Novozvolený Svätý Otec František slúžil včera popoludní (14. februára) v Sixtínskej kaplnke svoju prvú pontifikálnu omšu za účasti kardinálov voličov na ukončenie konkláve. Z kaplnke predtým odstránili stoly, za ktorými sedeli kardináli počas konkláve.
Svoju prvú homíliu predniesol spontánne (nečítal ju) a v živom jazyku (doteraz sa podľa tradície používala latinčina) stojac za ambonou, pričom zdôraznil, že kresťanstvo je založené na troch pilieroch: kráčanie, budovanie a vyznávanie viery. Ďalej povedal, že byť kresťanom znamená otvoriť sa pre utrpenie prítomné v živote.
„Keď kráčame bez kríža, nie sme Pánovými učeníkmi. Sme svetácki, sme biskupi, kňazi, kardináli, pápeži, ale nie sme Pánovi učeníci.
Prial by som si, aby sme všetci po týchto dňoch plných milostí mali odvahu – práve odvahu – kráčať v Pánovej prítomnosti, s Pánovým krížom.“
HOMÍLIA PÁPEŽA FRANTIŠKA
V týchto troch čítaniach vidím niečo, čo majú spoločné: je to pohyb. V prvom čítaní je pohybom putovanie. V druhom čítaní sa pohyb nachádza v budovaní Cirkvi. V treťom, teda v evanjeliu, je pohybom vyznanie. Kráčať, budovať, vyznávať.
Kráčať. „Hor sa, dom Jakubov, kráčajme vo svetle Pánovom!“ Toto je prvá vec, ktorú povedal Boh Abrahámovi: „…chodievaj predo mnou a buď dokonalý“. Kráčať. Náš život je púťou a ak sa zastavíme, niečo nie je v poriadku. Kráčať vždy v prítomnosti Pána, v Pánovom svetle a hľadať spôsob ako žiť v dokonalosti, ktorú Boh žiada od Abraháma pri svojom prísľube.
Budovať. Budovať Cirkev. Hovorí sa o kameňoch: kamene majú svoju konzistenciu. Hovorí sa ale o živých kameňoch, o kameňoch pomazaných Duchom Svätým. Budovať Cirkev, Kristovu nevestu na uholnom kameni, ktorým je Pán a takto druhým spôsobom pohybu v našom živote – budovať.
Tretím pohybom je vyznávať. Môžeme kráčať koľko chceme, môžeme budovať veľa vecí, ale ak nevyznávame Ježiša Krista, je to niečo nedobré. Staneme sa súcitnou organizáciou, ale nie Cirkvou, Pánovou nevestou. Ak nekráčame, stojíme. Keď sa nebuduje na kameňoch, čo sa stane? Stane sa to, čo sa stáva deťom na pláži, keď budujú hrady z piesku. Všetko padá, a neostáva nič. Ak sa nevyznáva Kristus, prichádzajú mi na um slová Leona Bloya „Kto sa nemodlí k Pánovi, modlí sa k diablovi“. Ak sa nehlásime k Ježišovi Kristovi, hlásime sa k svetáctvu diabla, k svetáctvu démona.
Kráčať, budovať – stavať, vyznávať. Avšak nie je to tak jednoduché, pretože pri kráčaní, budovaní a vyznávaní prichádzajú niekedy údery, prichádzajú hnutia, ktoré nepatria ku kráčaniu. Sú to hnutia, ktoré nás ťahajú naspäť. Evanjelium pokračuje poukázaním na zvláštnu situáciu. Ten istý Peter, ktorý vyznal Ježiša Krista mu hovorí: Ty si Kristus, Syn živého Boha. Nasledujem ťa, ale nehovorme o kríži. Ten sa tu nehodí. Nasledujem ťa iným spôsobom, bez kríža. Keď kráčame bez kríža, nie sme Pánovými učeníkmi. Sme svetácki, sme biskupi, kňazi, kardináli, pápeži, ale nie sme Pánovi učeníci.
Prial by som si, aby sme všetci po týchto dňoch plných milostí mali odvahu – práve odvahu – kráčať v Pánovej prítomnosti, s Pánovým krížom. Budovať Cirkev na Pánovej krvi, ktorá steká z kríža a vyznávať jedinú slávu, Krista ukrižovaného. Takto bude Cirkev kráčať ďalej. Prajem všetkým nám, aby nám Duch Svätý a modlitba Panny Márie našej matky, udelí túto milosť: kráčať, budovať, vyznávať Ježiša Krista ukrižovaného. Nech sa tak stane.
Zdroj: RV SK/js
