V prvej polovici novembra boli zverejnené v najnovšom vydaní „Acta Apostolicae Sedis č. 6/2014 – oficiálnom vestníku Svätej Stolice, smernice, ktoré sa týkajú dovolenia pre východných ženatých kňazov pastoračne pôsobiť aj mimo pôvodných východných teritórií, ako Blízky Východ a východná Európa.
Dokument pod názvom „Pontifici Praecepta de Clero Uxorato Orientali“, schválený Svätým Otcom Františkom a podpísaný prefektom Kongregácie pre východné cirkvi, argentínskym kardinálom Leonardom Sandrim je datovaný dňa 14. júna 2014.
Ženatí katolícki kňazi východných obradov budú mať odteraz dovolené vykonávať svoju pastoračnú činnosť aj mimo pôvodného územia, čím sa myslí Blízky východ a východná Európa. To znamená, že budú môcť ísť za svojimi veriacimi, ktorí emigrovali do akejkoľvek krajiny. Títo ženatí kňazi budú môcť pôsobiť hlavne tam, kde existuje jurisdikcia pre katolíkov východného obradu, ako napr. v USA, Veľkej Británii, Francúzsku, či Nemecku.
Uvádzame preklad dokumentu v plnom znení:
ACTA CONGREGATIONUM
CONGREGATIO PRO ECCLESIIS ORIENTALIBUS
Pontificia Praecepta de Clero Uxorto Orientali
[Pápežské nariadenie ohľadom východného ženatého duchovenstva]
1) Úvodná poznámka
Kán. 758 § 3 CCEO [Kódexu kánonov východných cirkví] stanovuje: „Čo sa týka pripustenia ženatých k posvätnej vysviacke, má sa zachovávať partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris alebo osobitné normy stanovené Apoštolskou stolicou“.
Tento kánon dovoľuje, že každá Cirkev sui iuris môže rozhodovať ohľadom pripustenia ženatých [mužov] k posvätnému stavu.
V súčasnosti môžu všetky východné katolícke Cirkvi – okrem Syro-malabarskej a Syro-malankarskej cirkvi – pripustiť ženatých mužov k diakonátu a presbyterátu.
Kánon tiež predpokladá, že Apoštolská stolica môže vydať v tejto veci osobitné normy.
Svätý Otec Benedikt XVI. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Ecclesia in Medio Oriente zo 14. septembra 2012 jednak potvrdil, že „kňazský celibát je neoceniteľným Božím darom Cirkvi, ktorý má byť tak na východe ako aj na západe prijímaný s vďačnosťou, lebo predstavuje neustále aktuálne prorocké znamenie“ [1], a ďalej tiež pripomenul „službu ženatých kňazov, ktorí tvoria dávnu súčasť východných tradícií“ [2] a povzbudil ich, že sú „so svojimi rodinami povolaní k svätosti vo vernom vykonávaní svojej služby a neraz v náročných životných podmienkach“.[3]
Problematika vykonávania kňazskej služby ženatých kňazov pôsobiacich mimo tradičných východných teritórií siaha do posledných desaťročí 19. storočia, zvlášť od roku 1880, keď tisíce ruténskych katolíkov emigrovali z podkarpatských oblastí, ako aj zo západnej Ukrajiny do Spojených štátov amerických. Prítomnosť spomínaných ženatých kňazov vyvolala protest zo strany latinských biskupov, podľa ktorých by táto prítomnosť spôsobila veľký škandál (gravissimum scandalum) medzi latinskými veriacimi. Preto Kongregácia pre šírenie viery (De Propaganda Fide) dekrétom z 12. októbra 1890 zakázala ženatým ruténskym kňazom rezidovať v USA.
V roku 1913 Svätá Stolica dekrétom nariadila, že v Kanade môžu byť vysvätení za kňazov len muži žijúci v celibáte.
V rokoch 1929-1930 vtedajšia Kongregácia pre východnú cirkev (CCO) vydala tri dekréty, ktorými zakázala vykonávanie služby východným ženatým kňazom v určitých oblastiach:
- Dekrétom Cum data fuerit z 1. marca 1929 bolo zakázané vykonávanie služby ženatému ruténskemu duchovenstvu, ktoré emigrovalo do Severnej Ameriky; [4]
- Dekretétom Qua sollerti z 23. decembra 1929 sa rozšíril zákaz vykonávania kňazskej služby na všetkých ženatých kňazov, ktorí emigrovali do Severnej a Južnej Ameriky, do Kanady a do Austrálie; [5]
- Dekrétom Graeci-Rutheni z 24. mája 1930 bolo stanovené, že iba muži žijúci v celibáte môžu byť pripustení do seminára a k prijatiu posvätného stavu. [6]
V dôsledku tohto zamedzenia prítomnosti kňazov vlastného obradu, odhadom asi 200.000 ruténskych veriacich prešlo na pravoslávie. [7]
Citované normy boli rozšírené na ďalšie teritóriá, ktoré neboli považované za „východné regióny“, pričom výnimky sa udeľovali až po vypočutí mienky miestnej biskupskej konferencie a po schválení Svätej Stolice.
Keďže problém pretrvával, Kongregácia pre východné cirkvi sa obrátila na Kongregáciu pre náuku viery. Tá na svojom riadnom zasadaní dňa 20. februára 2008 preskúmala otázku celostne a prišla k nasledovnému záveru: „zachovávajúc platnú normu – ktorá zaväzuje východných kňazov pôsobiacich v pastorácii svojich veriacimi v diaspóre k povinnému celibátu, podobne ako u k latinských kňazov – v špecifických a výnimočných prípadoch existuje možnosť dišpenzovať [od záväzku celibátu], čo je vyhradené Svätej Stolici“. Vyššie uvedené bolo schválené Svätým Otcom Benediktom XVI.
Je potrebné poznamenať, že aj na západe bola nedávno – vydaním dokumentu motu proprio Anglicanorum Coetibus, ktorý sa síce nevzťahoval na východných kňazov – prijatá disciplína, ktorá berie do úvahy osobitnú situáciu [ženatých] presbyterov a ich rodín, ktorí sa zjednotili s Katolíckou cirkvou.
2) Ustanovenia schválené Svätým Otcom
Plenárne zasadanie Kongregácie pre východné cirkvi, ktoré sa konalo od 19. do 23. novembra 2013 v Apoštolskom paláci sa široko zaoberalo touto otázkou a následne predstavilo Svätému Otcovi žiadosť, aby udelil príslušným cirkevným autoritám fakultu (dovolenie) povoliť pastoračnú službu východnému ženatému duchovenstvu aj mimo tradičných východných teritórií.
Svätý Otec počas audiencie poskytnutej prefektovi Kongregácie pre východné cirkvi, kardinálovi Leonardovi Sandrimu, dňa 23. decembra 2013 schválil túto žiadosť, pričom
contrariis quibuslibet minime obstantibus (akékoľvek opačné ustanovenia nie sú nijakou prekážkou)
podľa nasledovných smerníc:
- vo východných administratívnych jednotkách (metropolie, eparchie, exarcháty) zriadených mimo tradičné územia je táto fakulta (možnosť) udelená východným hierarchom, ktorí ju majú vykonávať podľa tradícií svojich cirkví. Ordinári majú tiež fakultu vysvätiť ženatých východných kandidátov pochádzajúcich z príslušnej oblasti, pričom sú povinní vopred písomne informovať miestneho latinského biskupa, kde kandidát býva, aby tak získali jeho mienku a všetky dôležité informácie [o kandidátovi].
- v ordinariátoch zriadených pre veriacich, ktorí nemajú svojho vlastného hierarchu, je táto fakulta udelená ordinárom, ktorí ju môžu vykonávať, pričom majú v konkrétnych prípadoch informovať príslušnú biskupskú konferenciu a toto dikastérium;
- v oblastiach, kde nie je pre východných veriacich zriadená osobitná administratívna štruktúra a sú zverení do starostlivosti miestnych latinských biskupov, táto fakulta [vysviacať ženatých mužov na kňazov] bude i naďalej vyhradená Kongregácii pre východné cirkvi, ktorá ju bude uplatňovať v konkrétnych a výnimočných prípadoch, pričom si najprv vypočuje mienku príslušnej biskupskej konferencie.
Dané v sídle Kongregácie pre východné cirkvi, 14. júna 2014
Kardinál Leonardo Sandri
Prefekt
Zdroj: Vatikán, Acta Apostolicae Sedis, 6ú2014, ss. 496 – 498.
http://www.vatican.va/archive/aas/documents/2014/acta-giugno2014.pdf
POZNÁMKY
[1] Ecclesia in Medio Oriente, 48. [2] Ibid. [3] Ibid. [4] Cum data fuerit, art. 12: „Sacerdotes ritus graeco-rutheni, qui in Status Foederatos Americae Septentrionalis proficisci et commorari cupiunt, debent esse caelibes“. CCO, Dekrét Dum data fuerit, (1. marca 1929), AAS 21 (1929), s. 152-159. [5] Qua sollerti, 6: „Ad sacrum ministerium exercendum in praefatis regionibus [t.j. v Severnej a Južnej Amerike, v Kanade a v Austrálii] non admittantur sacerdotes uxorem habentes, sed solum sacerdotes caelibes, aut vidui“. CCO, Dekrét Qua sollerti (23. decembra 1929), AAS 22 (1930) 99-105. [6] Graeci-Rutheni, 12: „Non nisi qui se caelibatum perpetuo servaturos coram Ordinario promiserint, in seminarium admittere licebit, et non nisi caelibes ad sacros ordines promoveri poterunt“. CCO, Dekrét Graeci-Rutheni, (25. mája 1930), AAS 22 (1930) 346-354. [7] Porov. POSPISHIL, V.: Compulsory Celibacy for the Eastern Catholics in the Americas“, in Diakonia 11 (1976) 133-156; 259-280.
