.jpg)
Každoročne slávi Katolícka cirkev v tretiu októbrovú nedeľu tzv. Misijnú nedeľu, ktorej cieľom je upriamiť pozornosť Božieho ľudu na misie Ad gentes, t.j. k národom, ktoré ešte nepoznajú Krista. Pri tejto príležitosti publikujeme celý rozhovor o misiách v Ázii s P. Georgesom Colombom – generálnym predstaveným spoločnosti Missions Etrangères de Paris (MEP) – Parížske zahraničné misie (PZM), ktorej členom je aj bohoslovec Bohdan Jacoš, pôvodom z Bratislavskej eparchie. Skrátený rozhovor bude publikovaný v SLOVE č. 22/2012.
P. Georges, môžete sa nám predstaviť a povedať niečo o vašej misijnej spoločnosti?
Som generálnym predstaveným spoločnosti Missions Etrangères de Paris (MEP) – Parížske zahraničné misie (PZM). Naša misijná spoločnosť pre diecéznych kňazov bola založená pápežom v r. 1658, teda pred viac ako 350 rokmi. Bola založená preto, aby ohlasovala evanjelium v misijných krajinách na Ďalekom východe, konkrétne v ázijských krajinách a vychovala miestnych diecéznych kňazov. V tých časoch tam totiž nemali miestnych domorodých kňazov, aj keď rehoľníci tam začali misijne pôsobiť už predtým.
Teda vaša spoločnosť nie je rehoľa?
Podľa kanonického práva sme spoločnosť apoštolského života (porov. CIC kán. 731-746 – pozn. red.), sme ako diecézni kňazi. Nie sme rehoľa ani kongregácia, ako napr. baziliáni, či jezuiti, sme diecézni kňazi. Ideme na misie a tam tiež pôsobíme ako diecézni kňazi pod miestnym biskupom.
Sme misionári, spoločnosť apoštolského života pápežského práva; to znamená, že môžeme do našej spoločnosti inkardinovať seminaristov, keď sú vysvätení za diakonov. Ale tak isto môžu byť aj inkardinovaní do diecézy, z ktorej pochádzajú, a to je veľmi dobré, a my to podporujeme.
Ako boli organizované misie v minulosti?
Misie v minulosti – zvlášť od konca 15. stor. až do konca 17. stor. – boli organizované takým spôsobom, ktorý nazývame padroado; je to portugalské slovo a znamená ochrana, patronát. Prečo? Pretože keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku, a tým aj nové misijné územia, tak pápež vzal mapu sveta a rozdelil ho na dve časti (porov. zmluva Tordesillas). Španielskemu kráľovi povedal: „Vy budete riadiť misie v západnej časti sveta, a preto je Amerika skôr španielsky hovoriaci kontinent. A portugalskému kráľovi povedal: „Vy budete riadiť misie vo východnej časti sveta. Totiž Španielsko a Portugalsko boli vtedy veľké a silné krajiny. Počas dvoch storočí boli misie takto organizované. Kráľ mal vtedy veľkú právomoc a mohol tiež vymenovať biskupa v misiách. Misie teda neriadil a ani nekontroloval priamo pápež, ale králi.
Ale po dvoch storočiach sa pápež rozhodol, že to zmení, že sám prevezme priame riadenie misií a vymenoval štyroch apoštolských vikárov. Sám pápež, už nie kráľ… To bola veľká zmena v koncepcii misií. Pápež Alexander VII. vymenoval v histórii prvých štyroch apoštolských vikárov (biskupov, ktorí vykonávajú misiu v mene pápeža), a poslal ich, aby zriadili miestnu Cirkev. To bolo ich hlavnou úlohou. Dvaja z týchto vikárov založili našu spoločnosť Parížske zahraničné misie a začali organizovať seminár pre formáciu kňazov. V prvom období vstupovali do našej spoločnosti len diecézni kňazi, žiadni seminaristi; tak to bolo do r. 1840. Takmer dve storočia prichádzali diecézni kňazi zo všetkých diecéz Francúzska, rok sa pripravovali a potom boli poslaní na misie do Číny, Thajska, atď.
Počas takmer 350 rokov sme poslali okolo 4500 misionárov PZM do Ázie a títo založili viac ako 120 diecéz vo svete. Dnes žijú v každej krajine tejto časti sveta veriaci katolíci. V Ázii existuje dnes mnoho diecéz a veľa miestnych biskupov, a to je veľmi dobré. To svedčí o tom, že misionári vykonali skvelú prácu: v Ázii bolo založených veľa diecéz, bolo veľa povolaní, veľa kňazov a spomedzi týchto kňazov môže pápež dnes vyberať biskupov; pravda okrem Kambodže, pretože tam červení kméri v 70-tych rokoch takmer úplne zničili Cirkev a tá sa dnes rodí znovu z popola; majú tam iba piatich domorodých kňazov, zvyšok sú misionári, a preto aj biskup je ešte misionár – člen PZM. Ale v ostatných krajinách – v Japonsku, Kórey, na Taiwane, v Singapure, Malajzii, Indii – všetci biskupi sú miestni, pochádzajúci odtiaľ.
Posielate na misie len kňazov alebo aj dobrovoľníkov?
My ako misionári ideme slúžiť miestnej cirkvi v poslušnosti voči miestnemu biskupovi. Máme nielen kňazov, ale aj dobrovoľníkov; každý rok máme 150 dobrovoľníkov, chlapcov a dievčatá a aj niekoľko manželských párov, ktorí idú slúžiť Cirkvi na misie, na rôzne dlhé obdobie, od dvoch mesiacov do dvoch rokov. Ak chce ísť niekto len na dva mesiace, pošleme ho len na dva mesiace. Všetci títo dobrovoľníci sú katolíci a mnohí z nich, keď sa vrátia, vstupujú do seminára za PZM, alebo aj do diecézneho, alebo do nejakej rehoľnej kongregácie. Mnohí sa tiež oženia/vydajú a majú krásne kresťanské rodiny. Niektorí sa spoznajú na misiách a potom uzavrú spolu manželstvo. Myslím si, že dobrovoľníctvo je veľmi dobrá duchovná i ľudsky cenná skúsenosť.
P. Georges, pôsobili ste v Číne ako misionár. Tamojšia Cirkev – podobne ako u nás – prešla veľkým prenasledovaním.
Keď som sa prvý krát dostal do Číny v septembri r. 1989, bolo to len tri mesiace po udalostiach, ktoré sa odohrali v júni r. 1989 na Tchien-an-menskom námestí (Námestie nebeského pokoja – pozn. red.). Odohrala sa tam veľká protestná demonštrácia čínskych študentov, počas ktorej bolo políciou zabitých asi 3000 z nich… Vtedajší komunistický režim – to bolo veľmi ťažké obdobie pre Čínu, zvlášť pre študentov a tiež pre Cirkev v Číne.
Po tom, čo prišli komunisti v Číne k moci v roku 1949, Cirkev veľmi trpela. 1. októbra 1949 bola vyhlásená Čínska ľudová republika. V roku 1951 začali vyhosťovať z krajiny všetkých zahraničných misionárov, aj apoštolského nuncia. V tom čase bolo v Číne 250 misionárov PZM. Všetci boli do dvoch rokov vyhostení, niektorí boli uväznení, našťastie nikto nebol zabitý; no v iných krajinách, ako Vietnam či Kambodža boli misionári aj zabití.
Komunisti si potom začali podmaňovať Cirkev, chceli ju mať pod kontrolou a vytvorili dve inštitúcie: Úrad pre náboženské záležitosti, ktorý mohol menovať biskupov a tiež mal na starosti protestantských pastorov, budhistov, moslimov, taoistov – každé náboženstvo spadalo pod kontrolu tohto Úradu; ďalej zriadili Katolícke patriotické združenie katolíkov Číny, ktoré spadalo pod Komunistickú stranu. Cieľom bolo infiltrovať Cirkev politikou typu: „Vy ste dobrý katolík, ale ste tiež Číňan, budete komunista, pretože musíte milovať svoju krajinu, musíte byť členom Komunistickej strany a vstúpiť do patriotického združenia“. To všetko pre to, aby kontrolovali Cirkev.
Združenie sa riadilo troma princípmi: 1) autonómia učenia, t.j. žiadni zahraniční misionári, žiadne vyučovanie náboženstva, žiadne materiály, knihy; 2) finančná autonómia: žiadna finančná pomoc zo zahraničia – z Ríma, z Kirche in Not – pre Cirkev, pre misionárov; 3) autonómia riadenia: žiadna intervencia pápeža, všetci biskupi museli byť menovaní Úradom pre náboženské záležitosti. Toto obdobie trvalo do r. 1957 a Cirkev v Číne sa začala rozdeľovať, pretože väčšina katolíkov si povedalo: „Takto to nie je možné, to nie je v súlade s katolíckym učením, len pápež môže menovať biskupov a nikto iný“. Takže začali sláviť sv. omše v katakombách, organizovať tajné semináre, noviciáty… A to bol začiatok toho, čo nazývame katakombálna Cirkev. Oproti nim stála iná skupina, ktorá sa nazývala tzv. patriotická Cirkev, pretože tí biskupi a kňazi patrili do patriotického združenia. Dnes sa nazývajú oficiálna cirkev a podzemná Cirkev, ale mnohí oficiálni biskupi sú uznávaní Rímom. Takto to bolo do roku 1966, takmer 10 rokov. V roku 1966 sa ale začala v Číne tzv. kultúrna revolúcia, čo v praxi znamenalo likvidáciu všetkých náboženstiev a teda žiadne náboženské aktivity katolíkov (Podzemná cirkev i oficiálna cirkev boli zakázane a likvidované, a rovnako to platilo pre moslimov, pre taoistov, budhistov, a iných. Trvalo to 10 rokov až do 70-tych rokov, bolo to hrozné, niečo podobné ako obdobie teroru počas Francúzskej revolúcie, presne tak isto. Milióny Číňanov bolo zabitých, bolo to čosi úplne nezmyselné.
Potom sa na čele Číny vystriedali traja premiéri, ktorí postupne priniesli zmenu. Politik Deng Xiaoping bol síce komunista, ale bol reálny a videl, že svet sa mení, zvlášť Japonsko, Kórea, Taiwan, Singapur, či Hongkong. Honkong a Singapur sú také malé krajiny – ale boli vtedy bohatšie ako obrovská Čína. Xiaoping si povedal, že keď si chcú komunisti naďalej udržať moc, musia zmeniť ekonomiku, ekonomický systém, ale nie politický systém, preto zaviedol tzv. socialistickú trhovú ekonomiku. Čína sa teda otvorila svetu, poskytovala istú fiškálnu pomoc a finančné výhody pre zahraničné americké a svetové spoločnosti, ktoré prišli do krajiny. Odvtedy Čína – dovtedy veľmi ekonomicky chudobná krajina – zažila ekonomický boom a stala sa silnou a bohatou krajinou, síce s mnohými chudobnými, ale globálne ako krajina je to veľmi bohatá krajina.
Čína tiež vyslala do zahraničia (do Európy, do Ameriky) mnoho študentov, pretože počas tzv. „kultúrnej revolúcie“ im Mao Zedong povedal: „Nechoďte na univerzity, choďte na vidiek, pracujete na farme…“, takže potom už nebolo viac lekárov, inžinierov a situácia bola strašná.
Deng Xiaoping preto umožnil študentom, aby išli študovať do zahraničia a tiež pozval do Číny zahraničných učiteľov. Preto aj pre mňa a pre iných bolo odrazu možné prísť do Číny ako učiteľ.
Kedy ste prišli do Číny a aká bola Vaša misionárska skúsenosť?
Prvý krát som prišiel v septembri 1989 na návštevu na Taiwan a potom som prišiel učiť. Dostal som pozvanie, podpísal som zmluvu so štátnou univerzitou, že budem vyučovať francúzsku literatúru, to bolo v septembri 1990 a zostal som do septembra 1999. Bolo to veľmi veľmi ťažké… Musel som slúžiť sv. omšu len tajne. Nemohol som svojim študentom povedať, že som kňazom, myslím však, že na to prišli. Všetky katolícke školy boli vtedy zakázané, pozatvárané. Cirkev nemala žiadne školy, preto som učil na štátnej univerzite.
Nebol som v seminári pripravovaný na takúto životnú situáciu, že kňaz nemôže slobodne slúžiť sv. omšu, že je zakázané učiť náboženstvo, krstiť, všetko bolo zakázané… Ale viete, Duch Svätý mi vnukal inšpirujúce myšlienky a nielen mne, ale aj iným misionárom. Napr. keď učíte francúzsku literatúru, môžete učiť o stredovekej literatúre alebo o stredovekom divadle, ktoré bolo iba náboženské, hralo sa v katedrálach, ako napr. pašie, atď. A keď ich toto učíte, musíte ich vlastne učiť katolícke učenie, ak to totiž neurobíte, potom z toho nepochopia vôbec nič. Keď ich učíte napr. o francúzskej spoločnosti, môžete im hovoriť o Vianociach, Veľkej noci, pretože vo Francúzsku je to dôležité. Všetky rodiny, aj keď nejdú na sv. omšu, stretávajú sa, oslavujú sviatky, a to treba študentom vysvetliť… Premietal som im filmy, napr. o pátrovi Damiánovi de Veuster, ktorý pôsobil na ostrove Molokai a tam zomrel na malomocenstvo, po francúzsky i po čínsky a páčilo sa im to. Objavili mnohé veci, pretože Čína dnes nie je náboženská krajina, a študenti teda nemajú žiadne náboženské vzdelanie. Dejiny, ktoré sa učia na gymnáziách, sú vskutku zamerané proti Cirkvi, kňazi a biskupi sú zobrazovaní ako veľmi zlí ľudia, ktorí dávajú pohoršenie. Takto som im mohol teda predstaviť trocha Cirkev a kresťanstvo.
Po období kultúrnej revolúcie po uvoľnení za Deng Xiaopinga bolo možné nadviazať diplomatické styky s Vatikánom. Bolo treba normalizovať situáciu čínskych biskupov a ja a ešte ďalší misionári v Číne sme poslali listy na Kongregáciu pre evanjelizáciu národov a tiež niektorí biskupi požiadali o uznanie svojej vysviacky. Zaslali list pápežovi, v ktorom vysvetlili, že prijali biskupské menovanie a svätenie len pre dobro Cirkvi. Väčšinu biskupov pápež uznal, ale niektorých tiez odmietol uznať.
Aká je dnes náboženská situácia v Číne?
Za ostatné desaťročie sa situácia trochu zlepšila: oficiálna Cirkev má viac slobody, môže slobodnejšie slúžiť sv. omše, môže krstiť. Ale je potrebná určitá opatrnosť: nemožno tam krstiť osobu mladšiu ako 18 rokov, deti je zakázané krstiť. Niekedy sa to robí v tajnosti. Stále však existujú v Číne dve cirkevné skupiny. Nepovedal by som, že máme dve Cirkvi, ale dve skupiny, oficiálnu a podzemnú a tie sú takisto veľmi vzájomne prepletené.
Väčšinu čínskych biskupov uznáva aj Svätá stolica. Len menšina oficiálnych biskupov nebola uznaná Svätou stolicou. Čína však v poslednej dobe hľadá skôr konfrontáciu ako dialóg; napr. minulý rok Úrad pre cirkevné záležitosti vymenoval dvoch biskupov bez vedomia Vatikánu, no pápež a Svätá stolica ich prostredníctvom delegátov vyzvala, aby to neprijali. Veľmi dobre to vedeli, no napriek tomu prijali toto menovanie. Ak kňaz prijme biskupské svätenie bez dovolenia pápeža, je podľa Kánonického práva automaticky latae sententiae exkomunikovaný. Stalo sa to prvý raz cca. po 40 rokoch a hovorca Svätej stolice Federico Lombardi oznámil, že títo dvaja biskupi boli exkomunikovaní.
Pápež sa snaží o zmierenie medzi týmito dvoma skupinami Cirkvi a je známe, že napísal aj list čínskym katolíkom.
Áno, ten list je z roku 2007 a je to veľmi pekný list. Prvá časť listu má doktrinálny charakter, druhá časť je skôr pastoračná. Pápež hovorí veľmi jasne, že niektoré organizácie – má na mysli Úrad pre cirkevné záležitosti a Patriotickú organizáciu – nemajú miesto v Cirkvi, nie sú súčasťou Cirkvi. Jasne tam povedal – Nestarajte sa o nich, neposlúchajte ich!, a to sa komunistom nepáčilo. Pápež vyzval všetkých katolíkov Číny k zmiereniu. Benedikt XVI. tiež ustanovil Deň modlitieb za Cirkev v Číne, 24. máj, v deň spomienky na Pannu Máriu Pomocnicu kresťanov, aby sme sa každý rok modlili osobitne za Cirkev v Číne. Tento rok sme k nám do PZM v Paríži pozvali parížskeho arcibiskupa, aby sme spolu s ním slávili tento deň. Naša kaplnka bola plná, bolo to nádherné. A po sv. omši sme išli do našej krypty, aby sme si uctili čínskych mučeníkov. V Číne je nádherná Cirkev a jej dejiny sú príbehom vernosti väčšiny katolíkov.
Aká je podľa vás úloha laikov v evanjelizácii Ázie?
Úloha laikov v evanjelizácii Ázie, ale i vo svete, tiež vo Francúzsku je veľmi dôležitá. Bol som veľmi prekvapený, keď som v Číne zistil, že mnohí evanjelici a protestanti sú prítomní v Číne. Keď som bol na začiatku v Kunmigu na juhozápade Číny, bol som tam jediným zahraničným misionárom za Katolícku cirkev. Ale boli tam protestanti, skupina „Assembly of God“ (Božie zhromaždenie) z Ameriky a z Austrálie, už vtedy ich bolo viac ako dvadsať s rodinami. Mnoho pastorov, ale i mnoho laikov. A myslím si, že zvlášť do týchto krajín, kde je Cirkev zakázaná komunistickým systémom, je veľmi potrebné posielať laických misionárov. Pretože pre laických misionárov je to jednoduchšie. Viete, keď ste kňaz a keď sa to dozvedia, urobia vám domovú prehliadku, a môžu vás ľahko vyhostiť. Keď ste laický misionár, tak ste doktor, inžinier, môžete pozvať priateľov na návštevu, na večeru, alebo na nejakú aktivitu a môžete využiť ten čas na ohlasovanie evanjelia. Je to tam taká situácia, aká bola vo Východnej Európe; vy máte túto skúsenosť a myslím, že to je teraz podobné v Číne.
Aká je dnes Cirkev vo Francúzsku?
Hovorí sa, že v niektorých oblastiach a diecézach vo Francúzsku existuje určitá obnova duchovného života. Do Cirkvi prichádza nový duch. Francúzsko je takpovediac „najstaršou dcérou“ Cirkvi. A keď je v rodine najstaršia dcéra, tak svoje postavenie v rodine má na celý život. Tu nejde o nejaké práva, ale skôr povinnosti, vzhľadom na naše bohaté cirkevné dejiny. V skutočnosti, dnes je situácia zložitá. Pretože Francúzsko sa stalo sekulárnou krajinou a napr. na sv. omšu v pracovný deň alebo v nedeľu prichádza len málo ľudí. V niektorých diecézach je málo seminaristov, je to ťažké… Ale v niektorých častiach Francúzska dochádza k obnove, napr. v Paríži. Myslím, že je to veľmi pekná miesta Cirkev s mnohými iniciatívami. Pokiaľ ide o povolania, je tam asi 60-70 seminaristov v diecéze. Len minulý rok bol slabý, boli len 4 novokňazi, ale tento rok bolo 12 novokňazov: jeden od nás z PZM, jeden rehoľník a 10 seminaristi z parížskej diecézy. Zlepšuje sa to. Ale horšie to je na vidieku, pretože tam je veľký nedostatok povolaní.
Vlani v júni sme mali vo Francúzsku asi 100 novokňazov, zatiaľ čo v Taliansku v tom istom čase bolo 500 novokňazov, tak si to môžete porovnať. Vlani bolo vo Francúzku na 100 diecéz takmer 750 seminaristov. Medzi nimi je 200 cudzincov, väčšina z nich pochádza z Afriky a Vietnamu. Len 500 Francúzov zo 100 diecéz. Máme teda v priemere 5 seminaristov na jednu diecézu. Ale samotná parížska diecéza má 70 seminaristov, Versailles má 40, Vannes 40, Toulon 80, Ars 40. Teda 5 diecéz má takmer 300 seminaristov. Takže vám zostáva 90-95 diecéz, ktoré majú priemerne len po dvoch seminaristov. Reálne teda asi 30-40 diecéz má v konečnom dôsledku nula seminaristov (niekde trvá táto situácia už 10 rokov). A to je veľký problém pre všetkých biskupov vo Francúzsku. Nedostatok povolaní, nemáme dosť kňazov, potrebujeme kňazov.
A čo nové hnutia a tradicionalisti?
Čo je však dobré, došlo tiež k určitej obnove. Pred 20 rokmi u nás vzniklo Charizmatické hnutie, napr. spoločenstvo Emanuel, veľké spoločenstvo založené vo Francúzsku. A viete, je to veľmi zvláštne, že Cirkev vo Francúzsku nie je taká silná ako v minulosti, ale existuje tam veľa nových hnutí. Ján XXIII. vraj zvykol hovoriť: Francúzsko je pecou, v ktorej sa pečie chlieb kresťanstva. Nie som si istý, či to je pravda, ale tak to povedal. A je pravda, že máme veľa nových komunít, ktoré vznikli vo Francúzsku, napr. rodinné hnutie Chemin Neuf, Komunita blahoslavenstiev a mnohé iné… A tieto komunity majú povolania. A tiež je obnova rehoľného života, a to je veľmi pozoruhodné. Poznám kláštor trapistov, žije tam 80 mníchov a ich priemerný vek je 40 rokov. A tiež sú tam mnísi z Čiech, ba založili aj trapistický kláštor v Čechách (Nový dvůr – pozn. red.), a majú veľa povolaní. Nie je to tak v celom Francúzsku, ale existujú miesta, kde je obnova Cirkvi, čo je myslím dobré.
A ďalej vidíme, že dochádza tiež k obnove tradície. Vo Francúzsku máme niektoré veľmi tradicionalistické hnutia. Myslím, že je to reakcia na Druhý vatikánsky koncil. Vo Francúzsku sa urobilo po koncile veľa chýb a kvôli tomu sa Cirkev aj rozdelila, pretože Cirkev vo Francúzsku je starobylá a niektorí chceli meniť mnohé veci príliš rýchlo, zvlášť v liturgii.
Preto máme napr. Hnutie lefébristov založené Mons. Lefébrom, ktoré je odtrhnuté od Cirkvi a ktoré sa sv. Otec snaží navrátiť do Cirkvi. Ale máme takisto veľa katolíckych a zároveň veľmi tradicionalistických hnutí – Sv. Martina, Dobrého Pastiera (Bon Pasteur), a to nie je problém, pretože oni sú v Cirkvi, sú v jednote s Katolíckou Cirkvou. Takže je tu okrem charizmatických hnutí aj istý návrat k tradícii. Tiež je veľa katolíkov, ktorí sa radi zúčastňujú na tridentskej omši, odkedy ju pápež Benedikt XVI. znova povolil. Cirkev vo Francúzsku má naozaj široké rozpätie od charizmatických moderných hnutí až po veľmi tradicionalistické hnutia, ktoré slúžia aj tridentskú omšu. To ukazuje, že Cirkev vo Francúzsku má silnú schopnosť inovovať a zároveň že mnoho kresťanov vo Francúzsku má silný vzťah k tradícii. Myslím, že Cirkev vo Francúzsku dáva veľmi pekné známky života, obnovy a nádeje.
Zhováral sa Stanislav Gábor
