Milí priatelia prítomní tu v Ľutine i pri televíznych obrazovkách,
Milý otec Milan – dnes, pri tvojej chirotonii sa tu zišlo toto početné liturgické spoločenstvo tvojich spolubratov a priateľov, ktorí ťa chcú uvítať pri začiatku tvojej biskupskej služby. Mnohí z tých, ktorí sa tu nemohli osobne dostaviť sledujú pozorne a so záujmom televízny prenos. Všetci títo sa za teba modlia, želajú ti Božie požehnanie a dary Božieho Ducha.
To je však len jedna skupina, len časť ľudí, ku ktorým si poslaný.
Ďalšiu veľkú skupinu predstavujú tí, ktorí nemajú ani k tebe, ani k Cirkvi, ani k jej liturgii žiaden osobný vzťah. Ak by sa na dnešnej slávnosti náhodou ocitol človek, ktorý nie je veľmi zorientovaný v cirkevných obradoch a tradíciách, ak by si v tejto chvíli prepol televízny kanál s priamym prenosom niekto, kto nemá základné náboženské vedomosti, či nepozná byzantskú liturgiu, pravdepodobne by si položil otázku – čo je to za ceremónia, čo je to za zhromaždenie, kto sú títo divne oblečení ľudia, o čo im ide, čo to znamená, že niekto je biskupom!?
K tejto celkom jednoduchej a oprávnene zvedavej otázke neutrálneho pozorovateľa neznalého veci, sa možno budú pripájať aj komentáre od ľudí z tretej skupiny – od tých, ktorí síce o Cirkvi, o jej učení i o jej obradoch nejakú vedomosť majú, ale z rozličných dôvodov, možno z ideologickej indoktrinácie predchádzajúcich desaťročí, ale najčastejšie z akéhosi osobného zranenia vyplývajúceho zo zlej skúsenosti s členmi a hlavne inštitucionálnymi predstaviteľmi cirkvi, majú k tejto skutočnosti hlboko zakorenený negatívny postoj.
Z ich strany možno padnú vyjadrenia ako: – pozrite sa na tých vypasených farárov, chamraď jedna, … ako sa tu pretŕčajú v drahých rúchach a zlatých korunách, len parády im treba, darmožráči akýsi,… keď si chcú oblbovať národ, tak nech si to zaplatia zo svojho a nie z našich daní … čo sa furt oháňajú akýmsi svedomím, či vatikánskou zmluvou … banda jedna pokrytecká, perverzná, veď my o vás vieme svoje … a ten ich pápež si tiež robí čo chce, … a nás sa ani neopýta….
Pred všetkými týmito typmi pozorovateľov tu stojíš v plnom biskupskom rúchu, s viditeľnými odznakmi tvojho postavenia, ktoré však nemajú byť tvojou osobnou ozdobou, ale sú znakom plnosti kňazstva, v srdci s bázňou a chvením, ktoré sé známe len Bohu, v pokore súčasne slávnostnej i radostnej. Sv. Pavol hovorí o sebe i o ostatných apoštoloch: „stali sme sa divadlom pre svet, anjelov i ľudí… My sme blázni pre Krista … (1 Kor 4, 9-13) a sv. Peter k tomu ale dodáva: „ Buďte vždy pripravení vydať svedectvo o nádeji, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3,15).
V čom a ako si povolaný vydávať svedectvo?
Kto je to biskup – dnes – v Cirkvi i vo svete? Čím musí a čím nesmie byť biskup? Na tieto a podobné otázky budeš musieť odpovedať – dnes i v každý ďalší deň tvojho života – ty i každý z nás tu prítomných.
Pokúsme sa teda spoločne načrtnúť, či pripomenúť niektoré charakteristiky tvojej služby a postavenia, berúc do úvahy ale aj osobitosti jednotlivých skupín ľudí ku ktorým si poslaný.
Prvá skupina ku ktorej si poslaný sú veriaci ľudia, teda tí, ktorí svoju vieru praktizujú, ktorí žijú a cítia s Cirkvou. Títo chápu a zdieľajú učenie II. Vatikánskeho koncilu o tom, že „biskupi, ustanovení Duchom Svätým, sú nástupcami apoštolov ako pastieri duší a spolu s pápežom a pod jeho autoritou majú poslanie pokračovať v nepominuteľnom diele Krista, večného Pastiera. Lebo Kristus dal apoštolom a ich nástupcom poverenie a moc učiť všetky národy, posväcovať ľudí v pravde a byť ich pastiermi. A tak sa biskupi stali skrze Ducha Svätého, ktorý im bol daný, pravými a hodnovernými učiteľmi viery, veľkňazmi a pastiermi. (ChD 2-3).
Títo ľudia ťa prijmú s radosťou a budú sa vždy k tebe stavať s priateľskou úctou, ktorá nepatrí natoľko tvojej osobe, ale Kristovi, ktorého reprezentuješ. Z tvojej strany, keď budeš ako pastier a učiteľ predstupovať pred týchto veriacich, zaiste že budeš musieť pamätať na koncilové slová o tom, že: Kresťanskú náuku majú biskupi predkladať spôsobom zodpovedajúcim potrebám čias, teda tak, aby dala odpoveď na ťažkosti a problémy, ktoré dnešných ľudí najväčšmi trápia a znepokojujú. Nech túto náuku aj bránia a nech učia i veriacich obraňovať a šíriť ju. Pri jej podávaní nech sú dôkazom materinskej starostlivosti Cirkvi voči všetkým ľuďom, veriacim i neveriacim, a osobitnú pozornosť nech venujú chudobným a slabším, lebo im ich poslal Pán zvestovať evanjelium (ChD 13)
Osobitnú skupinu veriacich predstavujú kňazi a rehoľníci. Vo vzťahu k nim koncil vyzýva biskupov nech sa usilujú o posväcovanie svojich duchovných, rehoľníkov a laikov – v súlade s osobitným povolaním každého z nich –, pamätajúc pritom, že oni sami sú povinní byť príkladom svätosti v láske, poníženosti a jednoduchosti života. (ChD 15)
Svojou biskupskou vysviackou sa stávaš členom celosvetového biskupského kolégia a ako biskup sa stávaš rovnocenným členom rady hierarchov našej gréckokatolíckej cirkvi. Súčasne, ako pomocný biskup budeš prvým spolupracovníkom prešovského biskupa. Takto tvoju službu budú všetci vnímať v duchu slov koncilu: Pri správe eparchií treba pastiersku službu biskupov usporiadať tak, aby rozhodujúcou pohnútkou vždy bolo dobro Pánovho stáda. Aby sa toto dobro náležite zabezpečilo, nezriedka treba ustanoviť pomocných biskupov, pretože eparchiálny biskup nezvládne sám plniť všetky biskupské povinnosti, … Týmto … pomocným biskupom treba dať primeranú právomoc, aby tak ich činnosť bola účinnejšia a aby sa lepšie zabezpečila ich vlastná biskupská dôstojnosť, ale pritom vždy zostala nenarušená jednota vedenia eparchie, ako aj autorita eparchiálneho biskupa. Keďže však … pomocní biskupi sú povolaní mať účasť na povinnostiach eparchiáneho biskupa, nech plnia svoje poslanie takým spôsobom, aby vo všetkých záležitostiach postupovali v jednomyseľnej zhode s ním. Okrem toho nech vždy prejavujú eparchiálnemu biskupovi poslušnosť a úctu, a nech on sám má pomocných biskupov … v bratskej láske a úcte. V záujme čo najväčšieho dobra eparchie v prítomnosti i budúcnosti nech sa eparchiálny biskup a biskupi, ktorí mu vypomáhajú, nezabudnú vzájomne radiť v dôležitejších veciach. (ChD 25).
Celkovo by sme teda mohli zhrnúť, opäť slovami koncilu, že „pri vykonávaní svojho otcovského a pastierskeho úradu majú byť biskupi – a teda aj ty, otec Milan – uprostred svojich ako tí, ktorí slúžia, ako dobrí pastieri, ktorí poznajú svoje ovce a ony poznajú ich, ako praví otcovia, vyznačujúci sa duchom lásky a starostlivosti voči všetkým, takže ich autorite, ktorú prijali od Boha, sa všetci ochotne podriaďujú. (ChD 16).
Rozličné aspekty tvojej služby si bude ale všímať aj druhá skupina ľudí ktorí dnes na teba hľadia so záujmom a zvedavosťou. Práve tým ľuďom, ktorí nie sú príliš oboznámení so životom cirkvi musíš ukázať, že za vonkajšou, formálnou slávnostnosťou a autoritou sa skrýva duch služby a pokory. Pripomínajú ti to už biskupské modlitby pri obliekaní jednotlivých častí rúcha.
Keď si obliekaš epitrachil, diakon síce nahlas v modlitbe vysvetľuje, že tento je znakom Božej milosti, ktorá steká na tvoju hlavu, ako olej na bradu Árona, ale ty sa budeš potichu modliť modlitbu, ktorá ti pripomína, ako kohorta stráží zajala Ježiša a zviazaného ho viedla k veľkňazovi Annášovi.
Keď ti diakon bude obopínať pás, pripomenie ti, že máš byť opásaný Pánovou silou ale ty sa budeš potichu modliť spomínajúc na to, ako sa ziši veľkňazi a starší z ľudu a radili sa ako zabiť Ježiša a ako ho zviazaného viedli, aby ho odovzdali Ponciovi Pilátovi.
Pri obliekaní stichara, ktorý má byť rúchom spásy a plášťom radosti ti biskupské modlitby budú pripomínať, ako sa Herodes vysmieval Kristovi, ako ho zaodial do bieleho rúcha a odpravil k Pilátovi.
A ak by ti niekto závidel tvoje biskupské rúcho – sakkos, pri ktorom ti diakon bude pripomínať, že každy kňaz sa má zaodiať spravodlivosťou, ty si ho budeš obliekať spomínajúc v modlitbe, ako sa vojaci na súde zhromaždili, strhali z Krista jeho šaty, zaodiali ho šarlátovým plášťom, uplietli z tŕnia veniec, položili mu ho na hlavu a do ruky mu dali trstinu.
Mitra – tŕňová koruna, žezlo – trstina, skvostné rúcho – šarlátový plášť odsúdenca – všetky tieto vonkajšie znaky sa stávajú v tomto svetle liturgie viacvýznamovými. Biskup je obrazom Krista. V tomto obraze Krista sa prelína dvojaká dimenzia Kristovej služby, tej služby pri ktorej je veľkňazom i obeťou, obetujúcim i obetovaným, Majstrom a Učiteľom, poslaným k umývaniu nôh svojim učeníkom, Kráľom slávy i pokorným služobníkom Jahveho.
Liturgia, toto nustále sprítomňovanie dejín spásy, sa tak stáva školou, jej jazyk sa môže a musí stať zrozumiteľným. Liturgia je prvou katechézou Cirkvi i prvým prejavom tvojej osoby.
Ak o biskupovi hovoríme, že má byť v celom svojom živote obrazom Krista – pri slávení Liturgie to má byť ešte zreteľnejšie. Veď aj veriaci biskupa najčastejšie vnímajú pri slávostných liturgiách. Preto sa pri takomto slávení nesmie nikdy objaviť nervozita, či napomínanie kňazov či asistencie pri oltári, za každú skutočnú, či zdanlivú chybičku, a to či už pred, počas či po liturgii – to je správanie nedôstojné biskupa. Ťažko si predstaviť, že by Pán Ježiš pri Poslednej večeri, v prestávkach svojej veľkňazskej reči, pokrikoval po kuchárovi, že veľkonočný baránok nebol dosť prepečený a že omáčka bola málo kyslá. Alebo, že by predtým než išiel umývať apoštolom nohy, tak sa pohádal s hostinskou, že on predsa jasne povedal, že chce „froté“ uterák a nie ľanový.
Milý Milan! Pri svojej biskupskej službe, pri návštevách farností, pri stretaní sa s kňazmi, ich rodinami i inými laikmi sa budeš stretávať s rôznymi typmi ľudí. Pamätaj stále, že ľudia žijúci na svete, sú tu z Božej vôle a sú rozliční. Nie sú tu preto, aby bezvýhradne, automaticky a radostne plnili tvoje pokyny. Je vecou dobrých mravov, vedieť používať slovo „Prosím“ a „Ďakujem“. Je ale znakom skromnosti a aj istej vznešenosti ducha vedieť povedať „prosím“ aj vtedy ak máš právo dať niečo príkazom.
Pri svojej biskupskej službe si budeš musieť nájsť schopných spolupracovníkov. Hľadaj však naozaj spolupracovníkov. Bolo by zlým znakom, keby si chcel mať okolo seba len vykonávateľov Tvojej vôle, alebo takých ľudí, ktorých, keď sa ich opýtaš koľko je hodín, tak ti povedia: „Toľko koľko poviete vy, vladyka“. Možno nie všetci tvoji spolupracovníci budú dokonalí. Schopnosť poznať aj skutočné nedostatky a slabosti iných a aj nevyhnutnosť znášať niekedy aj dôsledky ich slabostí nikoho ešte neoprávňuje k tomu, aby sme nimi pohŕdali, aby sme ich „znenávideli“, alebo aby sme ich podvedome, či vedome, jedného po druhom v rýchlom tempe tempe „odpisovali“.
Niekedy budeš pri svojej službe unavený, niekedy možno rozčarovaný, zarmútený. Každý človek má právo byť niekedy dobrej a niekedy zlej nálady – biskup však nemá právo aby sa jeho nálada premietala do jeho vonkajšieho prejavu, do jeho rozhodovania, do jeho správania sa k i ným.
Milý Milan, tretia skupina ľudí – teda tých, ktorí majú k inštitucionálnej cirkvi negatívny postoj, si bude pozorne všímať tvoj život a správanie, aby na tebe našla také chyby, ktoré by ich utvrdili v svojej doterajšej zlej skúsenosti a zdôvodnili ich odmietanie Cirkvi a jej predstaviteľov. Aj k nim si poslaný, aby si ich svojim príkladom presvedčil o tom, že ich zranenie a následná nenávisť nemusia byť posledným slovom v ich vzťahu k Cirkvi.
Práve pri nich budeš musieť byť osobitne múdry a pokorný. Neboj sa, že by ti to ubralo na prirodzenej autorite. Tú si potvrdíš tvojim skromným vystupovaním, milým slovom, schopnosťou oceneniť prácu iného, úprimnou pochvalou, a priateľským úsmevom. Nemám tým na mysli akési pochvalné poklepávanie po pleci, či rozdávanie krížikov na čelo – to ešte nie je také ťažké, aj keď tieto prejavy sa dnes v normálnom svete hodnotia skôr ako prejavy veľkopanskej blahosklonnosti než ako znaky skutočného priateľstva. Ide o to, aby si aj tam, ba práve tam, kde by si cítil nepriazeň, či odmietanie, dokázal preukazovať pokoj, rozvahu a láskavosť.
To čomu sa však musíš vždy vyhnúť je akási „urazenosť“ a z nej vyplývajúce chladné, podozrievavé, či dokonca agresívne správanie – to je opäť čosi, čo nesmie mať miesto v správaní biskupa – ani vtedy keď na neho útočia imaginárni, či skutoční nepriatelia.
Možno poznáš anekdotu o psíkovi, ktorý vbehol do sály plnej zrkadiel. Zarazený ostal v strede sály – vidí pred sebou iného psa. Zúrivo na neho zavrčal. Pes v zrkadle tiež vyceril zuby. Obzrel sa a za ním ďalší pes. Aj na toho začal štekať a ten v zrkadle štekal rovnako hrozivo. Chudák pes v zúrivosti sa neustále otáčal dookola a brechal a pritom ale stále za sebou, pred sebou aj po stranách nevidel nič iné len brechajúcich a zúrivo vrčiacich psov. Z celej tej zúrivosti, ktorá ho doháňala do šialenstva z toho neustále vrtenia a brechania dostal nakoniec infarkt a padol úplne vyčerpaný na zem. Chudák psíček! Od zlosti ho porazilo! Bol to pritom v podstate dobrý a veľmi – ba možno až príliš – bojovný pes. Len si neuvedomil, že tá svorka brechajúcich psov okolo neho nie je nič iné ako znásobený odraz jeho vlastného obrazu. Možno by bolo stačilo keby bol namiesto zúrivého vycerenia zubov priateľsky zavrtel chvostíkom na toho psa pred sebou a bol by získal pocit, že sa celý svet na neho priateľsky usmieva. Správanie sa k podriadeným, ale aj k rovnocenným partnerom, či k ľuďom stojacim na okraji ba aj mimo Cirkvi je veľkou skúškou zrelosti a prirodzenej autority – a odpoveď všetkých týchto voči tebe bude v istom zmysle slova tvojim zrkadlovým obrazom.
Ale aj v prípade, že by nešlo o zrakový klam zrkadlového labyrintu a predsa by sa ti ako biskupovi zdalo, že aj spoločnosť okolo nás je plná zúrivo štekajúcih nepriateľov Cirkvi, či dokonca dravých vlkov, nevycer hneď rovnako zúrivo zuby. Prizri sa im lepšie a možno nakoniec zistíš, že skôr ako draví vlci sú to v skutočnosti zvlčilé, zdivočené, stratené ovečky.
Omofor, ktorý bol na teba vložený je obrazom Krista nesúceho na svojich ramenách zatúlanú ovečku. Zatúlaná ovca je práve tá odbojná, neposlušná, alebo hlúpučká, tá poranená, tá otravne bľačiaca – keď takú Dobrý pastier nájde tak ju predsa nezmláti svojou pastierskou palicou aby sa potom pokúsil zahnať ju kopancami naspäť medzi „poslušné stádo“, ale vezme ju na svoje plecia s čo najväčšou láskou a keďže sama nedokáže napredovať, tak ju ponesie na svojich ramenách.
Všetci veriaci i neveriaci, praktizujúci i od Cirkvi formálne vzdialení, všetci chcú v Tebe vidieť biskupa, obraz pokorného, milujúceho a učiaceho Krista – a nie obraz zamestnávateľa, úspešného podnikateľa, stavbyvedúceho, finančníka, podnikového manažéra, či inšpektora. Je pravdou, že budeš musieť byť niekedy aj – v istom zmysle slova – zamestnávateľom, podnikateľom, ba aj správcom financií, budeš koordinovať stavby, budeš musieť byť tak trochu aj manažérom a inšpektorom – ale tieto úlohy nikdy nesmú zaberať v Tvojom správaní, v Tvojich spôsoboch a v Tvojej mysli prvé miesto, nikdy by Ti úspešnosť na tomto poli nemala spôsobovať väčšie zadosťučinenie, či väčšiu radosť ako tvoja úloha biskupa, Dobrého pastiera.
Od biskupa očakáva každý v prvom rade, že bude otcom, duchovným učiteľom a osobným vzorom, obrazom Krista – Dobrého pastiera. Obraz Jupitera, vrhajúceho z výšky Olympu hromy a blesky, či obraz jeho Veličenstva Ľudovíka XIV vyhlasujúceho „Štát (resp. Cirkev) som ja!“ a obklopeného len poníženými a pritakávajúcimi „poslušnými“ dvoranmi a dane platiacimi poddanými, – toto nie je kresťanský ideál autority vodcu.
MY_Milý Milan, hovorím tu a teraz o týchto veciach, pretože som presvedčený, že si nepraješ, aby sa Ťa ľudia báli, či aby Ťa v prvom rade poslúchali, ale že si praješ všetkých získať pre Krista, pre vec Božieho kráľovstva.
V celom svojom doterajšom živote si bol pre mňa aj pre mnohých ďalších príkladom a obrazom pokory, úprimnosti, odvážnej pravdovravnosti. Vážim si ťa, ako muža modlitby, asketického v osobnom živote, rozumného, mierneho a spravodlivého vo vzťahu k iným.
Hovorím o tom tu a teraz, pretože Tvojim nástupom do biskupskej služby sa zjavným spôsobom zvýraznia všetky Tvoje osobné vlastnosti a schopnosti, vystúpia do popredia, znásobia sa, stanú sa verejne viditeľnými, stanú sa dokonca istým spôsobom „vecou verejnou“. Na radosť celej našej Cirkvi a na uznanie všetkých, ktorí s Tebou doteraz prichádzali do styku je každému zjavná Tvoje pracovitosť, húževnatosť s ktorou sa usiluješ dosiahnuť stanovený cieľ, zmysel pre poriadok, Tvoje organizačné schopnosti, tvoja osobná jednoduchosť, priamočiarosť a úprimnosť. Sú to všetky tie vlastnosti a charakteristiky, ktoré o Tebe boli známe už dávno a ktoré sa teraz môžu naplno rozvíjať.
Paralelne s nimi sa však budú chcieť vypuklejšie prejaviť aj tie vlastnosti, ktoré – ako následok dedičného hriechu – striehnu v každom človeku v úzadí tých dobrých, aby v nestráženej chvíli mohli zaútočiť a zničiť to dobro, ktoré sa predtým vybudovalo.
Ako tvoj dlhoročný a úprimný priateľ ťa už teraz chcem upozorniť na najväčšie nebezpečenstvo, ktoré striehne na teba – tak ako na každého iného človeka, ktorému bol zverený vysoký úrad. Je to pokušenie príliš myslieť na seba, brať sa smrteľne vážne.
Túžba byť chválený, byť v centre pozornosti, presvedčenie o jedinom správnom názore – samozrejme, že o tom vlastnom – však ešte nikdy žiadnu prirodzenú autoritu nevybudovali. Možno si ešte pamätáš starú pesničku českej rockovej skupiny Olympic: „Já“ opisujúcu tragikomickú figúru narcisa a egoistu.
Ve všem chtěl mít větší podíl
Pro jiné se nenarodil
Sám neuměl ničeho se vzdát
Jen ostatní za nos vodil
Myslel na to kudy chodil
A jen sebe upřímně měl rád
Každou větu začal slůvkem Já
Každou větu končil slůvkem Já
V očích led a vlhké dlaně
Usmíval se polekaně
V obavě, že budeš něco chtít
Velmi dbal na osobitost
Povýšil svou sebelítost
Na ten nejušlechtilejší cit
Každou větu začal slůvkem Já
Každou větu končil slůvkem Já
Já, já, já, jenom já
Já, já, já, jenom já
Já stačím si sám
Já se mám
A rocková kapela opisuje aj koniec takéhoto smiešno-biedneho živorenia.
Jednoho dne nevrátí se
Nikdo si té ztráty nevšímá
Komu chybí jeho věčné Já
Jen ozvěna domů vzpomíná
Nedaj Bože, aby si niekomu dal čo aj len najmenší dôvod aby mohol v súvislosti s tebou raz popiskovať za tvojim chrbtom tento refrén, aby si komukoľvek dal dôvod hovoriťo arogancii, zamilovanosti sa do seba, autoritárstve, necitlivosti k iným osobám, výbušnej popudlivosti, márnomyseľnosti, neschopnosti k dialógu, či k počúvaniu a chápaniu iných.
Bolo by horším zdevastovaním Cirkvi, škodlivejším ako najhorší hurikán, keby mali kňazi, ich rodiny, či dokonca laickí veriaci s ktorými budeš denne vstupovať do kontaktu pred tebou strach, keby mal u teba pravdu ten, kto sa vie zatváriť pokornejšie a zalíškať sa lepšie, keby sa nikto neodvážil povedať ti do očí, čo si naozaj myslí. To by už v skutočnosti znamenalo, že si ostal sám, na poslednej štácii svojej kariéry, ako onen známy prednovembrový tajomník ÚVKSČ, ktorý sa ku koncu komunistického režimu, v jednom z svojich posledných prejavov sťažoval, že sa cíti „jako kůl v plotě a nemá jednoho slova podpory“.
Ako tvoj priateľ a rehoľný spolubrat, jezuita, ti nemôžem sľúbiť veľa pomoci, či podpory v materiálnej oblasti, ale buď si istý, že keby mal tvoju službu Cirkvi začať ohrozovať nebezpečný vírus egoizmu, či pýchy, tak ti ochotne prídem “dať kvapky“ bratského napomenutia i duchovnej posily v modlitbe na jeho potlačenie. Som presvedčený, že aj ty, keby si toto nebezpečentvo videl napríklad na mne, urobíš mi tiež túto neoceniteľnú priateľskú službu o ktorú ťa už teraz prosím.
ADE_ Vladyka Milan „stali sme sa divadlom pre svet, anjelov i ľudí…“ Ty dnes vystupuješ na scénu najväčšej a nikdy nekončiacej historickej drámy, na bojisko medzi dobrom a zlom a svetlá reflektorov budú odteraz sledovať každý tvoj krok, gesto, slovo.
V mojom obľúbenom Shakespearovom diele, v divadelnej dráme, Henrich V., po víťaznej bitke pri Agincourt, proti presile nperiateľov, sa kráľovi Henrichovi prihovára jeho spolubojovník, odborník na vojenské právo, kapitán Fluellen takto: „Som rodákom Vášho Veličenstva. Nezáleží mi na tom, kto o tom vie, vyznám to pred celým svetom:nemusím sa hanbiť za Vaše Veličenstvo, chvála Bohu, a to až dovtedy, kým Vaše Veličenstvo ostane čestným mužom.“
Podobne aj ja chcem vyjadriť dnes svoje presvedčenie že ty, drahý vladyka Milan, mi nedáš nikdy ani ten najmenší dôvod pre ktorý by som nemal byť hrdý na Teba a nemal sa hlásiť k Tebe, ako rehoľnému spolubratovi a priateľovi.
Vladyka Milan, teším sa, že spolu so svätým Pavlom i s tebou môžeme byť účastníkmi, ba priamo protagonistami najväčšej dejinnej drámy, bojovníkmi za dobro proti zdanlivej presile zla a povedať… My sme blázni pre Krista …
Teším sa z toho, že som tvojim rodákom, priateľom, rehoľným spolubratom. Vyznám to pred celým svetom, nemusím sa za teba hanbiť a nikdy sa za teba hanbiť nebudem
– len nech Ti Pán pomáha vždy ostať čestným mužom, ba čo viac, nech ťa urobí pre našu Cirkev Božím mužom, skutočným biskupom, „prepodobným“ obrazom Krista.
Na mnohaja ľita, Vladyka!
Zdroj: TK KBS
