteľného dobra pre ľudstvo. Po obidvoch zemetraseniach zazneli neslýchané vyjadrenia. Stotníkove slová „On bol naozaj Boží Syn“ radikálne menia pohľad na osobu Ježiša z Nazaretu, ktorý bol svojimi súčasníkmi síce v istom zmysle považovaný za proroka, mocného v čine i reči, pred Bohom aj pred všetkým ľudom a od ktorého mnohí očakávali , že vykúpi Izrael a obnoví jeho kráľovstvo (porov. Lk 24,19), ale o ktorom si dovtedy len jeho najbližší učeníci reprezentovaní Petrom dovolili povedať, že je „Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Po druhom zemetrasení sa ale rozšírila správa ešte šokujúcejšia. Týkala sa toho, ktorého vlastní súkmeňovci “rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili … Podľa svedectva jeho učeníkov ho „Boh vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci“ (porov. Sk 2, 24). V ono jarné nedeľné ráno sa teda začala Jeruzalemom šíriť správa o tom, že ten Ježiš z Nazaretu, ktorého pred troma dňami ukrižovali už nie je v hrobe, že jeho hrob je prázdny. Keď sa v neskôr on sám objavil na viacerých miestach, najprv Márii Magdaléne v záhrade, neskôr apoštolom vo večeradle, a potom ďalším učeníkom na ceste do Emauz – nebolo už možno túto správu ďalej ignorovať. Niežeby sa štátny aparát o to nepokúšal. Veď po tom, čo „prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom všetko, čo sa stalo. Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí so slovami: „Tak vravte: „V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.“ A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo.“ Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa.“ (Mt 28, 11-15).
Napriek tomu sa správa šírila ďalej. Zoči-voči týmto svedectvám Kristovo zmŕtvychvstanie nemožno vysvetľovať mimo fyzického poriadku a neuznávať ho za historickú skutočnosť. Z faktov vyplýva, že viera učeníkov bola podrobená radikálnej skúške utrpením Učiteľa a jeho smrťou na kríži, ktorú on vopred oznámil. Otras vyvolaný umučením bol taký veľký, že učeníci (aspoň niektorí z nich) neuverili hneď zvesti o zmŕtvychvstaní. Evanjeliá nám vôbec neukazujú spoločenstvo zachvátené mystickým nadšením, ale predstavujú nám zronených a prestrašených učeníkov. Preto neuverili nábožným ženám vracajúcim sa od hrobu a ich slová sa im zdali „ako blúznenie“. Keď sa Ježiš večer na Veľkú noc zjavil Jedenástim, „vyčítal im neveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo ho videli vzkrieseného“.
U apoštolov sa situácia zmenila až keď sa „vzkriesený Kristus zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz. Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom“ (Sk 5, 30). Odvtedy, a osobitne od Zoslania Svätého Ducha na päťdesiaty deň po Pasche, sa apoštoli stali neohrozenými ohlasovateľmi tejto novej mimoriadnej zvesti. Nič nepomáhali ani zákazy veľrady: Ježišovi učeníci, teda tí ktorým „po svojom umučení poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im počas štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1,3), na všetky zákazy veľkňazov reagovali vyhlásením „my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4, 20) , teda, že „Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili. Jeho Boh svojou pravicou povýšil za vládcu a Spasiteľa… a my sme toho svedkami, aj Duch svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú“ (Sk 5, 30-32).
Od týchto čias až podnes a do skončenia vekov, byť Kristovým svedkom znamená byť „svedkom jeho zmŕtvychvstania“, patriť k tým, čo „s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili“. Kresťanská viera vo vzkriesenie sa už od začiatku stretala s nepochopením a odporom. V ničom inom sa neprotirečí kresťanskej viere tak silno, tak tvrdošijne, tak vytrvalo a vášnivo, ako keď ide o vzkriesenie tela. Veľmi všeobecne sa prijíma, že život ľudskej osoby pokračuje po smrti duchovným spôsobom. Ako však uveriť, že by toto tak zjavne smrteľné telo mohlo byť vzkriesené pre večný život? Kresťanská nádej na vzkriesenie je plne poznačená stretnutiami so zmŕtvychvstalým Kristom.
Vstaneme z mŕtvych ako on, s ním a skrze neho. Kedy? Definitívne „v posledný deň“, „na konci sveta“. Vzkriesenie mŕtvych je totiž úzko spojené s Kristovým druhým príchodom (parúziou): „Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví“ (. Naša cirkevná pieseň to sugestívne opisuje slovami: “keď nebesá i zem, budú sa triasť a chvieť, ty prídeš k nám v ten deň, bys súdil tento svet“.
Veriť vo vzkriesenie mŕtvych bolo podstatným prvkom kresťanskej viery už od jej začiatkov: „vzkriesenie mŕtvych je istota kresťanov. Vierou vo vzkriesenie sme [kresťanmi].“ Na Východe to vyjadruje pozdrav, ktorým sa veriaci zdravia v týchto dňoch. Christos voskrese! _ Voistinu voskrese! Kristus vstal zmŕtvych! Naozaj vstal! Latinská liturgia pri každom slávení nám predkladá vieru v Eucharisticky prítomného Krista ako tajomstvo viery, ktoré vyznávame slovami: Smrť tvoju Pane zvestujeme a Tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve!
Istá agentúra pri sociologickom prieskume zistila, že percento tých, ktorí sa vyhlasujú za veriacich kresťanov, je vyššie ako tých, ktorí veria v zmŕtvychvstanie a vzkriesenie tela. Tento štatistický údaj je šokujúci a zarmucujúci zároveň. Byť kresťanom, považovať sa za veriaceho a neveriť pritom v
zmŕtvychvstanie, pochybovať o historickosti Kristovho zmŕtvychvstania i o našom vlastnom budúcom vzkriesení s Kristom je totiž paradoxom, vnútorne si odporujúcim. Ako hovorí sv. Pavol: „Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak mŕtvi naozaj nevstávajú. Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení. Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. (1 Kor 15, 12-20)
Mnohí vlažní kresťania potrebujú aj dnes akoby zatriasť vlastným svedomím a náboženským vedomím, potrebujú prijať do svojho života zmenu, ktorú spôsobujú vibrácie pochádzajúce z jedného epicentra, z Krista jeho zmŕtvychvstania. Prijatie pravdy o Kristovom zmŕtvychvstaní ako o garancii nášho vzkriesenia je duchovným zemetrasením v dejinách ľudstva i každého človeka. Nie je to voliteľný doplnok akéhosi etického učenia, ktoré môže byť na kresťanstve tak všeobecne sympatické, ale je to podstata a dôvod celého kresťanstva.
Toto duchovné zemetrasenie má presne opačné charakteristiky, ako prírodná katastrofa – je šťastím, istotou, životom. Jeho dôsledkom je budova Cirkvi, ktorá je postavená na Petrovej skale, je cestou k spáse a mostom medzi nebom a zemou.
Aj preto zaznievajú slová autora listu Hebrejom ku všetkým pochybujúcim a hľadajúcim: „Dajte si pozor, aby ste neodmietli toho, ktorý hovorí. Lebo ak neunikli tamtí, čo odmietali toho, ktorý hovoril na zemi, o čo menej my, keď sa odvrátime od toho, ktorý hovorí z neba. Jeho hlas vtedy otriasol zemou, teraz však sľubuje: „Ešte raz zatrasiem nielen zemou, ale aj nebom. A to „ešte raz“ naznačuje premenu toho, čo je otrasiteľné ako stvorené, aby ostalo to, čo je neotrasiteľné. A tak keďže prijímame neotrasiteľné kráľovstvo, zachovajme si milosť a pomocou nej slúžme Bohu tak, aby sme sa mu páčili, s úctou a
bázňou“ ( Hebr 12, 25-28).
Mons. Cyril Vasiľ SJ
Zdroj: TK KBS
