O niekoľko dní si pripomenieme piate výročie pozdvihnutia Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku na metropolitnú úroveň. Pápež Benedikt XVI. 30. januára 2008 totiž súčasne zriadil bratislavské gréckokatolícke biskupstvo, povýšil dovtedajší košický apoštolský exarchát na eparchiu a prešovskú eparchiu na metropolitnú arcieparchiu. Po dlhom vývoji tak slovenská Gréckokatolícka cirkev dosiahla stupeň metropolitnej cirkvi sui iuris, tak ako ho predvída štruktúra východných katolíckych cirkví kodifikovaná v Kódexe kánonov východných cirkví.
V súčasnosti existujú na svete tri východné cirkvi, ktoré sú na metropolitnom stupni hierarchického vývoja – okrem našej prešovskej metropolitnej cirkvi je to metropolitná cirkev ruténskej tradície v Pittsburghu a etiópska cirkev v Etiópii a Eritrei s centrom v Adis Abebe. Ďalšie riadne hierarchické stupne východných katolíckych cirkví sú cirkvi vrchného arcibiskupstva a cirkvi patriarchálne. V súčasnosti máme na úrovni vrchného arcibiskupstva štyri cirkvi sui iuris – ukrajinskú, sýrsko-malabarskú, sýrsko-malankarskú a rumunskú. Na úrovni patriarchálnom máme šesť katolíckych východných cirkví – koptskú, melchitskú, sýrsku, maronitskú, chaldejskú a arménsku.
Existencia rozličných východných cirkví niekedy predstavuje problém, alebo vyvoláva otázky o dôvodoch a zmysle tejto rôznorodosti v Cirkvi. Nebolo by všetko jednoduchšie, keby bola celá Katolícka cirkev jednoliata, riadila sa rovnakými zákonmi a rovnakou liturgiou? Odkiaľ sa vzali tieto rôzne obrady, zákony, liturgie a cirkevné štruktúry? Je to náhoda, výsledok historického vývoja, politických vplyvov, či etnickej vyhranenosti niektorých skupín, alebo je za tým všetkým nejaký iný dôvod a Boží plán? Magistérium Katolíckej cirkvi na tieto otázky odpovedá v koncilovej konštitúcii Lumen Gentium takto:
„Riadením Božej prozreteľnosti sa stalo, že rôzne cirkvi, ktoré založili apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom času zoskupovali do rozmanitých organicky spojených celkov (…). Niektoré z nich, najmä starodávne patriarchálne cirkvi, akoby matky vo viere, zrodili iné – dcérske partikulárne cirkvi (…). Táto rozmanitosť miestnych cirkví, smerujúca k jednote, jasnejšie dokazuje katolíckosť nerozdelenej Cirkvi.“ (LG 23)
Pre niekoho môže existencia východných cirkví predstavovať len akúsi folklórnu zvláštnosť, či zbytočné komplikovanie jednotnosti Katolíckej cirkvi. Takýto názor ale nezodpovedá učeniu samotnej Katolíckej cirkvi. Táto vo svojich najslávnostnejších oficiálnych dokumentoch, publikovaných na II. vatikánskom koncile (Orientalium Ecclesiarum) totiž vyhlasuje, že „dejiny, tradícia a mnohé cirkevné ustanovizne zreteľne dosvedčujú, ako veľmi sa východné cirkvi zaslúžili o celú všeobecnú Cirkev. Preto tento posvätný koncil nielenže zahŕňa ich duchovné dedičstvo náležitou úctou a zaslúženou chválou, ale ho aj pokladá za nepochybné dedičstvo celej Kristovej Cirkvi. A tak slávnostne vyhlasuje, že východné cirkvi majú rovnaké právo a povinnosť ako západné cirkvi riadiť sa podľa svojich vlastných ustanovení, lebo ich odporúča úctyhodná starobylosť a lepšie vyhovujú povahe ich veriacich, ako aj účinnejšie zabezpečujú dobro ich duší.“ (OE, 5)
Keď hovoríme o metropolitnej cirkvi sui iuris je potrebné pripomenúť, čo sa týka jej štruktúry, organizácie a fungovania, ako aj úlohy metropolitu, ktorý tejto cirkvi predsedá, že takáto cirkev sa nedá porovnávať s rímskokatolíckou cirkevnou provinciou, či úradom arcibiskupa metropolitu, ktorý stojí na čele rímskokatolíckeho arcibiskupstva. Nemožnosť takéhoto porovnania vyplýva z viacerých príčin – pričom hlavný dôvod je ten, že obe tieto cirkevnoprávne inštitúty patria do iných kategórií a sú riadené inými právnymi normami.
Východná cirkev sui iuris má svoju hlavu na miestnej úrovni – teda biskupa, metropolitu, vrchného arcibiskupa, alebo patriarchu, ktorý tejto cirkvi predsedá a ktorý ju reprezentuje a tento biskup je pre túto cirkev aj prostredníkom a garantom jednoty so Svätým Otcom, ako viditeľnou hlavou univerzálnej Katolíckej cirkvi. Latinská, Rímskokatolícka cirkev, aj keď sa vnútorne člení na metropolie, či arcibiskupstvá, a jednotliví biskupi sa združujú do tzv. biskupských konferencií, predsa tieto jej štruktúry a orgány majú len prakticko-organizačný význam, a všetky arcibiskupstvá a biskupstvá spolu vytvárajú Rímsko-katolícku cirkev. V skutočnosti sa naša Katolícka cirkev teda skladá z Rímsko-katolíckej cirkvi, ktorá nasleduje latinský obrad, či už v jeho rímskej, alebo ambroziánskej, alebo mozarabskej forme a ďalších 22 východných katolíckych cirkví, ktoré sa pridŕžajú jednej z piatich hlavných obradových tradícií, rozdelených do viacerých miestnych „obradov“. Je zrejmé, že Rímskokatolícka cirkev združuje absolútnu väčšinu katolíkov a že všetky východné katolícke cirkvi spolu predstavujú štatisticky zanedbateľnú menšinu.
Štatistika, či počet veriacich ale nie je v Cirkvi jediným kritériom. Ako učí v tejto veci II. Vatikánsky koncil v dekréte o východných cirkvách Orientalium Ecclesiarum, medzi partikulárnymi cirkvami, alebo obradmi „jestvuje obdivuhodné spoločenstvo, takže rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale skôr ju robí viditeľnejšou. Katolícka cirkev chce, aby zostali neporušené tradície každej partikulárnej cirkvi alebo obradu a zároveň sa usiluje prispôsobiť svoj spôsob správy rozmanitým časovým a miestnym potrebám. Tieto partikulárne cirkvi – tak východné, ako aj západné –, hoci sa medzi sebou čiastočne rozlišujú obradmi, čiže liturgiou, cirkevnou disciplínou a duchovným dedičstvom, predsa sú tým istým spôsobom zverené pastierskemu vedeniu rímskeho veľkňaza, ktorý je z Božej vôle nástupcom blahoslaveného Petra v primáte nad celou všeobecnou Cirkvou. Preto partikulárne cirkvi sú si rovné čo do vážnosti, takže ani jedna z nich nemá prednosť pred inými pre svoj obrad a všetky majú tie isté práva i tie isté povinnosti, aj čo sa týka ohlasovania evanjelia po celom svete (porov. Mk 16, 15), pod vedením rímskeho veľkňaza.“(OE 2-3)
Metropolitná cirkev zjednocuje eparchie, duchovenstvo, rehoľníkov a ostatných veriacich osobitnej cirkvi sui iuris, ktorá vlastní osobitné liturgické, teologické, duchovné a disciplinárne dedičstvo. Súhrn týchto faktorov nazývame zjednodušene slovom „obrad“ – pričom obrad tej-ktorej miestnej cirkvi môže byť súčasťou širšej obradovej skupiny, či tradície, spoločnej viacerým cirkvám sui iuris. Tak môžeme povedať, že Gréckokatolícka cirkev na Slovensku má svoj vlastný obrad, ktorý je výsledkom cyrilo-metodského dedičstva – ale súčasne je tento obrad aj vyjadrením byzantskej tradície, ktorú s nami zdieľajú aj iné cirkvi sui iuris. Hlavou metropolitnej cirkvi je metropolita, ktorého menuje pápež. Metropolita na území metropolitnej cirkvi a v rámci predpisov ustanovených cirkevným právom vykonáva právomoc nad biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a ostatnými veriacimi. Pri výkone tejto moci mu pomáha kolektívny riadiaci orgán – ktorý sa volá Rada hierarchov. Jej členmi sú všetci biskupi, ktorý vykonávajú úrad v tejto cirkvi, ale aj prípadní pomocní a emeritní biskupi. Metropolita zvoláva túto radu v pravidelných intervaloch a mimo nich vtedy, keď sa vyskytne potreba riešiť také cirkevnoprávne otázky, ktoré patria do jej kompetencie. Rada rozhoduje väčšinou hlasov – všetci jej členovia sú si teda pri hlasovaní rovní, bez ohľadu na ich postavenie v štruktúre cirkvi. Rada hierachov je tak zákonodarným orgánom metropolitnej cirkvi, má kompetencie týkajúce sa liturgie, tvorby partikulárneho práva, navrhovania kandidátov na úrad biskupa a ďalšie kompetencie potrebné pre riadenie života metropolitnej cirkvi.
Pri piatom výročí pozdvihnutia Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku na metropolitnú cirkev sui iuris vyprosujeme pre našich biskupov hojnosť Božích darov a duchovnej jednoty pri spoločnom riadení cirkvi prostredníctvom Rady hierarchov a všetkým veriacim veľa radosti a vytrvalosti pri zachovávaní a rozvíjaní toho duchovného dedičstva, ktoré reprezentuje naša Gréckokatolícka cirkev, ako živá, integrálna a pritom špecifická súčasť Katolíckej cirkvi.
Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:
Zdroj: Rádio Vatikán
Foto: Catholic Press Photo
