(R. 1981) Intronizácia biskupa Rusnáka za sídelného biskupa Eparchie sv. Cyrila a Metoda v Toronte, Kanada. Na fotke: Vladyka Izidor Borecký, ukrajinský biskup Toronta, pán Jozef Suchý, vladyka Michal Rusnák, CSsR, vladykov brat Nick Rusnak.
Mnohí si isto pamätajú ako sa kedysi v časopise Slovo objavovala rubrika Hlas z Kanady, ktorá informovala o živote v slovenskej gréckokatolíckej Kanade a vytvárala tak veľmi potrebné väzby medzi Gréckokatolíckou cirkvou na Slovensku a slovenskou gréckokatolíckou eparchiou sv. Cyrila a Metoda v Kanade. Autorom týchto článkov nebol nikto iný, ako pán Jozef E. Suchý, slovenský gréckokatolícky intelektuál a človek s veľkým „Č“.
Rodný Prešov
Jozef Suchý sa narodil 24. septembra 1924 v kňazskej rodine v Prešove. Jeho otec Emil Suchý zastával rozličné funkcie vo vedení prešovského biskupstva. Bol prvým riaditeľom gréckokatolíckeho obchodu s bohoslužobnými predmetmi – PETRA, ako aj prefektom kňazského seminára. Medzi jeho radosti patrilo i slúženie liturgií pre deti v gréckokatolíckom sirotinci Sestier služobníc, ktorý bol umiestnený v budove dnešného seminára v Prešove na Sládkovičovej ulici. Rodina ako aj prostredie Prešova bolo v tých rokoch multilingválne. Práve v tomto zbožnom prostredí sa mladý Jozef už od detstva priučil mnohým cudzím jazykom. Patril do generácie „dvadsiatnikov”, teda osobností narodených v rokoch 1920-1929, ktoré zanechali na Gréckokatolíckej cirkvi obrovskú stopu, prevezmúc na seba jej riadenie od jej obnovenia roku 1968, až po prah 21. storočia. Obzvlášť v Kanade to platilo takmer na sto percent, nakoľko skoro všetci, ktorí čosi znamenali, boli narodení v 20. rokoch – biskup Michal Rusnák (1921); pán Štefan B. Roman (1921); o. František Fuga (1923); o. Michal Lacko (1920) a ďalší.
Vo väzení
V Bratislave skončil J. Suchý ekonomické štúdia s titulom inžinier. Tu bol aj v 50. rokoch zatknutý a za protištátnu činnosť (a teda aktívnu účasť v katolíckom spoločenstve RODINA) si odsedel i osem rokov väzenia (pôvodný rozsudok znel doživotie). Časť z nich strávil v uránových baniach v Jáchymove. Veľkou duchovnou oporou mu počas tohto takmer desaťročného pobytu bola úcta k Matke ustavičnej pomoci. Aj napriek nemilosti jeho trýzniteľov, pána Suchého toto obdobie nezlomilo. Ako neskoršie napísal: „Ja som nenapraviteľný optimista, lebo neznesiteľne tvrdý život ma naučil „na smrť” veriť v Božiu prozreteľnosť.”
Katedrála narodenia Presvätej Bohorodičky v Toronte, farnosť pána Suchého.
V emigrácii
Po návrate z väzenia sa pán Suchý oženil s Magdou, rodom z Bardejova, v ktorej našiel nielen nábožnú a obetavú manželku, ale aj vernú súputníčku životom. Počas osudových tragických udalostí Pražskej jari na Slovensku v auguste roku 1968 boli obaja manželia na návšteve príbuzných v USA. Keď na letisku uvideli televíznu reportáž o tom, čo sa v domovine stalo, rozhodli sa, hoci neradi, že domov sa už nevrátia. V tom čase nevedeli, že Pán im predsa len raz dožičí vidieť svoju domovinu slobodnú, a to v roku 1990. V daných časoch, sa vzhľadom na vtedajšie možnosti rozhodli pre Kanadu a usadili sa v Toronte, neďaleko stanice metra Islington.
Aktívny gréckokatolík
Od samého príchodu do Toronta sa pán Suchý spolu s Magdou stávajú farníkmi Farnosti Narodenia Presvätej Bohorodičky na Shaw Street v Toronte (súčasná katedrála slovenskej eparchie) a J. Suchý po mnoho rokov zastával funkciu hlavného kurátora farnosti. Ako sa v spomienkach na neho vyjadril jeden z jeho priateľov: „Bol dušou farnosti slovenských gréckokatolíkov v Toronte.”
Jozef Suchý sa aktívne zapojil so Svetového kongresu Slovákov, kde bol zamestnaný na plný úväzok. Ba ešte viac, žil pre národnú, ale aj kresťanskú myšlienku i mimo pracovnej doby. Bolo prozrteľnostné, že i vedúca osobnosť Kongresu, pán Štefan Roman bol slovenským gréckokatolíkom, a tak podporoval tvorivosť J. Suchého i na poli cirkevnom.
Kňazská konferencia v Hamiltone (Ontário, Kanada). Za stolom sedia počnúc ľavým dolným rohom: o. Andrej Šinaľ (Montreal), pán Jozef Suchý (tajomník biskupa a zapisovateľ), o. Vincent Dančo, SJ (jezuiti), biskup Michal Rusnák, CSsR, o. František Fuga (Hamilton), o. Andrej Šipek (Windsor), o. Ján Lešo, SJ (Welland), o. Richard Boyle (Toronto).
Šéfredaktor časopisu Mária
V roku 1976 sa vďaka rozhodnutiu biskupa Michala Rusnáka, CSsR a podpore pána Štefana Romana znova spúšťa projekt magazínu „Mária“. Magazín Mária, ktorý vychádzal v Kanade v rokoch 1955-1969 a následne 1975-1989 spájal farnosti, informoval o dianí medzi gréckokatolíkmi na Slovensku, ale aj v širšom katolíckom i pravoslávnom svete. J. Suchý bol pri jeho obnove menovaný za šéfredaktora. Nový šéfredaktor bol doslova a do písmena požehnaním pre našu komunitu gréckokatolíkov v Kanade. Jeho vízia utvoriť vlastný časopis, ktorý bude o gréckokatolíkoch a pre nich, bola triezvou reflexiou toho, čo náš ľud tak akútne potreboval. Svoju víziu sformuloval v liste o. M. Lackovi SJ takto: „Nemyslím, že beletristické, často naivné líčenie citovo postavených náboženských tém je to, čo dnes potrebujeme. Vo svojom pracovnom návrhu som vyzdvihnul katechetické (poučné) zameranie časopisu. Som presvedčený, že množstvo našich veriacich nevie skoro nič z nášho náboženského života.“ J. Suchý mal šťastie, keďže v otcovi Michalovi Lackovi SJ našiel vynikajúceho spolupracovníka i osobného priateľa. Ako o. M. Lackovi, ani J. Suchému nechýbal zmysel pre humor, keď pri obnovení vydávania píše v jednom zo svojich listov nasledovné: „V redakčnom kruhu Márie sme zatiaľ dvaja: Ty a ja.” Jeho osobné svedectvo v tom istom liste o. M. Lackovi SJ by sme mohli smelo nazvať etický kódex gréckokatolíckeho žurnalistu: „Rád by som Ťa ubezpečiť o následovnom: Pristupujem k celej veci s láskou a oddanosťou, nemám a nikdy nebudem mať nijaké postranné úmysly, lebo akosi v priebehu môjho života mi vždy išlo o vec, nie o ľudí. Je len samozrejmé, že sa môžem mýliť, alebo nepoznať veci, preto potrebujem čím širší okruh spolupracovníkov. Musíme sa dostať na takú a primeranú úroveň, aby sme spoznali znamenie času, plnili naše povinnosti.”
Gréckokatolícky magazín Mária sa pod jeho redakčným vedením stal jedným z najlepších časopisov slovenskej emigrácie, a to ako po stránke obsahovej, tak aj po stránke grafickej či estetickej. Bolo to práve na stránkach magazínu Mária, kde sa gréckokatolíci dozvedali aj o vtedajšej kandidátke blahorečenia, sr. Miriam Terézie Demjanovič. Táto dnes už blahoslavená sr. Miriam Terézia bola druhostupňovou sesternicou pána Suchého.
Slovenská eparchia v Kanade
Po vzniku samostatnej slovenskej gréckokatolíckej eparchie sv. Cyrila a Metoda v Kanade roku 1980 sa magazín stáva oficiálnou časopisom mladého biskupstva a jeho šéfredaktor, J. Suchý sa stáva tajomníkom eparchiálneho biskupa, ako aj jedným z jeho najvernejších spolupracovníkov.
Po novembrových udalostiach roku 1989, časopis z rozhodnutia biskupa Michala Rusnáka roku 1990 zanikol. Svoju úlohu však i zásluhou pána Suchého jednoznačne splnil. V období neslobody bol poslom dobrých správ, a teda skutočným apoštolom tlače pre slovenských gréckokatolíkov. Účasť na biskupskej vysviacke biskupa Jána Hirku v roku 1990 bola zaiste obrovským balzamom pre jeho dušu. Tvorivá činnosť J. Suchého sa však zastavením vydávania časopisu Mária rozhodne neskončila. Jeho články sa objavovali v už spomínanej rubrike Hlas z Kanady, prispieval do emigrantských časopisov, ale aj zborníkov z vedeckých konferencií a publikoval aj online na internete. I napriek vysokému veku sa J. Suchý stáva jedným z priekopníkov slovenského gréckokatolíckeho internetu. Publikuje o Svetovom Kongrese Slovákov, o slovenských gréckokatolíkoch, ale ako jeden z mála i o Ruskej cirkvi, ktorá bolo jeho srdcovou témou. Najviac priestoru skromného bytu rodiny Suchej v Toronte zaberali knihy a časopisy.
Jozef Suchý zomrel na rakovinu pľúc pred 10 rokmi, v deň Pána – v nedeľu 28. januára 2007 vo veku 82 rokov. Zomrel zaopatrený sviatosťami a na poslednú cestu ho vyprevadili mnohí jeho priatelia z jeho milovaného slovenského gréckokatolíckeho chrámu Narodenia Presvätej Bohorodičky na Shaw Street v Toronte.
Hovorí sa, že to najlepšie patrí na záver. To najlepšie od Jozefa Suchého našiel autor tohto článku v jednom jeho liste z polovice sedemdesiatych rokov, kedy v slovenskej gréckokatolíckej komunite v Kanade došlo ku viacerým krízam kňazských povolaní. Vo svojom liste o. M. Lackovi SJ do Ríma napísal ohľadom ich vtedajšej smutnej situácie slová, ktoré prekračujú hranice času a sú platné i dnes: „Som hlboko presvedčený, že každá kríza identity má svoje dôvody. Zodpovedať ich možno ale len v ovzduší drastickej otvorenosti a neľútostného, pravdivého pohľadu na veci. Nakoľko nemyslím, že duch II. Vatikánskeho koncilu zavial do našich kanadských-slovenských diaľav, pre skromného laika nezostáva nič inšieho, ako hľadať úsmev Boží v tomto zverskom svete.”
Som presvedčený, že to bol práve tento úsmev, ktorý ho po odchode od nás na onom svete privítal.
Vičnaja pamjať, pán Jozef! Blažený pokoj a večná vám pamiatka!
Daniel Černý
