Poludňajšie zamyslenie vladyku Petra (Rusnáka) na nedeľu o samaritánke v Rádiu Lumen, 18. mája 2014
Vážení poslucháči,
slávime piatu nedeľu po Pasche a vo východnom obrade sa v túto nedeľu pravidelne číta evanjelium, v ktorom sa Ježiš rozpráva so ženou samaritánkou pri Jakubovej studni. Túto udalosť východná cirkev zaradila do veľkonočného obdobia, azda aj kvôli tomu, lebo sa časovo odohrala niekoľko týždňov po prvej Pasche, počas Ježišovho trojročného účinkovania, a teda mohli by sme povedať, že táto udalosť pramení z Paschy.
Z množstva námetov, ktoré ponúka uvedená stať, nad ktorými by sme mohli rozjímať, ako sú napr. práca samaritánky, chodievanie pre vodu, miesto, kam chodila pre vodu – Jakubova studňa, rozdiel vo vode z cisterny a z prameňa, samaritánkin predchádzajúci život, chcem dnes ponúknuť ten moment, že ona pozorne počúvala, čo jej hovorí Ježiš. Je to vyjadrené v jej reakcii: „Pane, vidím, že si prorok.“ (Jn 4, 19). V tomto je vyjadrený stupeň jej vysokej pozornosti voči tomu, čo jej hovoril Kristus. Preto som vás zámerne v úvode oslovil ako poslucháčov, lebo človek sa pred Božím slovom musí vždy stať poslucháčom. Božie slovo musí zarezonovať v našich ušiach a srdciach, má nás zaujať, potešiť, aby sme sa prostredníctvom neho stretli s Bohom, okúsili večný život, okúsili Boží život v nás.
Vráťme sa ešte nakrátko k tejto evanjeliovej udalosti. Kto boli tí samaritáni? Bol to ľud, pochádzajúci z rôznych plemien a národov, ktorých do oblasti strednej Palestíny usadil asýrsky kráľ Sargon II. Čiastočne prijali židovské náboženstvo, ale pridržiavali sa aj mnohých svojich povier a zvykov.
Táto krátka charakteristika vykresľuje aj situáciu, v ktorej sa ocitli aj mnohí dnešní kresťania. Žijú akúsi zmes názorov, filozofií, náboženstiev, ba až povier a toto nazývajú kresťanstvom. Aj Kristus, aj idoly tohto sveta. Aj Desatoro, aj vlastná morálka. Aj Cirkev, aj vlastná autonómia. Nekresťanské postoje a zvyky sa stali súčasťou ich života. Kresťanstvo akoby už nestačilo. Mnohí hovoria: „Kresťanstvo je dobré, ale…; „Evanjelium je pekné, ale…“.
A tak v živote chodíme a čerpáme a aj z iných zdrojov – a ešte horšie –, dávame ich na jednu úroveň s Kristom. Nazdávame sa, že Boh od nás stále čosi žiada – Daj sa mi napiť! a v Božích požiadavkách nevidíme jeho dar, ale iba príťaž a obmedzovanie našej slobody.
Predstavte si, keby taký nejaký idol – spevák, herec, športovec, politik poprosil niekoho o službu, vari by to ten človek neurobil? S najväčšou ochotou. Prečo nám chýba táto pohotovosť vo vzťahu s Bohom? Možnože stále nevieme, čo znamená Kristus pre náš život. Preto Kristova ponuka z dnešného evanjelia je nanajvýš aktuálna aj pre dnešné časy.
Keby ste poznali Boží dar a vedeli, kto je ten, čo vraví „Daj sa mi napiť“, vy by ste poprosili jeho a on by vám dal živú vodu (porov. Jn 4, 10). Ježiš Kristus na jedom mieste vyčíta svojím poslucháčom túto neochotu prijať jeho dar slovami: „Vy nechcete prísť ku mne, aby ste mali život.“ (Jn 5, 40).
V kondáku – liturgickom hymne našej liturgie – v dnešnú nedeľu spievame tieto slová: „S vierou prišla samaritánka k prameňu a uzrela teba, Vodu múdrosti. Keď sa z nej hojne napila, získala nebeské kráľovstvo a stala sa slávnou naveky.“
Bratia, sestry, toto je cesta, ktorou sa nám treba vydať. Ku Kristovi možno prísť iba s vierou. Krista sa môžeme dotknúť iba s vierou. S vierou, že on je jediným prameňom nášho šťastia. S vierou, že on jediný vie pravdivo určiť, čo je pre môj život dobré, a čo zlé. S vierou, že milovať ako on, je najvyššie dobro, ktoré v nás chce uskutočniť jeho Duch. A toto všetko začína pozorným počúvaním jeho Slova.
Pane, vidím, že si prorok! (Jn 4, 19). Pane, dal si mi svetlo, ukázal si mi v pravde môj život a pritom som cítil tvoje milosrdenstvo a odpustenie. Pane, daj mi takej vody, aby som už nebol smädný a nemusel chodiť čerpať vodu inam.
Aby sme mohli z vlastnej skúsenosti povedať tak, ako samaritáni: Sami sme sa presvedčili, že ty si spasiteľ sveta, že ty si môj spasiteľ.
Christos voskrese! Voistitnu voskrese!
vladyka Peter
Príhovor odznel v Rádiu Lumen (18. mája 2014)
