Príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi vo Vatikánskom rozhlase vo vysielaní pre gréckokatolíkov.Pred niekoľkými dňami, 17. februára, uplynuli tri roky, odkedy bola naša Gréckokatolícka cirkev na Slovensku povýšená na stupeň metropolie. Ide o krátke historické obdobie, ale napriek tomu je výročie tejto významnej udalosti v našich cirkevných dejinách príležitosťou k istému zhrnutiu, či zhodnoteniu stavu našej cirkvi, ako aj k pohľadu do budúcnosti. Pokúsme sa teda zjednodušene sumarizovať a zdôrazniť pozitíva našej cirkvi, nie preto, aby sme upadli do nebezpečného pocitu sebauspokojenia, ale práve naopak, aby sme pritom mohli poukázať aj na možné nebezpečenstvá a nedostatky, ktoré je treba riešiť.
V našej cirkvi sa ešte stále dá hovoriť o prítomnosti viacerých prvkov tradičnej ľudovej nábožnosti. Tento pozitívny jav v sebe ale skrýva aj nebezpečenstvo formalizmu a povrchnej zvykovej religiozity, teda isté uspokojenie sa s tzv. „chodením do kostola“. Zo strany duchovných by sa vyžadovala pružnejšia a nápaditejšia pastorácia, ktorá by bola schopná ponúknuť dostatočne pestrý duchovný a spoločenský program pre formovanie cirkevnej obce.
Vytrvalé „katolícke“ povedomie nám v nedávnej minulosti pomohlo prekonať prenasledovania a utvrdilo gréckokatolíkov v ich schopnosti trpieť pre vernosť Katolíckej cirkvi. Za týmto rozhodne pozitívnym javom sa dnes ale môže skrývať aj istý „komplex martýrov“, žijúcich zo slávnej minulosti, isté bolestínstvo, či neschopnosť odpustiť likvidáciu rokov 50-tych, a to nielen vo vzťaku k predstaviteľom komunistickému režimu, ktorý likvidáciu prevádzal, ale aj vo vzťahu k Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, ktorá z nej profitovala.
Láska k liturgii je typickým východným znakom našej cirkvi a potvrdzuje ju aj relatívne vysoká účasť veriacich na liturgických sláveniach. Pre kňazov, ktorí sú značne vyťažení liturgickou činnosťou, sa tu skrýva pokušenie obmedziť pastoráciu na rutinne vykonávanú kultovú a liturgickú činnosť. Sprievodným znakom je tak nedostatok katechézy, nerozvíjanie intelektuálneho života a zanedbávanie sociálneho aspektu života cirkevného spoločenstva.
V porovnaní s celosvetovým priemerom na Slovensku a aj v Gréckokatolíckej cirkvi môžeme ešte hovoriť o dostatku kňazských povolaní. Samotná kvantita ale ešte nie je nevyhnutne zárukou kvality. Popri mnohých skutočných povolaniach a horlivých a otvorených kňazoch, žiaľ, sme svedkami aj toho, že sa nájdu aj kňazi, ktorí zanedbávajú svoj duchovný život, osobnú duchovnú i teologickú formáciu. Ľahko tak môžu upadnúť do rizika, že v ich činnosti prevládne ľudský faktor, ako je napríklad istá arogancia a pohodlnosť v prístupe k veriacim a nedostatok zmyslu pre zodpovednú spoluprácu s laikmi pri rešpektovaní ich odborných, ľudských i duchovných hodnôt. V porovnaní s počtom povolaní pre diecézne kňazstvo nám chýbajú povolania pre rehoľný život a pre obnovu mníšstva a tento nepomer je ochudobnením Cirkvi.
Za posledné roky bolo u nás opravených aj vybudovaných množstvo chrámov a celkovo máme relatívne dobrý materiálny stav základnej pastoračnej infraštruktúry. Sústredenie väčšiny energie, finančných nákladov i času na budovanie nových chrámov a farských budov, na procesy reštitúcií, na cirkevnú i štátom požadovanú administratívnu činnosť (výkazy, dotazníky, archívy…) však môže prebiehať na úkor investícií do ľudí, do formovania jednotlivcov i spoločenstiev, do katechetických, evanjelizačných a sociálnych programov, do vzdelávania a tlače, do činnosti prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov. Netreba zabúdať na to, že stavba duchovných chrámov v srdciach veriacich je dôležitejšia ako stavba murovaných chrámov.
Povýšením na metropolitný stupeň sa naša cirkev dôstojne zaradila do rodiny východných cirkví sui iuris. V posledných rokoch badáme pokrok v prekonávaní istej izolácie našej cirkvi v širšej medzinárodnej spolupráci, výmene materiálov i skúseností. Bolo by ale nedostatočné, keby sme sa v oblasti medzinárodných kontaktov obmedzili len na občasné formálne pozvania a návštevy hierarchov bez konkrétneho dopadu na prehĺbenie vzájomného poznania a spolupráce medzi jednotlivými gréckokatolíckymi cirkvami.
Počas desaťročí bývalého režimu sa „školská“ katechizácia obmedzovala často len na najnižšie ročníky a na prípravu na prvé sv. prijímanie. Predstava katechizácie vo vyšších ročníkoch, prípadne pre II. stupeň (stredné školy), sa vymykala príprave duchovenstva formovaného do roku 1990. Po roku 1990 prebehla nevyhnutná, ale aj príliš rýchla príprava nových katechétov. Jednotlivé pedagogické metódy a prostriedky sa rodili takpovediac za pochodu. Po tejto prvej fáze je potrebné rozvinúť ďalšiu fázu, ktorú by charakterizovala cielenejšia príprava učebných textov, metodická príprava pedagógov z radov odborne pripravených laikov a adekvátna kontrola kvality (po stránke obsahovej i pedagogickej), ktorú by vykonávali kompetentné cirkevné orgány.
Značná časť populácie, najmä tzv. stredná generácia, vyrástla iba vo vlažnom vzťahu k žitej viere a často jej chýbajú aj základné náboženské vedomosti. Organizovanie kurzov katechézy pre dospelých, zvlášť v mestách a vo väčších farnostiach, by mohlo veľmi pomôcť k duchovnému podchyteniu tejto generácie. Dnes aj na Slovensku musíme byť otvorení k príprave dospelých katechumenov – či už ide o ľudí, ktorí neboli pokrstení, alebo tých, ktorí i rodinnou formáciou nevytvorili žiaden vzťah k viere. Pri katechetickej formácii i pri uskutočňovaní katechézy pravdepodobne nie sú ešte dostatočne využívané všetky formy a prostriedky, ako aj typicky východné postupy i spôsoby prezentácie obsahu viery, ktoré poskytuje východná liturgická a duchovná tradícia. Ide tu napríklad o využívanie liturgických textov, textov cirkevných otcov, ikonografie, zážitkových foriem vyplývajúcich z kvalitnej prípravy a aktívneho prežívania liturgických slávení, atď. Odhalenie a praktizovanie týchto foriem pôjde pravdepodobne ruka v ruke s postupným prehlbovaním duchovnej i liturgickej identity našej cirkvi. V tomto prípade sa jedná o spojité nádoby.
Ani naša cirkev nie je imúnna voči istému spoločnému znaku východných cirkví, pravoslávnych i katolíckych, ktorým je istá pasivita alebo nízky stupeň evanjelizačno-misijného nadšenia. Prvým krokom k prekonaniu tohto limitu je preklenutie úzkeho etnického ohraničovania činnosti jednotlivých východných cirkví. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku má k tomuto kroku blízko, a to vzhľadom aj k tomu, že na Slovensku chápeme Cirkev nie ako jav etnicko ohraničený, ale ako fenomén, ktorý prekračuje etnickú identifikáciu. Otvorenosť pre pomoc iným, duchovne i materiálne chudobnejším cirkvám, by mala byť samozrejmou súčasťou povolania k zasvätenému životu. V súčasnosti pôsobí niekoľko našich kňazov na Zakarpatskej Ukrajine i v USA – čím však ešte nie sú vyčerpané všetky možnosti účinkovania.
Ak by sme chceli hľadať misijnú krajinu, ktorá by nám bola jazykovo, geograficky i kultúrne blízka, stačí prejsť do susednej Českej republiky, ktorá je dnes štatisticky považovaná za jednu z najateistickejších krajín Európy. Vychádzajúc zo spoločného cyrilometodského dedičstva by sa účinkovanie Gréckokatolíckej cirkvi nedalo ani označovať za implementovanie liturgicky a duchovne heterogénnych prvkov. Samozrejme, že takéto úsilie by muselo vychádzať aj zo zvýšeného záujmu laikov i celého cirkevného spoločenstva o otázku misií medzi neveriacimi. Otvorená ostáva aj otázka, čo sme ako cirkev – okrem hádok o cirkevné majetky – i ako jednotliví kňazi i laici urobili pre duchovné získanie, presvedčenie a láskyplné prijatie tých veriacich na Slovensku, ktorí vyrastajú z gréckokatolíckych koreňov, ale ktorí sa dnes z rôznych dôvodov hlásia k Pravoslávnej cirkvi.
Možno sa niekomu bude zdať, že na spomienkovú bilanciu sme hovorili až príliš veľa o negatívach a nebezpečenstvách a menej o dosiahnutých pozitívnych výsedkoch. Je predsa zrejmé, že dobré a pozitívne veci sa chvália samé a sú každému viditeľné, a preto o nich netreba až tak veľa hovoriť. Je aj pravdou, že tento zoznam javov a problémov je treba chápať komplexne – to znamená, že aj jednotlivé negatívne javy netreba dramatizovať alebo preceňovať, avšak je potrebné vedieť, že v sebe skrývajú isté nebezpečenstvo vo chvíli, keď začnú neprimerane prerastať, alebo keď na seba začnú viazať neprimeranú pozornosť.
Tento krátky prierez svetlami a tieňmi našej cirkvi nechce byť štatistikou, ale nám skôr má poslúžiť k tomu, aby sme nepoľavili v našom úsilí o budovanie duchovného chrámu v ľudských srdciach a živého chrámu Svätého Ducha, ktorým je aj naša cirkev.
Vysielané Vatikánskym rozhlasom
