Na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (v latinskom obrade) si Katolícka cirkev pripomína Svetový deň modlitieb za posvätenie kňazov. Pri tejto príležitosti vydala Kongregácie pre klerikov nasledujúce posolstvo určené kňazom.
Najdrahší bratia v kňazstve a priatelia!
Pri príležitosti blížiacej sa slávnosti Najsvätejšieho srdca Ježišovho, dňa 7. júna 2013, kedy slávime Svetový deň Modlitby pre posvätenie kňazov, srdečne pozdravujem všetkých a každého z vás a ďakujem Pánovi za nevýslovný dar kňazstva a za vernosť Kristovej láske. Ak je pravda, že Pánovo pozvanie „zostať v jeho láske“ (por. Jn 15, 9) je platné pre všetkých pokrstených, na slávnosť Najsvätejšieho srdca Ježišovho toto pozvanie s novou silou znie pre nás kňazov. Tak ako nám pripomenul Svätý Otec pri otvorení Roka kňazov, keď citoval svätého arského farára, „kňazstvo je láska Ježišovho srdca“ (por. Homília pri slávení vešpier na Slávnosť Najsvätejšieho srdca Ježišovho, 19. júna 2009). Z tohto srdca – a nikdy na to nemôžeme zabúdať – pramení dar kňazského úradu. Máme skúsenosť, že to „zostať v jeho láske“ nás s veľkou silou poháňa ku svätosti. Ku svätosti – to veľmi dobre vieme – ktorá nespočíva v konaní mimoriadnych skutkov, ale v dovolení Kristovi, aby konal v nás a v tom, aby sme jeho konanie, jeho myšlienky a jeho skutky prevzali za svoje. Hodnota svätosti vyplýva z osobnosti, ktorú Kristus vytvára v nás, nakoľko, s pomocou Ducha Svätého, stvárňujeme celý náš život. My kňazi sme boli vysvätení a poslaní, aby sme sprítomnili spásonosné poslanie vteleného Božieho syna. Naša úloha je nenahraditeľná pre Cirkev a pre svet a od nás vyžaduje úplnú vernosť Kristovi a pevnú jednotu s Ním. Takto, ponížene slúžiaci, sme vodcovia, ktorí ku svätosti privádzajú veriacich, ktorí nám boli zverení. Takýmto spôsobom sa v našom živote opakuje želanie, ktoré sám Ježiš vyjadril vo svojej kňazskej modlitbe potom, ako ustanovil Eucharistiu: „Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. (…) Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. (…) Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. (…) A pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn 17, 9.15.17.19)
V Roku viery
Tieto úvahy nadobúdajú špeciálny význam vo vzťahu k Roku viery – vyhlásený Svätým Otcom Benediktom XVI. Motu proprio Porta Fidei (11. október 2011) – ktorý sa začal 11. októbra 2012, pri príležitosti 50. výročia otvorenia Druhého Vatikánskeho koncilu, a ktorý bude ukončený na Slávnosť Krista Kráľa dňa 24. novembra 2013. Cirkev spolu so svojimi pastiermi musí byť v pohybe, aby vyviedla ľudí z púšte a priviedla ich ku spoločenstvu s Božím Synom, ktorý je Život pre svet (por. Jn 6, 33). V tejto perspektíve Kongregácia pre klérus adresuje tento list všetkým kňazom na svete, aby každému z nich pomohla oživiť záväzok prežívať tú milosť, ku ktorej sme všetci volaní, aby sme zvláštnym spôsobom boli protagonistami a animátormi znovuobjavenia viery vo svojej celosti a so všetkým jej čarom, a tiež pomohla pochopiť, že nová evanjelizácia je orientovaná práve na čisté odovzdanie kresťanskej viery.
V Apoštolskom liste Porta Fidei Svätý Otec interpretuje pocity kňazov z nie málo krajín sveta: „Zatiaľ čo v minulosti bolo možné považovať kultúrny kontext za jednoliaty a naďalej odkazujúci na obsahy viery a ňou inšpirované hodnoty, dnes sa vo veľkých oblastiach spoločnosti zdá, že z dôvodu hlbokej krízy viery, ktorá postihla mnohých ľudí, to už tak nie je.“ (č. 2). Slávenie Roka viery sa predstavuje ako možnosť pre novú evanjelizáciu, pre prekonanie pokušenia byť skleslými; predstavuje sa ako možnosť nechať, aby naše úsilia čoraz viac napredovali pod vedením súčasného námestníka svätého Petra. Principiálne veriť znamená byť si istí, že Kristus, tým, že zvíťazil nad smrťou, umožnil aj tým, čo v Neho veria, aby sa spolupodieľali na jeho sláve, a aby uspokojil túžbu po perfektnom a večnom živote a šťastí, ktorá je v srdci každého človeka. Kvôli tomuto „zmŕtvychvstanie Krista je naša najväčšia istota; je najvzácnejší poklad. Ako sa nepodeliť s týmto pokladom a touto istotou s inými? Nie je len pre nás, je na to, aby sme ju odovzdali ďalej, aby sme ju dali druhým, aby sme sa o ňu podelili s druhými. Je vlastne naším svedectvom. (Pápež František, Generálna audiencia, 3. apríl 2013). Ako kňazi sa musíme pripraviť na vedenie druhých veriacich smerom ku zrelosti viery. Cítime, že prvými, ktorí viac musia otvoriť srdcia, sme my. Pamätajme na slová Majstra v posledný deň Sviatku stánkov v Jeruzaleme: Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.“ (Jn 7, 37-39). Aj z kňaza, ktorý je „alter Christus“ (slov. „druhý Kristus“), môžu vyvierať prúdy živej vody v takej miere, v akej on sám s vierou pije Kristove slová a tým sa otvára Duchu Svätému. Od tejto jeho otvorenosti – byť znakom a nástrojom božej milosti – nezávisí len posväcovanie ľudu, ktorý mu je zverený, ale aj hrdosť na svoju identitu: „Kňaz, ktorý vychádza zo seba veľmi málo, keď pomazáva veľmi málo – nehovorím, že „vôbec“, pretože – vďaka Bohu – ľudia nám to pomazanie kradnú – prichádza o to najlepšie z nášho ľudu, o to, čo je schopné aktivovať najhlbšiu časť kňazského srdca. Kto nevychádza zo seba, namiesto toho, aby sa stal prostredníkom, stáva sa postupne sprostredkovateľom, tým, ktorý iba riadi. Všetci poznáme rozdiel: sprostredkovateľ a správca „už dostali svoju mzdu“ a keďže do toho nedávajú nič zo svojho, ani svoje vlastné srdce, nedostanú späť láskavé poďakovanie, ktoré vychádza zo srdca. Odtiaľ pochádza nedostatočná satisfakcia u niektorých, ktorí sa neskôr stávajú smutnými, smutnými kňazmi a menia sa na akýsi druh zberateľov starožitností alebo nových vecí, namiesto toho, aby sa stávali pastiermi, ktorí „voňajú za ovcami“ – o to vás prosím, buďte pastieri voňajúci za ovcami, toto nech sa cíti, pastiermi uprostred svojho stáda a rybármi ľudí.“ (Pápež František, Homília pri Omši svätenia olejov, 28. marec 2013)
Odovzdať vieru
Kristus zveril apoštolom a Cirkvi úlohu hlásať Dobrú zvesť všetkým ľuďom. Svätý Pavol Evanjelium vníma ako „Božiu silu, ktorá spasí kohokoľvek, kto verí“ (Rim 1,16). Sám Ježiš Kristus je Evanjelium, je „Dobrou zvesťou“ (porov. 1 Kor. 1, 24). Je našou úlohou, aby sme boli šíriteľmi nekonečnej Božej lásky, ktorá sa zjavuje v Kristovi. Odpoveďou na toto Božie zjavenie je viera, ovocie milosti v našich dušiach, ktorá si ale vyžaduje otvorenie ľudského srdca. „Veriac“ viera rastie a silnie; niet inej možnosti ako získať istotu o vlastnom živote, ako sa v neustále väčšej miere odovzdávať do rúk tej lásky, ktorú zakusujeme zakaždým ako väčšiu, keďže má svoj pôvod v Bohu.“ (Porta Fidei, č. 7) Po rokoch kňazskej služby, aj s ovocím a aj s ťažkosťami, kňaz môže povedať so svätým Pavlom: „Až do konca som hlásal Kristovo evanjelium! (Rim 15, 19; 1Kor 15, 1-11; atď.). Spolupracovať s Kristom pri odovzdávaní viery je úloha každého kresťana; toto sa má diať v živej spolupráci medzi vysvätenými veriacimi a laickými veriacimi svätej Cirkvi. Táto milá povinnosť obsahuje dva základné aspekty, ktoré sú vzájomne prepojené. Prvý, priľnutie ku Kristovi, čo znamená osobne sa s ním stretnúť, nasledovať Ho, priateliť sa s Ním, veriť v Neho. V dnešnom kultúrnom kontexte, zvlášť dôležité sa javí svedectvo života – je to podmienka autentickosti a dôveryhodnosti – ktoré odhaľuje, akým spôsobom sila Božej lásky robí účinným jeho Slovo. Nesmieme zabúdať, že veriaci hľadajú v kňazovi Božieho muža a Božie slovo, jeho Milosrdenstvo a Chlieb Života. Druhý bod misionárskeho charakteru odovzdávania viery sa vzťahuje na radostné prijatie Kristových slov, pravdy, ktorá nás učí obsah Zjavenia. V takomto zmysle, základným nástrojom musí byť usporiadané a organické podanie katolíckej doktríny, dostatočne zviazané s Božím slovom a s trvalou a živou tradíciou Cirkvi.
Zvlášť teda sa musíme snažiť žiť a oživovať Rok viery ako príležitosť danú Prozreteľnosťou, aby sme pochopili, že texty, ktoré nám ako dedičstvo zanechali Konciloví otcovia, tak ako hovorí blahoslavený Ján Pavol II. „nestrácajú ani svoju hodnotu ani svoj význam. Treba ich čítať primeraným spôsobom, aby sa poznali a osvojili ako kvalifikované a normatívne texty Učiteľského úradu v rámci cirkevnej tradície. Pri ukončení Jubilea cítim viac ako inokedy povinnosť poukázať na Koncil ako na veľkú milosť, z ktorej mala Cirkev v 20. storočí veľký úžitok: ponúkol nám totiž bezpečný kompas, aby sme sa ním orientovali v začínajúcom sa storočí.“ (Ján Pavol II, Apošt. list Novo millennio ineunte, 6. január 2001, 57: AAS 93 [2001], 308, č. 5).
Obsah viery
Katechizmus Katolíckej cirkvi – navrhnutý mimoriadnou Biskupskou synodou v roku 1985, aby poslúžil katechéze a zostavený v spolupráci s celým episkopátom – ukazuje veriacim silu a krásu viery. Katechizmus je autentickým ovocím Druhého Vatikánskeho koncilu, ktorý veľmi uľahčuje pastoračnú službu: príťažlivé, výrazné, hlboké, dôkladné homílie; katechetické kurzy a kurzy pre teologickú formáciu dospelých; príprava pre katechétov, formácia rozmanitých povolaní v Cirkvi a zvlášť v seminároch. Nóta s pastorálnymi usmerneniami pre Rok viery (6. január 2012) ponúka širokú škálu iniciatív pre prežívanie tohto privilegovaného času v jednote so Svätým Otcom a biskupmi: púte veriacich ku Katedre sv. Petra, púte do Svätej zeme, do mariánskych svätýň, budúci Svetový deň mládeže v Riu de Janeiro v mesiaci júli; sympóziá, konferencie a zhromaždenia aj v medzinárodnej rovine a zvlášť tie, ktoré sú venované znovuobjaveniu učenia Druhého Vatikánskeho koncilu; organizovanie skupín veriacich, ktorí čítajú a spoločne prehlbujú katechizmus s obnoveným záväzkom rozširovať ho ďalej. V súčasnej klíme relativizmu sa zdá vhodné zdôrazniť, ako veľmi je dôležité poznanie obsahu autentickej katolíckej doktríny, ktorá je neoddeliteľná od príťažlivých svedectiev viery. O prvých Ježišových učeníkoch sa v Skutkoch apoštolov hovorí, že „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2,42). V tomto zmysle je Rok viery zvlášť vhodnou príležitosťou pre pozornejšie prijatie homílií, katechéz, prejavov a vystúpení Svätého Otca. Mať k dispozícii homílie a príhovory z audiencií je pre mnohých veriacich veľkou pomocou pre odovzdanie viery druhým. Ide o skutočnosti, z ktorých sa žije, ako hovorí svätý Augustín v jednej homílii o redditio symboli, kde opisuje odovzdávanie Creda: „Vy ste ho teda prijali a odovzdali, ale v mysli a v srdci si ho neustále musíte držať, musíte si ho opakovať na vašich lôžkach, premýšľať o ňom na námestiach a nezabúdať naň ani počas jedla: a aj keď telesne budete spať, srdcom musíte nad ním bdieť“ (Augustín z Hippo, Discorso 215, o Redditio Symboli). V Porta Fidei je načrtnutý postup, ktorý pomôže hlbšie pochopiť nielen obsah viery, ale zároveň s ním aj akt, ktorým sa rozhodujeme úplne a v plnej slobode oddať sa Bohu. Existuje totiž hlboká jednota medzi aktom viery a jej obsahom, s ktorým súhlasíme. (porov. č. 10)
Rásť vo viere
Rok viery teda predstavuje pozvanie ku obráteniu sa ku Ježišovi, jedinému Spasiteľovi sveta a ku vzrastaniu vo viere ako teologálnej čnosti. V prológu v prvej časti knihy Ježiš Nazaretský Svätý Otec píše o negatívnych následkoch toho, ak sa Ježiš predstavuj e ako osoba z minulosti, o ktorej sa vie málo istých informácií. „Takáto podobná situácia je pre vieru veľmi dramatická, pretože zneistí jej autentický východzí bod: intímne priateľstvo s Kristom, od ktorého všetko závisí; hrozí, že sa ocitne v prázdne.“ (s. 8). Oplatí sa viackrát premeditovať tieto slová: „intímne priateľstvo s Ježišom, od ktorého všetko závisí.“ Ide o osobné stretnutie s Ježišom. Stretnutie každého jedného z nás a každého z našich bratov a sestier vo viere, ktorým slúžime naším kňazstvom. Stretnúť sa s Ježišom ako prví učeníci – Andrej, Peter, Ján – ako samaritánka a ako Nikodém; prijať ho vo svojom dome ako Marta a Mária, počúvať ho mnohonásobným čítaním evanjelia; s pomocou Ducha Svätého je toto istá cesta pre rast viery. Ako napísal Boží sluha Pavol VI: „Viera je cesta, po ktorej do duše vstúpi Božia pravda.“ (Insegnamenti, IV, s. 919). Ježiš nás pozýva precítiť, že sme Božie deti a jeho priatelia: „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene.“ (Jn 15, 15-16).
Prostriedky pre rast viery. Eucharistia
Ježiš pozýva prosiť s dôverou, prosiť slovami „Otče náš.“ V Blahoslavenstvách všetkým ponúka cieľ, ktorý sa ľudským očiam môže zdať ako bláznovstvo: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48). Aby sme sa naučili túto dobrú pedagogiku svätosti, ktorá je schopná prispôsobiť sa okolnostiam a spôsobom jednotlivých osôb, musíme byť priateľmi Boha, ľuďmi modlitby. Modlitba nás učí niesť kríž, kríž, ktorý je otvorený celému svetu, aby mohol byť spasený, a ktorý, ako Pán predpovedá Ananiášovi, bude sprevádzať aj misiu Saula, ktorý sa práve obrátil: “Len choď, lebo jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i synom Izraela; a ja mu ukážem, koľko musí trpieť pre moje meno.” (Sk 9, 15-16) A veriacim v Galácii svätý Pavol robí takúto syntézu svojho života: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 19-20). V Eucharistii sa aktualizuje tajomstvo obety kríža. Liturgické slávenie svätej omše je stretnutie s Ježišom, ktorý sa sám pre nás ponúka ako obeta a premieňa nás na seba samého. „Už svojou povahou má totiž liturgia svoj pedagogický vplyv pri privádzaní veriacich k poznaniu sláveného tajomstva. Práve preto v najstaršej tradícii Cirkvi mala formačná cesta kresťana, bez toho, že by sa zanedbávalo systematické poznanie obsahu viery, vždy skúsenostný charakter, v ktorom bolo rozhodujúcim živé a presvedčivé stretnutie sa s Kristom, ohlasované autentickými svedkami. V tomto zmysle ten, kto vovádza do tajomstiev, je predovšetkým svedok.“ (Benedikt XVI, Apošt. exhortácia Sacramentum caritatis, 22.2.2007, č. 64). Neprekvapuje teda, že v Nóte s pastoračnými usmerneniami pre Rok viery sa odporúča zintenzívniť celebrovanie skutočnej viery v liturgii a zvlášť v Eucharistii, v ktorej viera Cirkvi je ohlasovaná, celebrovaná a posilňovaná (por. č. IV, 2). Ak liturgia eucharistie bude slávená s veľkou vierou a nábožnosťou, ovocie je isté.
Sviatosť Milosrdenstva, ktoré odpúšťa
Ak Eucharistia je sviatosť, ktorá buduje obraz Božieho syna v nás, zmierenie je potom to, čo nám umožňuje zakúsiť silu Božieho milosrdenstva, ktoré oslobodzuje dušu od hriechov a dáva jej okúsiť krásu vyplývajúcu z návratu k Bohu, pravému Otcovi, ktorý miluje každé zo svojich detí. Práve kvôli tomu posvätný služobník ako prvý musí byť presvedčený, že „iba ak si budeme počínať ako Božie deti, ak sa nenecháme obrať o odvahu kvôli našim pádom a hriechom, uvedomujúc si, že Boh nás miluje, náš život sa stane novým, bude plný vyrovnanosti a radosti. Boh je našou silou! Boh je našou nádejou!“ (Pápež František, Generálna audiencia 10. apríla 2013). Sám kňaz musí byť sviatosťou tejto milosrdnej prítomnosti vo svete: „Ježiš nemá príbytok, pretože jeho príbytkom je ľudstvo, sme my, jeho poslaním je všetkým otvoriť dvere k Bohu, byť sprítomnením Božej lásky“ (Benedikt XVI., Generálna audiencia 27. marca 2013). My nemôžeme zakopať tento obdivuhodný nadprirodzený dar, ani ho nemôžeme distribuovať bez toho, že by sme nemali rovnaké cítenie ako Ten, ktorý miloval hriešnikov až po vrchol kríža. V tejto sviatosti nám Otec dáva jedinečnú príležitosť, aby sme my sami, nielen duchovne, ale s naším človečenstvom, boli tou láskavou rukou, ktorá, tak ako dobrý Samaritán, leje olej, ktorý uľaví ranám na duši (Lk 10, 34). Prijmime za svoje slová Svätého Otca: „Kresťan, ktorý sa zatvára do seba, ktorý schováva všetko, čo mu Pán dal, nie je kresťanom! Je zvláštnym kresťanom, ktorý neďakuje Bohu za všetko, čo mu bolo darované. Toto nám pripomína, že očakávanie Pánovho príchodu je časom činnosti: nachádzame sa v čase činnosti, v čase, keď máme zúrodniť Božie dary v prospech nás samých, kvôli nemu, pre úžitok Cirkvi a iných: je to čas, v ktorom sa máme snažiť o to, aby sa dobro vo svete stále viac vzmáhalo. (…) Drahí bratia a sestry, nech nás myšlienka na posledný súd nikdy nenapĺňa strachom, ale nech nás povzbudzuje lepšie prežívať prítomnosť. Boh nám milosrdne a trpezlivo darúva tento čas, aby sme sa každý deň učili spoznávať ho v chudobných a maličkých, konali dobro a boli bdelí v modlitbe a láske. Nech nás Pán na konci našej existencie a na konci dejín spozná ako dobrých a verných sluhov.“ (Pápež František, Generálna audiencia 24. apríla 2013). Sviatosť zmierenia je teda sviatosťou šťastia: „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: “Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.” Ale otec povedal svojim sluhom: “Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.” A začali hodovať.“ (Lk 15, 11-24) Aj keď sme veľakrát pred Pánom prejavili svoje chyby spôsobené vlažnosťou a priemernosťou, každý raz, keď sa spovedáme, nachádzame radosť, že môžeme byť s Bohom, pretože sme zakúsili jeho milosrdenstvo. Týmto sa posilňuje naša viera hriešnikov, ktorí milujú Ježiša a aj vedia, že sú Ním milovaní: „Keď je niekto predvolaný na súd či obvinený, prvá vec, ktorú urobí je, že si hľadá advokáta, aby ho obhajoval. My máme takého, ktorý nás vždy chráni pred nástrahami diabla, bráni nás pred nami samými, pred našimi hriechmi. Drahí bratia a sestry, taký je náš obhajca. Nebojme sa teda ísť za ním, aby sme ho prosili o odpustenie, požehnanie a milosrdenstvo. On nám vždy odpustí, je náš zástanca, vždy nás obháji. Nezabudnime na to.“ (Pápež František, Generálna audiencia zo 17 apríla 2013). Pri eucharistickej adorácii Kristovi prítomnému vo svätej hostii môžeme so Svätým Tomášom Akvinským povedať:
Plagas sicut Thomas non intúeor
Deum tamen meum Te confiteor
Fac me tibi semper magis crédere
In Te spem habére, Te dilígere.
A tiež v našom kňazskom srdci, keď je Ježiš v našich rukách, s apoštolom Tomášom môžeme zopakovať: Dominus meus et Deus meus! (slov. „Pán môj a Boh môj“)
„A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ (Lk 1, 45) Týmito slovami Alžbeta pozdravila Máriu. K tej, ktorá je Matkou kňazov, a ktorá nás predišla na ceste viery, sa utiekajme, aby každý z nás rástol vo viere v jej božieho Syna, a tak svetu prinášajme Život a Svetlo, teplo Najsvätejšieho srdca Ježišovho.
Mauro kardinál Piacenza
Prefekt
+ Celso Morga Iruzubieta
Arcibiskup, sekretár
Preložil: Peter Majcher
Zdroj TK KBS
