Publikujeme rozhovor s Mons. Ladislavom Hučkom prevzatý z českého Katolického týdenníku 11/2016 www.katyd.cz .
Už takmer trinásť rokov stojí na čele apoštolského exarchátu biskup LADISLAV HUČKO, s ktorým sa rozprávame o súčasnosti Gréckokatolíckej cirkvi v našej krajine (ČR – pozn. prekl.) i o jej historickom vývoj.
Dvadsať rokov je v ľudskom živote približne jedna generácia. Ako sa za toto obdobie rozvíjal život v exarcháte?
Áno, v živote človeka je dvadsať rokov pomerne veľa, ale v živote nejakého spoločenstva – tobôž cirkevného – to ešte nie je príliš mnoho. Až v perspektíve niekoľkých generácií sa pod vplyvom zmenených historických podmienok výraznejšie menia myšlienky a povahy ľudí, aj ich sklony. Niektoré zmeny môžeme zaznamenať už teraz.
Dobre teda, buďme konkrétni: počet veriacich sa zväčšuje alebo zmenšuje?
Musím pripomenúť, že naši veriaci pomerne často menia miesto svojho pobytu a práce, a preto nemajú vždy stály vzťažný bod. Sú rozptýlení po celej Českej republike a väčšina z nich, ak by chcela navštevovať chrám svojho obradu a svojej Katolíckej cirkvi, musela by dochádzať i niekoľko hodín tam a späť. To musíme vziať na vedomie, keď konštatujeme, že počet veriacich sa výrazne zvyšuje. Medzi veriacich pritom na prvom mieste rátame tých, ktorí pravidelne navštevujú bohoslužby a zúčastňujú sa na sviatostnom živote.
Ako je to s ich národnostným zložením?
Podľa štatistík je najviac tých, ktorí sa hlásia ku Gréckokatolíckej cirkvi, českej národnosti. To je pre nás prekvapujúce, pretože to veľmi nezodpovedá skutočnosti, s ktorou sa v chrámoch stretávame. Na základe štatistík z roku 2011 sa naopak do našej cirkvi prihlásilo pomerne málo Ukrajincov, aj keď ich účasť na bohoslužbách je jednoznačne najvyššia.
Prečo je tomu tak?
Dôvodom môže byť to, že oficiálny názov našej cirkvi na Ukrajine je „Ukrajinská cirkev“. Všetky obrady vysluhuje len v ukrajinčine a na mnohých miestach sa kánonicky odlišuje od Gréckokatolíckych cirkví iných národností. Teda napriek tomu, že Ukrajinci chodia na naše bohoslužby, ktoré okrem iného slúžime aj v ukrajinčine, ešte si neprivykli na to, že je len jedna Katolícka cirkev a príslušnosť k nej sa neurčuje podľa jazyka.
Rastie len počet tých, ktorí sa hlásia k Cirkvi, alebo je nárast zrejmý aj v jednotlivých oblastiach cirkevného života?
Teší nás napríklad zvyšujúci sa počet krstov detí, v celom exarcháte je to ročne už okolo dvestopäťdesiat, a tiež sa stále zvyšuje počet detí pristupujúcich k prvému svätému prijímaniu.
Myslím, že sme urobili správny krok, keď sme neprijali návrh, aby sa sväté prijímanie a myropomazanaie (v latinskom obrade sa nazýva birmovanie) vysluhovali už pri krste, ako je to zvykom u pravoslávnych. Zážitok, ktorý chlapci a dievčatá získajú pri osobnom stretnutí so svojím Spasiteľom vo veku, keď už dokážu rozlišovať dobro a zlo, je pre mnohých smerodajný a určujúci pre celý ich ďalší život.
Koľko kňazov pôsobí v Gréckokatolíckej cirkvi a aká je ich cesta k byzantskému obradu?
V exarcháte aktívne pôsobí asi tridsať kňazov a ich cesta k byzantskému obradu je rozmanitá. Niektorí sú svojím pôvodom gréckokatolíci od narodenia, iní – menšina – zmenili obrad a gréckokatolíkmi sa stali v priebehu života. Možno sa na prvý pohľad môže zdať, že vo východnom obrade je cestu ku kňazstvu ľahšia, keď sa v ňom môžu stať kňazmi aj ženatí muži, pokiaľ samozrejme spĺňajú požiadavky potrebné pre vysviacku. Tento dojem ale často nezodpovedá skutočnosti.
Ako vznikla sieť dnešných dvadsaťjeden farností – reaguje na dopyt medzi veriacimi , alebo hrajú rolu aj iné dôvody?
Musím priznať, že na začiatku, to znamená po roku 1989, vznikali farnosti nielen podľa počtu veriacich, ako ich udávalo sčítanie ľudu, ale tiež podľa kňazov, ktorí v danej oblasti bývali. Nemali sme kostoly ani farské budovy, a to predovšetkým na severnej Morave, kde to až dnes dávame do súladu s realitou. Na severe Čiech je to iné, tam situácia viac zodpovedá počtu veriacich. Farnosti sa nachádzajú skoro všade vo väčších mestách.
Začiatočné podmienky pritom boli veľmi skromné – do roku 1989 fungovala na území dnešného Česka len farnosť v Prahe. Ako sa vôbec veriacim Gréckokatolíckej cirkvi podarilo prečkať dobu komunizmu, keď bola okrem iného v rokoch 1950-1968 táto Cirkev úplne zakázaná?
Bolo to hrdinské svedectvo našich biskupov a kňazov, ale i veľkého množstva laických veriacich, ktorí sa držali svojej Katolíckej cirkvi a nechceli ju opustiť – cítili by to ako tú najhoršiu zradu. Tak to bez náznaku pochybnosti vnímali napríklad aj moji rodičia a mnoho našich blízkych. Päťdesiate roky boli ešte dobou, keď sa všeobecne vernosť – napríklad aj v manželstve – považovala za obrovskú hodnotu, ktorá dávala človeku jeho dôstojnosť.
Ďalej nás všetkých držalo neoblomné presvedčenie, že Katolícka cirkev je tá pravá. Tam, kde toto presvedčenie chýbalo, sa začínali podkopávať základy. Tiež musíme s vďačnosťou spomínať na pomoc Katolíckej cirkvi latinského obradu, ktorá nezištne poskytovala našim veriacim liturgickú a sviatostnú posilu. Vďaka tomu sa potom Gréckokatolícka cirkev v roku 1968 akoby zázrakom obnovila. Všetky výdobytky roku 1968 boli postupne zasa zlikvidované, ale Gréckokatolícka cirkev už zostala – síce v mnoho zmrzačená, bez biskupa, bez seminára, ale žila i oficiálne, nielen tajne. A dokonca sa aj rozvíjala.
Cirkev východného obradu, ktorá sa hlási k Rímu, býva často vnímaná ako most medzi Východom a Západom. Ako vyzerajú vzťahy s pravoslávnymi?
Katolícka cirkev východného obradu bola v pápežských a koncilových dokumentoch vždy vnímaná ako most medzi Východom a Západom. A po tomto moste tiež prešlo mnoho ľudí. V poslednej dobe sa však tento prechod veľmi nezdôrazňuje a ani nie je – zdá sa – frekventovaný.
Význam mostu ale vždy závisí od toho, nakoľko sa po ňom chodí, aký je na ňom pohyb. Gréckokatolícka cirkev sa v dnešnom dialógu medzi Pravoslávnou a Katolíckou cirkvou predstavuje častokrát ako prekážka dialógu a jednoty, a to zo strany pravoslávnych. Nám to pripadá nespravodlivé. Veď sa to podobá situácii, ako keby niekto považoval skúšajúceho za hlavnú prekážku toho, aby zložil skúšku.
Mons. LADISLAV HUČKO sa narodil v roku 1948 v Prešove v rodine gréckokatolíckeho kňaza. V roku 1966 ho neprijali na bohosloveckú fakultu v Bratislave, a preto začal študovať experimentálnu fyziku v Košiciach. Do roku 1989 žil v Bratislave a venoval sa výskumu v oblasti ťažby ropy, zároveň pôsobil v neformálnych náboženských skupinách. Po páde totality pracoval ako redaktor v Katolíckych novinách a výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska, absolvoval tiež vyššie teologické štúdiá v Ríme. Kňazskú vysviacku prijal roku 1996. Pápež Ján Pavol II. ho 24. apríla 2003 vymenoval za apoštolského exarchu pre katolíkov byzantského obradu v ČR. V rokoch 2005 až 2010 zároveň pôsobil ako generálny sekretár Českej biskupskej konferencie.
Autor. Jiří Gračka
Preklad z češtiny: Stanislav Gábor
Foto: Ivan Malý
Zdroj: Rozhovor prevzatý z Katolického týdeníku 11/2016 (8. 3. 2016) www.katyd.cz
