Homília na Štvrtú nedeľu po Päťdesiatnici

Prvé prirovnanie mnohí určite poznáte. Je vyjadrené v nasledujúcom príbehu. Do mesta prišiel cirkus s mnohými atrakciami. Bol medzi nimi aj jeden povrazolezec. Postavil si dva vysoké stĺpy a vysoko medzi nimi natiahol lano. Vyliezol hore a chodil po lane sem a tam. Dolu sa zhromažďovali ľudia. Keď ich bolo viac, nechal si artista hore vytiahnuť fúrik a chodil po lane aj s fúrikom. Ľudí pribúdalo a všetci tlieskali. Keď potom potlesk utíchol, zvolal artista na ľudí: „Veríte, že by som každého z Vás bezpečne previezol po lane na druhý koniec?“ Ľudia dolu kričali: „Veríme“. Majster pokračoval: „Tak poďte niekto hore a nechajte sa previesť z jedného konca na druhý“. Nenašiel sa nikto. Pointa? Aké jednoduché je stáť a volať verím, ale aké náročné je vstúpiť do náruče Ježiša Krista a nechať sa previesť zo starého do nového života. Aké ťažké je vystúpiť k Majstrovi, ktorý má moc toto urobiť. Aké ťažké je urobiť to hneď, v tejto chvíli. Je jednoduché stáť niekde dole a tlieskať, obdivovať. To ale nie je viera. To je póza.

Druhé prirovnanie je tiež dobre známe. Skúsme si predstaviť nasledujúcu situáciu: Zosobášim sa, ale hneď vo svadobný deň musím loďou odcestovať na ďalekú cestu. Loď stroskotá a ja sa ocitám sám na pustom ostrove. Po dvadsiatich rokoch ma objavia námorníci ako stroskotanca. Už som skoro zabudol hovoriť. Neviem o svojej minulosti veľa. Len sa hrdo hlásim k tomu, že som už dvadsať rokov výborný manžel. Otázka znie: Aký manžel? So ženou som nežil, nepracoval, nechodil, neradoval sa, naposledy som ju videl v svadobný deň. Prirovnajme – to som ja, keď ako „kresťan“ nežijem svoj vzťah s Bohom; ženatý stroskotanec. Hovorí sa, že každé prirovnanie pokrivkáva. Tak aj toto. V prípade stroskotanca nie je jasné, či ho jeho manželka čakala celé tie roky, či ho ešte prijme. V prípade Boha je nad slnko jasnejšie, že zostáva verný človeku a že každého, kto sa rozhodne k nemu vrátiť, prijme bezvýhradne.

Boh nám dnes ponúka úžasnú príležitosť – príležitosť aktualizovať náš vzťah s ním. Bez ohľadu na to, ako dlho som to neurobil. Mesiac, rok, dva, desať, tridsať…  Nebuďme len ľuďmi, ktorí žijú zo zašlej viery alebo tradície. Ľuďmi, ktorí stoja kdesi dole a kričia: „Bože aký si dobrý, dokonalý, milujúci“. Všetci môžeme zakúsiť túto jeho dokonalosť, dobrotu a lásku. Preto prosme o dôveru, o odvahu. Aby sme uverili tomu skutočnému Majstrovi. K tomuto kroku by som chcel na záver citovať kratučkú úvahu známeho vedca Isaaca Newtona, Svedectvo viery: „Keď bol dieťaťom znepokojil kráľa, keď bol chlapcom udivil doktorov, keď bol mužom otriasol celým národom i základmi rímskej veľríše. Nenapísal ani jednu knihu, ale do najväčších knižníc sveta by sa nezmestili knihy, ktoré boli napísané o ňom. Nenapísal žiadnu pieseň, ale svojou láskou rozozvučal piesňami chvál viac, než všetci básnici sveta. Nezriadil lekársku ordináciu, ale uzdravil viac chorých duší, než tisícky lekárov zdravých tiel. Ovládal zákony prírody, kráčal po vlnách, tíšil búrku, sýtil tisícové zástupy, kriesil mŕtvych. Nepriatelia ho nemohli premôcť, satan ho nemohol zničiť, hrob ho nemohol zadržať. Nad všetkým zvíťazil. Veľkí ľudia prišli a odišli, všetci ľudia sklamali – on nikdy a nikoho. Všetci ľudia zhrešili, ale on jediný zostal bez hriechu – svätý, dokonalý, milujúci – a tento Ježiš je záchrancom, spasiteľom sveta, môj spasiteľ. Ak chceš, bude aj tvoj – hneď teraz“.

-rc-