Príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi na nedeľu 15. februára 2015 v rámci rubriky pre gréckokatolíkov (Vatikánsky rozhlas)
Včerajší sviatok sv. Cyrila a Metoda je pre nás príležitosťou k zamysleniu sa nad niektorými aspektami ich života, ktoré zvyčajne nie sú v centre pozornosti pri ich spomienke, či výročných oslavách. Súčasne ale stojíme na začiatku Veľkého pôstu a vieme, že jednou z charakteristík pôstu je aj konanie skutkov duchovného i telesného milosrdenstva. Pozrime sa teda bližšie, ako sa tieto aspekty duchovného života uskutočňovali v živote slovanských apoštolov.
Cestou do Ríma sa Solúnski bratia so svojimi učeníkmi zastavili u panónskeho kniežaťa Koceľa. Táto skutočnosť nie je len okrajovou epizódou, ale má hlboký duchovný i spoločensko-politický podtext. Koceľ dobre chápal aj význam vzdelania – veď na jeho panstve už fungovalo viacero benediktínskych kláštorov, a preto rýchlo pochopil nedozerné dôsledky skutočnosti, že Solúnski bratia prinášajú Slovanom nový komunikačný prostriedok – vlastné písmo. Nedávne nálezy pri vykopávkach v Zalavári potvrdzujú používanie glagoliky na Koceľovom dvore a teda aj správnosť údaja Života Konštantína, v ktorom sa uvádza, že Koceľ, obľúbil si slovienske knihy veľmi a naučil sa im… a dal mu (Konštantínovi) do päťdesiat učeníkov (tiež) učiť sa im. Preukázal mu veľkú úctu a, vyprevadil ho (ŽK 15).
O Konštantínovi-Cyrilovi hovorí v tejto súvislosti jeho životopisec: A nevzal ani od Rastislava, ani od Koceľa ani zlata ani striebra, ani iné veci a predniesol slovo evanjelia bez pláce. Vyprosil si len deväťsto zajatcov od oboch a prepustil ich. (ŽK 15). Iné pramene uvádzajú menší počet učeníkov zverených Koceľom, nie 50, ale len 10 a rovnako sa líšia aj pri udávaní počtu oslobodených zajatcov, ktorých Cyril a Metod vyprosili u Rastislava (900) a Koceľa (900 alebo 200).
Spomedzi rôznych aspektov činnosti sv. Konštantína-Cyrila a Metoda je výchova žiakov, učeníkov, jednou z najznámejších. Menej pozornosti sa však dáva tým častiam opisu života a činnosti solúnskych bratov, ktoré sú spojené s inými prejavmi kresťanskej lásky, a to s oslobodzovaním väzňov. V skutočnosti so zmienkou o žiadosti sv. Konštantína-Cyrila, aby mu panovníci odovzdali zajatcov aby ich mohol prepustiť na slobodu sa nestretávame nielen počas jeho veľkomoravskej misie, ale aj pri predchádzajúcej misii medzi Chazarmi. Ako dosvedčuje Život Konštantína: Keď kagan odprevádzal Filozofa, dával mu mnohé dary, ale ich neprijal a hovoril: Daj mi, koľko len máš tu zajatých Grékov, to mi je viac, ako všetky dary. Pozbierali ich do dvesto a dali mu ich. I išiel naradostený svojou cestou. (ŽK 12)
Vojenské výboje, ako zdroj zisku a prísun lacnej pracovnej sily otrokov boli v tomto období v stredoeurópskom priestore bežnou a rozšírenou praxou. Trh s otrokmi, či už išlo o vojnových zajatcov, alebo inak zotročených jedincov bol dôležitým prvkom ekonomiky ranofeudálnych štátov. Vykupovanie zajatcov, otrokov, bolo zase rozšíreným skutkom milosrdenstva a prejavom kresťanského citu. Cirkevní predstavitelia – ak sa im aj hneď nedarilo celkom vykoreniť inštitút otroctva – zvlášť sa snažili zamedziť tomu, aby boli do otroctva predávaní kresťania, keďže títo, často prostredníctvom vtedajších židovských obchodníkov, boli predávaní mohamedánskym kupcom na blízkovýchodné trhy, kde okrem straty fyzickej slobody boli nútení stratiť aj duchovnú slobodu a zrieknuť sa kresťanskej viery.
Z historických prameňov sa napríklad dozvedáme o úpornom úsilí pražského biskupa sv. Vojtecha zamedziť práve tomuto typu obchodu, pre ktorý bola Praha významným regionálnym centrom. Medzi iným sa o tom zmieňuje aj člen diplomatického posolstva Cordóbskeho kalifa al Hakama k cisárovi Ottovi niekedy v rokoch 963-965, španielsky Žid, Ibrahím íbn Jakúb at Tartúší, ktorý opisuje mesto nasledovne: „Mesto Praha je postavené z kameňa a vápna. Je najbohatším (mestom) krajiny na tovary. Prichádzajú doň z mesta Krakova Rusi i Slovania s tovarmi. Podobne z krajín Turkov (Maďarov) prinášajú k nim (Pražanom) moslimi, Židia a Turci (Maďari) tovary i kupecké závažia a vyvážajú od nich otrokov, cín a rozličné druhy kožušín.“
Spoločníci a učeníci slovanských apoštolov, ktorí ich sprevádzali na ceste do Ríma, boli svedkami starostlivosti Konštantína-Cyrila o zotročených zajatcov a iste s ním zdieľali jeho starostlivosť o prepustenie uväznených a zotročených. Počas tejto ich prvej cesty zo slovanských krajov na juh však ešte ani netušili, že aj oni sami neskôr znovu absolvujú túto púť ako otroci. Ako uvádza Život Nauma, jedného zo svätých slovanských sedmopočetníkov, po Metodovej smrti Vichingovi stúpenci Metodových žiakov „mučili mnoho a druhých predali Židom za odmenu, kňazov i diakonov. Tí Židia pojmúc viedli (ich) do Benátok. A keď ich predali, božím prispením prišiel vtedy cisárov muž do Benátok z Carihradu, cisárovo dielo vykonávajúc. A dozvediac sa o nich i vykúpil ich cisárov muž a tak ich pojmúc, odviedol do Carihradu a povedal o nich cisárovi Bazilovi. A postavili ich naspäť do ich úradov a hodností, za kňazov a diakonov, ako aj prv boli. Aj platy dali, nikto v rabstve neumrel, ale títo v Carihrade cisárom chránení pokoj prijali, oní do Bulharskej zeme príduc s veľkou cťou pokoj prijali.“
Ako teda vidíme, skutky telesného milosrdenstva – oslobodzovanie zajatcov, ktoré hojne praktizoval sv. Konštantín-Cyril neskôr Pán odplatil v živote jeho učeníkov, ktorých z kresťanskej lásky vykúpil z otroctva cisársky vyslanec v Benátkach.
Vyučovanie nevedomých i vykupovanie väzňov zaraďuje Cirkev medzi skutky duchovného a telesného milosrdenstva, ku ktorým nás Kristus vyzýva aj v evanjeliu. Svätí Cyril a Metod na tieto skutky nezabúdali, ba urobili ich pri svojej misii centrálnymi. Okrem telesného otroctva existuje ale aj duchovná nesloboda, otroctvo, či nahota. Z tejto neslobody sa človek vyslobodzuje vzdelaním. Vyučovanie, dar písma i Písma – chápali Slovanskí apoštoli tiež ako „zaodievanie nahých“, ako to vyjadrujú básnické slová predhovoru ku svätému Evanjeliu, – Proglasu, ktorých autorom je sv. Konštantín Cyril:
… Lebo sú nahé bez kníh všetky národy,bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje
s protivníkom a duší našich záhubcom,
odsúdené sú večnej muke za korisť.
Sv. Cyril a Metod počas zastávok na svojom životnom putovaní konali skutky duchovného i telesného milosrdenstva. Či už to bola zastávka u Chazarov, na Veľkej Morave, či u Koceľa. Vyučovanie nevedomých, napomínanie hriešnikov, oslobodzovanie zajatcov. Duchovne zaodievať vyučovaním možno jednotlivca, ale i celé národy. Takéto vyučovanie sa rovná aj oslobodzovaniu z väzenia – z okov nevedomosti, z temnôt ducha. Aj pre to sú slovanskí apoštoli pripodobiteľní k obrazu „milosrdného Samaritána“ ktorý stretávajúc sa s ľudským utrpením, neobchádza blížneho, ale skláňa sa k nemu. A aj oni nám dnes odkazujú – Choďte a robte podobne!
(J. STANISLAV, Životy, 94; P. RATKOŠ, Pramene, 337; 289.)
Zdroj: Text zverejnený na internetovej stránke http://sk.radiovaticana.va/news/2015/02/15/skutky_duchovn%C3%A9ho_a_telesn%C3%A9ho_milosrdenstva_%E2%80%93_sv._cyril_a_metod/slo-846611
Vatikánskeho rozhlasu
