Vaša Excelencia, vladyka Peter, drahí spolubratia kňazi, milí bratia a sestry!
Keď niekto zomrie, jeho život sa stáva históriou. Všetko, čo povie a urobí, zostáva vo veľkej miere zakonzervované v danom čase a priestore, v ktorom sa to odohralo počas jeho života. Výnimkou je Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych: tak sa všetky slová a symbolické gestá jeho víťazstvom nad smrťou vymanili z konkrétneho času a konkrétneho priestoru a stali sa cez evanjelium univerzálnymi modelovými situáciami. Je veľmi dôležité mať vždy na pamäti, že živé Božie slovo čítame nielen a výlučne ako pripomienku niečoho spred dvetisíc rokov. Veď cez Ježišovo víťazstvo sa každá jeho situácia, slovo či rozhovor stali prítomnými a aktuálnymi. Ak sme teda dnes v evanjeliu čítali o vrcholnom momente Ježišovho života, keď pri zavŕšení spásonosného diela povedal: Hľa, tvoja matka! Hľa tvoj syn! (porov. Jn 19, 26 –27), tak tieto slová hovorí aj tu a teraz nám.
Nám, tebe a mne, práve umierajúci a krvácajúci Ježiš odovzdáva ako živý testament svoju Matku Máriu. Svojím zmŕtvychvstaním tento dar spečaťuje, dáva nám ho dnes a každý deň. Darovať nám prečistú nebeskú Matku znamená obdarovať nás niekým, kto nám ukáže cestu. Veď Mária je najistejšou cestou k Ježišovi, ktorý to raz vyjadril vo veľkom významovom oblúku.
Keď mu raz povedali, že ho vonku čaká jeho matka, Ježiš túto situáciu hneď využil na vyučovanie a vyriekol otázku: Kto je moja matka, kto sú moji bratia? Tí, čo plnia Božiu vôľu (porov. Mt 12, 48.50). Tieto slová nadobudli svoj plný obsah a definitívne spečatenie vtedy, keď na Golgote povedal Márii, že je Matka: Hľa tvoja matka. Ak dnes rozjímame nad Spolutrpiteľkou, rozjímame nad Matkou kráčajúcou s nami po cestách nášho života. Stojí pod krížom: aj tam zostáva milostiplnou, požehnanou, veriacou a víťaznou. A kto vie lepšie spolutrpieť, ak nie práve matka? Kto vie lepšie sprevádzať v utrpení a v ťažkostiach každodenného života, ak nie matka? Matka, čo svoju identitu žije spolu s identitou svojich detí: preto je matka vzťahový titul. Titul Matka nie je nikdy o jednom, ale vždy o viacerých ľuďoch, o deťoch a tej, ktorá im dala a neustále dáva život.
Takto konštatujeme veľmi zaujímavú skutočnosť prameniacu z evanjelia: všetky Máriine bolesti sú tiež modelové situácie, ktoré okrem svojho konkrétneho historického ukotvenia ponúkajú svoje univerzálne nadčasové jadro uchopiteľné vždy, kedykoľvek a kdekoľvek. Rozjímaním nad Máriinými bolesťami objavujeme tie isté bolesti v našom živote, ktoré často prežívame bez toho, aby sme si to uvedomili. Bolesti nášho života musíme znášať ako prirodzenú, ba najočisťujúcejšiu súčasť našich dní: tými bolesťami Mária už prešla a ukázala nám, ako ich treba zvládať.
Napríklad bolesť narodenia v Betleheme. Bolesť, lebo pre Ježiša nebolo miesta. Ale ona aj tak svojho syna – stále milostiplná, víťazná, veriaca, prečistá a úplne oddaná Bohu – porodí vo veľmi náročných podmienkach. Naozaj, koľkokrát si aj my môžeme pripadať ako tí, pre ktorých niet miesta: urážka od blízkeho človeka; vnútorná frustrácia, keď sa cítime byť vylúčení a neprijatí. Toto mohla zažiť Mária, keď jej syna a ju samu vo vysokom štádiu tehotenstva neprijali na mieste nazývanom hostinec, kde mali prijať každého ako hosťa. No Mária nás učí, že v tejto situácii je tu len jediné správne a zároveň najlepšie riešenie: porodiť Krista a myslieť na Krista a na to, že niet takej prekážky a takej moci, niet takej ľudskej zloby, ktorá by mohla zabrániť, aby sa i v tých najťažších situáciách nemohol narodiť Vykupiteľ. Myslime na otca biskupa – už povýšeného na oltár – Pavla Gojdiča, ktorý vo väzení zažil to, že nebolo preňho miesta v srdciach jeho trýzniteľov. A predsa svojou láskyplnou trpezlivosťou vytvoril akýsi živý Betlehem, lebo tak sprítomnil Krista, ktorý sa tiež modlil za svojich nepriateľov.
Alebo ďalšia bolesť: obetovanie Ježiša v chráme. Tam Simeon povie: Tvoju dušu prenikne meč (porov. Lk 2, 35). Mária sa nezrieka svojej úlohy, neuzavrie sa. Kráča ďalej a prijíma toto posolstvo bez konkrétnych kontúr, ktoré je iba akýmsi zlovestným tušením bez konečnej bodky. Len toto jej povedal prorok: Tvoju dušu prenikne meč.
Bratia, sestry, o tom je životná realita, že kto chce principiálne napredovať po ceste svedomia a Božieho zákona; kto sa rozhodol, že jeho život bude mať ako orientačnú os iba Krista a jeho evanjelium, prikázania a blahoslavenstvá, toho nemôže prekvapiť zlovestné Tvoju dušu prenikne meč. Vo chvíli, keď tvoju dušu prenikne meč dostáva tvoja duša šancu rozhodnúť sa, že vonkajšie nepriateľstvo a nenávisť pretavíš cez modlitbu a odpustenie na živý Betlehem, kde sa opäť rodí Ježiš Kristus. Iba cez odpustenie, cez srdce poslušné a prebodnutím otvorené pre plnosť milosti sa rodí predpovedaný Syn Najvyššieho, Kristus. Neboj sa tejto cesty, lebo zároveň s predpoveďou ťažkej cesty platí aj prísľub daný pri zvestovaní Panne Márii: Si milosti plná (porov. Lk 1, 28). Preto ťa bude Boh sprevádzať, držať, podopierať. Ak sa na neľahkej ceste predsa budeš držať toho, komu si uverila, nikdy sa nestratíš. Máriine slová Hľa, služobnica Pána pri zvestovaní sú pre moderného človeka ťažko prijateľné: emancipovaní ľudia hrdí na svoju dôstojnosť a svoj názor len ťažko chcú byť kohokoľvek služobníkmi.
Exegéti však zistili, že služobnica nevyjadruje pasívnu slúžtičku, pasívne odovzdanú nejakej cudzej anonymnej moci nad sebou. Slovo použité Pannou Máriou vyjadruje iniciatívnu, radostnú, nasadenú osobu, ktorá všetky svoje talenty a danosti dáva do služby Bohu. Je to služobnica aktívna, iniciatívna, plná radosti z toho, že môže slúžiť. Lebo vie, že slúži Bohu – a slúžiť Bohu je to najlepšie a najvznešenejšie, čo človek na tejto zemi môže urobiť. Nielenže človek cez službu Bohu nestráca svoju identitu a dôstojnosť, ale sprevádzaný spolutrpiteľkou Máriou nachádza stále viac seba. Takto budeme stále viac rozumieť kto sme: služobnice a služobníci Pána obdarovaní talentami, tou našou osobnou plnosťou milostí, ktorých rozvíjanie bude cestou nášho života.
Tieto dva príklady sa týkali bolestí Panny Márie z Ježišovho detstva. Všetky tieto bolesti však vyvrcholili pod krížom, keď videla zomierať toho, komu dala život. To je to najhlbšie pokušenie beznádeje. Ona – milosti plná Matka, čo porodila syna Najvyššieho – ho zrazu vidí zomierať. Nuž, nemáme niekedy v živote naozaj situáciu, že sa nám všetko, v čo sme dúfali, na čom sme stavali, celý náš hodnotový rebríček, naša hierarchia hodnôt, rúca? Pretože nám oznámili nečakanú diagnózu! Pretože nás zradil človek, ktorému sme najviac dôverovali! Jednoducho preto, že sme kvôli niekomu stratili pôdu pod nohami! Znovu to zomieranie a s ním akoby definitívne fiasko! Čo nám v tejto chvíli hovorí Spolutrpiteľka, ktorá trpela spolu so svojím synom Kristom, ktorú nám on – ukrižovaný a zmŕtvychvstalý – daroval z kríža?
Skôr ako prijmeme, uznáme a pochopíme Máriino posolstvo, skúsme sa zmyslieť nad slovami dnešného evanjelia o učeníkovi pod krížom. Zaujímavá je formulácia, že odvtedy učeník zobral Pannu Máriu k sebe (porov. Jn 19, 27). Najbežnejšia predstava je azda tá, že učeník Ján zobral Máriu k sebe a začal sa o ňu starať a ju sprevádzať. Hlbšia exegéza však hovorí, že v plnom duchovnom zmysle slova ju Ján prijal za svoju, prijal do srdca ako základ svojho života. Mária pod krížom nám hovorí – ak ju spolu s Jánom zoberieme za svoju – že niet ani situácie, ani diagnózy, ani zrady, ktorá by pretavená láskou a vo vedomí Božej prítomnosti neviedla k víťazstvu zmŕtvychvstania. Preto nám Mária otvára nebo, je nebeskou bránou do neba. Preto sme ju dnešným akatistom ozdobili tak nádhernými titulmi, aj titulom Spolutrpiteľky. Trpí s nami a súčasne nás ochraňuje od pokušenia beznádeje. Lebo utrpenie znášané s láskou je znášané podľa vzoru služobnice Pána: znášané vo vedomí, že Ten, ktorej moc ju zatienila v momente počatia, tá istá moc ju opäť zatieňuje a sprevádza po všetky dni jej života. Ona zostala milostiplná a prežiarená Duchom Svätým aj v tom najťažšom momente pod krížom na Golgote. Len k tomu treba veľkú vieru, že horizont nášho života nekončí v tomto materiálnom svete a nelimitujú ho naše pocity a aktuálna skúsenosť. Ale cez vieru sa všetko toto otvára pre nový rozmer života.
Pred niekoľkými rokmi riešili v jednom činžiaku v Nemecku zvláštny spor. Nekatolícki obyvatelia domu žiadali znížiť nájomné, lebo im socha Panny Márie na chodbe údajne „znižuje“ kvalitu bývania. Sťažnosť napokon podali kompetentným orgánom, ktoré vyniesli prekvapujúci – a vlastne ani nie prekvapujúci – výsledok. Nie, mariánska socha na chodbe obytného domu neznižuje kvalitu bývania, a preto niet dôvod znižovať nájomné. My si na pozadí tohto trochu absurdného príbehu o to viac uvedomujeme úžasný dar, ktorý nám Pán práve z kríža odovzdal v podobe Márie ako Matky. Možno učeník Ján v tej chvíli pod krížom potreboval od Ježiša počuť – a my to tiež veľmi potrebujeme – toto je tvoja matka, toto je Milostiplná. Služobnica Pána, ktorá v Káne Galilejskej vyzvala služobníkov urobiť všetko, čo im povie! (porov. Jn 2, 5 ). Urob všetko, čo ti povie Ježiš! V tomto naša i Ježišova Spolutrpiteľka zhrnula svoje poslanie, znovu a znovu opakovať a naliehať s materinskou láskavosťou a vytrvalosťou: Viete, čo máte robiť v každej situácii, v ktorejkoľvek vašej životnej situácii? Prežívajte Ježišovu prítomnosť! A urobte vždy všetko, čo Vám povie: cez evanjelium, cez vnuknutia Ducha Svätého, cez vaše svedomie, cez okolnosti života.
Takto sa dostávame k záverečnému a veľmi radostnému konštatovaniu: dostať Máriu ako dar z kríža je už nejakým spôsobom darom víťazstva zavŕšeného o tri dni neskôr. Mária nás učí, že s láskou, vierou a nádejou prežité utrpenie ústi do večnej blaženosti.
Keď za niekoľko chvíľ v tejto svätej omši nastane prepodstatnenie chleba a vína a Ježiš tu bude medzi nami a my ho budeme prijímať do nášho srdca ako eucharistického Krista, majme na pamäti, ako veľmi sa vtedy podobáme Panne Márii. Ona ho mala v srdci, ona ho mala pod srdcom vraviac: Hľa, služobnica Pána. Možnože dnes si v momente svätého prijímania, inšpirovaní našou Spolutrpiteľkou a našou nebeskou Matkou Máriou, môžeme uvedomiť: Pane Ježišu, ktorý si teraz zavítal do môjho srdca, pomôž mi, aby som podľa vzoru Márie žil naplno tvoju vôľu a kráčal v tvojom svetle. Pristúpiť k svätému prijímaniu je celkom iste aj úkon inšpirovaný Pannou Máriou, veď aj ona prijala Krista do srdca a nosila ho v srdci kdekoľvek On bol, stále, nikdy ho ako matka neopustila. Vždy bola s ním, vždy kráčala s ním: v radosti Kány Galilejskej i v strastiach Lebečného miesta. A tak načim, milí bratia a sestry a drahí spolubratia kňazi, vyprosovať si v tejto mariánskej svätyni hlbokú vieru v to, že Ježiš nás sprevádza po cestách nášho života a Mária ako Spolutrpiteľka stojí pri nás opakujúc: neboj sa, len urob to, čo ti On povie. Nebojte sa, len vždy robte to, čo vám povie On. Lebo keď budete robiť to, čo vám hovorí On, budete s ním aj zomierať a cez zomieranie s ním raz všetci vstanete z mŕtvych. Pre toto sa, milí bratia a sestry, naozaj oplatí urobiť všetko.
Nech je pochválený Pán Ježiš Kristus! Sláva Isusu Christu!
Šaštín, 2. júla 2011, Mons. Jozef Haľko
Homília na eparchiálnom odpuste Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky
