Napísal 31. októbra 2020

31. október – Sviatok bl. biskupa-mučeníka Teodora Romžu

TEODOR_ROMZA02V sobotu, 31. októbra si Gréckokatolícka cirkev pripomína vo svojom liturgickom kalendári blaženého hieromučeníka Teodora (Romžu), mukačevského biskupa  (polyelejný sviatok s bdením).

Pri tejto príležitosti prinášame jeho životopis.

Blahoslavený hieromučeník Teodor Romža

Krátky životopis vladyku Teodora Romžu, mukačevského biskupa (1911 – 1947).

V poradí 37. po mene známy vladyka Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie a 25. po Užhorodskej únii od r. 1646. Stál na čele eparchie a pevne ju viedol v najkritickejšom období, keď v dôsledku obmedzovania jej činnosti a veľkého nátlaku išlo o jej likvidáciu. Obeťou prenasledovania, ktoré vtedy doľahlo na Cirkev, sa stal aj biskup-mučeník Romža, ktorý ukázal duchovenstvu a veriacim príklad neochvejného odhodlania a vytrvalosti.

Teodor Romža sa narodil 14. apríla 1911 v obci Velikyj Byčkiv na Zakarpatsku, ako deviate dieťa Pavla Romžu a Márie rod. Semákovej. Rodina žila skromne a v kresťanskom duchu. Za zmienku stojí zaujímavá skutočnosť, že malý Teodor veľmi rád počúval príbehy zo života svätcov, a keď prišla reč na mučenícku smrť, často sa rozplakal. Bolo to azda spolucítenie, či predtucha? Ako dieťa mal pokojnú povahu, nebol však pasívny a jeho dobré vlastnosti sa prejavili už v materskej škole.

Základné vzdelane získal v ľudovej škole vo Velykom Byčkove, následne študoval na gymnáziu v Chuste (1922 -1930), ktoré skončil s vynikajúcim prospechom. Teodor bol ako gymnazista odvážny, priateľský, komunikatívny, jeho oči „žiarili“ na toho, s kým sa rozprával, a nikdy nezvyšoval hlas, aby niekoho urazil. Kvôli jeho spravodlivosti ho mnoho menších detí prosilo, aby rozsúdil ich väčšie či menšie spory a zmieril ich navzájom. Bol tiež dobrým športovcom. Okrem toho spieval v cerkvi sediac v krylose (predná lavica pre kantora), kde čítal Apoštol na liturgii.

Teodor, nehľadiac na to, že mu učitelia radili, aby sa stal inžinierom, cítiac v svojom srdci Kristovo volanie, odchádza do Ríma, aby sa stal kňazom. Koncom októbra r. 1930 prichádza na štúdiá do Ríma do kolégia Germanicum-Hungaricum a na jeseň r. 1934 prechádza na kolégium Russicum. Štúdium filozofie a teológie absolvoval na Pápežskej gregorovej univerzite.

25. decembra r. 1935 bol Teodor vysvätený za diakona (biskupom Cyrilom) a 25. decembra 1936 o deviatej hodine ho biskup Alexander Stojka v Chráme sv. Antona rukopoložil na Kristovho kňaza. V júni r. 1937 po dosiahnutí licenciátu sa o. Teodor vracia späť domov, aby nastúpil na vojenskú službu.

Dušpastierska činnosť o. Teodora sa začala 10. marca r. 1938, keď ho biskup-ordinár vymenoval za správcu farností v dvoch dedín – Nižné Bystré a Berezovo. Jeho pastoračná práca však nebola ľahká. Bolo tam veľmi veľa pravoslávnych a ešte viac ateistov. Náboženské a hospodárske záležitosti v obidvoch farnostiach boli v zanedbanom stave. Jedenásťkilometrovú vzdialenosť medzi dedinkami najčastejšie zdolával na bicykli. Podľa jeho názoru sa mieste obyvateľstvo vyznačovalo dobrou vôľou, tá však bola zhumpľovaná. Najvypuklejším problémom bola poverčivosť ľudí, proti čomu o. Teodor zápasil veľmi prísne, ale s láskou, a to sa zapáčilo ľuďom, ktorí si svojho kňaza veľmi obľúbili. Hoci bol vychovávaný v Russicu pre prácu medzi pravoslávnymi, domnieval sa, že skôr, než by mal začať obracať pravoslávnych, bolo potrebné vychovať takých katolíkov, ktorí by im ukázali dobrý príklad.
Túžbou o. Teodora bolo vrátiť sa do Ríma, kde by dokončil svoje doktorandské štúdiá, ale táto túžba sa kvôli rôznym okolnostiam nenaplnila.

Koncom leta r. 1939 došlo v živote o. Teodora k neočakávanému zvratu. Namiesto toho, aby šiel do Ríma na štúdiá, začína – na základe menovania úradujúceho biskupa Alexandra Stojku – pôsobiť v Užhorodskom kňazskom seminári ako špirituál a profesor filozofie. V seminári sa o. Teodor snaží zavádzať zmeny, ktoré by pozdvihli úroveň formácie seminaristov. Keď o. Teodor slúžil liturgiu, bolo zrejmé, že jeho duša je povznesená k Bohu. Svojím životom v seminári dával bohoslovcom dobrý príklad opravdivého Kristovho kňaza.

Hoci menovanie do seminára bolo pre o. Teodora nečakaným prekvapením, bolo však ničím v porovnaní s tým, čo ho čakalo v súvislosti s ďalšími udalosťami. V septembri r. 1944 dostáva bulu s menovaním za biskupa (titul. biskupa apijského a apoštolského administrátora mukačevskej eparchie).

Biskupská chirotónia sa konala v Užhorodskom katedrálnom sobore 24. septembra 1944.

Biskupská službu preosvieteného Teodora bola krátka, ale celý tento čas bol naplnený láskou ku Kristovi a jeho Cirkvi, i úsilím o to, aby posilnil medzi veriacimi a kňazmi vo svojej eparchii odvážneho a nebojácneho ducha vernosti Katolíckej cirkvi. V čom spočívalo tajomstvo jeho sily? Odpoveď nám dáva heslo, ktoré sa nachádza na obrázku z príležitosti jeho biskupskej chirotónie: „Milujem ťa, Pane, moja sila, Pane, opora moja, útočište moje“ (Ž 18, 2; z Liturgie sv. Jána Zlatoústeho). Ježiš bol tým, ktorého miloval nado všetko, bol jeho silou v zápase s bezbožníkmi, oporou, ktorá dala jeho viere neotrasiteľný základ a útočište v ťažkých chvíľach jeho pozemského putovania k večnému životu.

Vodcovia bezbožnej vlády videli, že Teodora môže odtrhnúť od Kristovej Cirkvi na zemi len jedna vec, a to smrť. Táto správna úvaha viedla k tomu, že v pondelok, 27. októbra 1947 okolo deviatej hodiny naňho zaútočili (náraz autom), čo spôsobilo preosvietenému vladykovi Teodorovi a tým, ktorí ho sprevádzali vážne poranenia a len vďaka Božej prozreteľnosti boli urýchlene prevezení do mukačevskej nemocnice. Krv mučeníka pokropila zakarpatskú zem, aby „strom Cirkvi“, ktorý na nej rastie, priniesol svoje ovocie. Vladyka strávil v nemocnici päť dní prežívajúc utrpenie a bolesť, no z jeho úst nebolo počuť ponosovanie sa, ale len slová: „Trpieť a prelievať krv za Krista, za Katolícku cirkev – to je veľká milosť, veľká česť“.

Ráno 31. októbra 1947 prijal vladyka Teodor v nemocnici sväté tajny (sviatosti) – spoveď a Eucharistiu, nevediac, že to bolo posledný krát v jeho živote. O niekoľko hodín ho otrávili, v dôsledku čoho v noci, krátko pred polnocou, dotĺklo srdce Teodora, ohlasujúc: „Umrieť za Krista – znamená žiť večne“ (Teodor).

Poslednú úctu svojmu biskupovi-mučeníkovi Teodorovi vzdali veriaci a kňazi eparchie 4. novembra 1947. Jeho telo pochovali do krypty Užhorodského katedrálneho soboru, aby tam odpočívalo až do vzkriesenia mŕtvych.

Svätý Otec Ján Pavol II. beatifikoval (vyhlásil za blaženého) hieromučenika Teodora Romžu 27. júna 2001 v Ľvove o 11.00 hod. 47. minúte. Celá Cirkev si tak môže uctievať pamiatku tohto nebojácneho Kristovho vojaka, a vyprosovať si jeho príhovor za seba i za iných.

Liturgická spomienka blahoslaveného hieromučeníka Teodora sa slávi 31. októbra.

Zdroj: Mukačevská eparchia
Preložil: Stanislav Gábor


Poznámka.
Okrem 31. októbra, kedy sa v liturgickom kalendári slávi sviatok bl. Teodora Romžu, v muakčevskej eparchii sa slávi aj sviatok prenesenia jeho ostatkov, a to 28. júna. Ide o spomienku na slávnostné prenesenie jeho ostatkov z Budapešti (cez Máriapócs, Sobrance) do Užhorodu, ktoré sa konalo 28. júna 2003.

Mukačevský biskup Teodor Romža, ktorý bol po nevydarenom atentáte (27. októbra 1947) hospitalizovaný v nemocnici v Mukačeve, zomrel krátko po polnoci 1. novembra 1947, krátko po podaní vysoko účinného jedu, ktorý mu podala agentka tajnej služby preoblečená za ošetrovateľku. Pochovaný bol v krypte katedrály v Užhorode.

Pôvodne sa myslelo, že telo biskupa Romžu bolo ešte v päťdesiatych rokoch z miesta pochovania odnesené a zničené sovietskymi orgánmi. Po prekvapujúcom nájdení jeho ostatkov (v júni 1998) v krypte katedrály, boli tieto ostatky zaslané do Budapešti na expertízu, na overenie ich pravosti.

Po vyhlásení za blahoslaveného Jánom Pavlom II. v Ľvove (27. júna 2001) a po ukončení vedeckej expertízy boli ostatky bl. Teodora prevezené – slávnostným spôsobom – spať do mukačevskej eparchie do Užhorodu. Dnes sú uložené v Katedrálnom chráme Povýšenia svätého Kríža v Užhorode, v kaplnke na ľavej stane chrámu (na mieste, ktoré si ešte za života obľúbil a kde často slúžil sv. liturgiu).

Zdroj: Mukačevská eparchia
Puskás O.: Blažený Teodor Romža. Život a smrť biskupa-mučeníka. Byzant : Košice, 2011.
Ikona bl. Teodora Romžu (ikonopisec Lászlo Puskás)

Kategória: Zo života eparchie