V nedeľu 20. septembra 2015 konala v zaplnenej bratislavskej gréckokatolíckej katedrále eparchiálna odpustová slávnosť pri príležitosti chrámového sviatku a patrocínia miestnej farnosti, ktorá pôsobí pri katedrále – Povýšenia úctyhodného a životodarného Kríža nad celým svetom. Slávnosť, na ktorú sa zišlo viac ako 400 veriacich bola umocnená tým, že jej predsedal sekretár kongregácie pre východné cirkvi arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, za účasti vladyku Petra a dvadsiatich gréckokatolíckych kňazov z eparchie i východného Slovenska.
Program odpustovej slávnosti začal utierňou o 9.00 h. v cirkevnoslovanskom jayzku a pokračoval Akatistom k Presvätej Bohorodičke, ktorý liturgizoval o. Stanislav Diheneščík. Archijerejskú liturgiu slávenú v slovenskom jazyku spevom sprevádzal Katedrálny zbor Chryzostomos, pod vedením Martina Škovieru.
Na odpust sa zišiel veľký zástup veriacich z Bratislavy a okolia, medzi nimi tiež mnohé rodiny s deťmi. Tí, čo sa nevošli do katedrály, mali možnosť sledovať priebeh liturgie na obrazovke umiestnenej na dvore vedľa chrámu.
Arcibiskup Cyril Vasiľ sa vo svojej homílii zamýšľal nad tým, čo znamená povýšenie alebo poníženie kríža v živote kresťana. Ako zdôraznil, v rímskom svete v čase Kristovho života bol kríž znakom poníženia. „Veď aké už môže byť väčšie poníženie, keď je niekto odsúdený ako zločinec, na trest smrti, keď ho pribijú nahého, aby ho všetci videli a sa mu posmievali, keď idú okolo po ceste, aby sa tam v mukách udusil a zomrel…? Aké ešte väčšie poníženie si môžeme predstaviť, aké by vedel človek urobiť človeku? A my tento znak najhlbšieho poníženia považujeme práve za znak povýšenia!“ – zdôrazni kazateľ.
Sekretár Kongregácie pre východoné cirkvi tiež zhromaždeným veriaci priblížil dejiny tohto starobylého sviatku. Ten sa viaže k historickej udalosti, keď matka cisára Konštntína sv. Helena r. 326 prichádza do Jeruzalema – ktorý v tom čase bol rozbitý, zbúraný, ani sa nevolal Jeruzalemom – a necháva tam hľadať kríž na tých miestach, ktoré boli tradíciou považované za miesta Kristovho umučenia; a v cisterne pri smetisku, nachádzajú viaceré drevá kríža. Po poprave sa totiž väčšinou tá vrchná časť kríža zahadzovala. A keď nevedia, ktorý môže byť ten Kristov kríž patriarcha Makarios hovorí, aby priložili k telu chorého, každé to drevo a pri jednom z nich sa chorý okamžite uzdravuje.
Arcibiskup ďalej pripomenul, že každý kresťan žije v znamení kríža. Dobrým príkladom v tejto súvislosti je prežehnanie sa. Jedno z prvých gest, ktoré rodičia učia svoj deti je prežehnať sa. „Je pekné vidieť, keď sa deti vedia, dobre a pekne prežehnať!“
A niekedy aj takýto vonkajší znak – prežehnanie sa – je podľa arcibiskupa Cyrila Vasiľa povýšením kríža, tým naším každodenným povýšením kríža. „Prežehnať sa v znaku kríža – to nie je len nejaký geometrický útvar, nejaká súradnicovú os. To je súčasne vyznanie viery! Ja tým hovorím – už pri skladaní prstov – že vyznávam svätú Trojicu, že vyznávam Krista Boha a človeka, ktorý zostupuje na zem ku mne a že mu chcem zasvätiť svoju myseľ, svoju inteligenciu, všetky svoje schopnosti, svoje srdce, ktorým ho chcem milovať – teda aj moju afektívnu, emotívnu sféru, že mu zasväcujem svoje sily, svoje svaly, svoju schopnosť niečo konať.“
Na záver slávnosti sa po myrovaní prítomní stretli pri bratskom agapé, aby potom duchovne a telesne posilnení mohli sa zúčastniť na Pochode za život, ktorý sa konal v ten deň poobede v Bratislave ako manifestácia hodnôt manželstva, rodiny a dôstojnosti ľudského života od počatia po prirodzenú smrť.
Stanislav Gábor
