Meno súčasného rímskeho biskupa pápeža Františka sa do cirkevnoslovanskej liturgie preberá z latinského tvaru Franciscus a cirkevnoslovanskej podobe sa jeho meno zapisuje ako Францискъ/Францiскъ.
Slová v praslovanskom jazykovom období, ktoré v nominatíve singuláru boli zakončené na príponou *-u-s (prípona zanikla v súlade so zákonom otvorených slabík, pričom -u- sa zmenilo na zadný jer -ъ- a hláska -s vypadla) sa skloňujú podľa deklinačného systému krátkych ŭ-kmeňov, čiže podľa tvrdého vzoru сынъ, ktorý má v genitíve jednotného čísla príponu -у (сыну) a v datíve príponu -ови (resp. -еви), porovnaj. богови, господеви. S vývinom slovanských jazykov, vrátane cirkevnej slovančiny, dochádzalo k splynutiu tvarov deklinačných systémov ŭ-kmeňov v prospech deklinácie podľa o-kmeňov, napr. адамъ – адамови; духъ – духови a pod. Počiatky splývania deklinačných systémov možno vidieť už v období utvárania staroslovienskej písomnej tradície.
Prevzaté slová z inojazyčného či inokultúrneho prostredia (napr. latinskej kultúrnej a liturgickej sféry) sa v cirkevnej slovančine uplatňujú podľa prirodzeného jazykového systému cieľového jazyka, teda podľa cirkevnej slovančiny. Aj meno František, v latinskej podobe Franciscus, sa v cirkevnej slovančine používa v tvare Францискъ/Францiскъ, teda v súlade s jazykovým systémom slovanského liturgického jazyka.
Cirkevnoslovanská podoba mena Францискъ/Францiскъ je zakončená na hlásku nazývanú zadný jer
-ъ, ktorá sa v cirkevnoslovanskom jazyku nevyslovuje, no predpokladá uplatnenie skloňovania podľa vzorov podstatných mien o-kmeňov alebo ŭ-kmeňov. Pri prevzatiach z latinského jazyka sa pritom prihliada na skutočnosť, že sú odvodené z nominatívnych tvarov zakončených v latinskom jazyku na príponu -us. Zo systému cirkevnoslovanského jazyka analogicky vyplýva, že takéto prevzaté slová sa skloňujú podľa deklinácie praslovanských skloňovacích vzorov, ktoré majú v genitíve jednotného čísla príponu -u, teda podľa vzorov podstatných mien krátkych ŭ-kmeňov. Žiada sa tu ešte pripomenúť skutočnosť, že druhé meno blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. má tiež latinskú podobu Paulus, no do cirkevnej slovančiny sa to meno odstalo už v najstarších časoch slovanského písomníctva s prekladom Septuaginty ako Павелъ, a jeho skloňovanie zodpovedá skloňovaniu podľa o-kmeňov.
Meno pápeža Františka v cirkevnoslovanskom tvare Францискъ/Францiскъ sa však spája s menom svätého Františka z Assisi. Je teda prevzaté z latinčiny a zo západnej liturgickej tradície, kde sa rozvinula úcta k tomuto svätému západnej Katolíckej cirkvi. Je preto prirodzené skloňovať cirkevnoslovanskú podobu mena František (Францискъ/Францiскъ) v rámci cirkevnoslovanských bohoslužobných a liturgických textov v súlade s cirkevnoslovanským gramatickým systémom.
Prehľad skloňovania slovného spojenia папа Францiскъ v cirkevnej slovančine v jednotnom čísle:
Prehľad skloňovania slovného spojenia papa Francisk v cirkevnej slovančine
Singulár
N папа Францiскъ
G папы Францiску
D папѣ Францiскови
A папу Францiска
V папо Францicку
L папѣ Францiску
I папою Францiскомъ
Doc. PhDr. Peter Žeňuch, DrSc.
Slavistický ústav Jána Stanislava SAV
Pozn.: Grafickú podobu cirkevnoslovanského mena František (Францiскъ) preberáme podľa rímskeho vydania Časoslovu (Editio Typica), Rím 1956 (viď. 4. októbra – sv. Františka Assiského).
