Vatikán 26. decembra (RV) – Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu priniesla vianočný príhovor sekretára Kongregácie pre východné cirkvi Mons. Cyrila Vasiľa. Príhovor prinášame v plnom znení.
Prežili sme druhý deň Vianoc. Vianoce je možno prežívať rôznym spôsobom. Ľudia, ktorí cítia, že Vianoce sú súčasťou ich tradičnej kultúry, ale ich nevnímajú v ich náboženskom rozmere to majú v podstate dosť ťažké. Na Západe a vo všetkých sférach, kde sa presadil výlučne komerčný duch Vianoc, panuje Santa Klaus, či Dedo Mráz – ktorý sa z reklamnej postavičky propagujúcej Coca-Colu, stal úspešnou novou fikciou napĺňajúcou obchody a v podstate presúvajúcou peniaze z peňaženiek nakupujúcich do bankových kont predávajúcich nadnárodných koncernov. Aj preto sa dá pochopiť síce zvrátená, ale predsa len dôsledná logika represívnych zásahov niektorých školských úradov v Anglicku, či v Amerike, ale aj v Taliansku, hrozby prepustením, požiadavky verejného ospravedlnenia a iné opatrenia voči učiteľom, ktorí si na hodine zemepisu dovolili žiakom povedať, že na severnom póle nebýva nikto, ani Santa Klaus, čiže Dedo Mráz, pretože Dedo Mráz neexistuje. Santa Klaus totiž na Západe točí obrovský vianočný biznis a spochybniť u detí jeho existenciu znamená ohroziť obchodné zisky a preto učitelia spochybňujúci jeho existenciu sú disciplinárne trestaní.
Na našom Slovensku, po neblahej 40-očnej skúsenosti so sovietskym Dedom Mrázom, ktorý prichádzal pod Novoročnú jedličku z ďalekej Sibíri, sa našťastie – akosi podvedome – veľmi nehrnieme do vytvárania nových fikcií zaváňajúcich reálnym socializmom v jeho ešte reálnejšom kapitalistickom prevedení. Takýchto fikcií máme dosť v politike.
Vianoce ale ostávajú Vianocami a súčasne výzvou pre každého, aby si k nim našiel svoj vzťah. Pre mnohých to nie je jednoduché, a to najmä u ľudí u ktorých fenomén osobne prežívanej kresťanskej viery netvorí centrálny pilier ich duchovného života. Väčšina z nich teda spája Vianoce s romantikou skutočnej, alebo aspoň dobre predstieranej rodinnej pohody, pre iného sú zavŕšením zhonu predchádzajúcich dní a počas nich si plánuje v prvom rade odpočinúť, iný sa teší na prázdniny a na lyžovanie, pre niekoho je to zasa nuda, lebo všetci musia sedieť doma a zdanlivo sa nič nedeje, ďalší sa tešia na darčeky a dúfajú že dostanú niečo čo si naozaj prajú a nie len to čo je pre nich – podľa názoru ich blízkych – užitočné. Kto by si nepamätal skvelé vykreslenie takto prežívaných Vianoc s tragikomickou nadsázkou z českého filmu Pelíšky?
Pre veľkú časť ľudí na Slovensku – aj pre tých, ktorí nie sú pravidelnými, celoročnými návštevníkmi chrámov, sa však predsa len atmosféra Vianoc spája aj s účasťou na polnočnej omši, či aspoň so zaspievaním nejakej koledy. To už je ten lepší prípad – keď sa Vianociam prisudzuje istý duchovný rozmer a chápu sa v prvom rade ako náboženský sviatok. Aj v náboženskom prístupe k Vianociam by sme ale mohli hovoriť o viacerých stupňoch, o istej gradácii, o rozdielnych uhloch pohľadu.
Kritický puntičkár, ktorý vy sa chcel blysnúť svojou snahou o objektívny historický prístup by mohol hovoriť o tom, že nemáme nikde podložené, že by sa Kristus naozaj narodil 25. decembra a že aj roky, ktoré uplynuli od jeho narodenia, ako ich dnes počítame, teda 2012, v skutočnosti by mali byť o niekoľko čísel vyššie.
Liturgista by vedel hovoriť o histórii sviatku, o tom, ako sa okolo roku 330 vlastne ustálilo slávenie Vianoc na 25.decembra, o špecifikách vianočnej liturgie v latinskom obrade, či v iných východných obradoch, prípadne by vedel vysvetliť dôvody posunu juliánskeho a gregoriánskeho kalendára a následne odlišného dátumu na slávenie Vianoc v niektorých východných cirkvách.
Historik by vedel uviesť dôležité cirkevné i svetské udalosti spájajúce sa s Vianocami – počnúc možno korunováciou Karola Veľkého vo Vatikánskej bazilike v roku 800, ktorou sa vlastne istým spôsobom datuje zrod fenoménu tzv. kresťanského Západu, či prvé vianočné slávenie liturgie v reči našich predkov, keď pred 1145. rokmi schválil pápež Hadrián v bazilike S. Maria Maggiore liturgické knihy, ktoré mu predstavili naši vierozvesti sv. Cyril a Metod.
Všetky takéto a podobné témy pre vianočný príhovor by boli hodné povšimnutia, zaujímavé a iste aj poučné, či povzbudzujúce. Len neviem, či by sme cez ne vystihli tú duchovnú hĺbku, ktorú nám tieto sviatočné dni ponúkajú. Sú to dni, keď si pripomíname najdôležitejšiu pravdu dejín ľudstva, i našich osobných dejín. Evanjelista Ján to v hlboko teologickej reči vyjadril slovami:
„Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ a ešte priamejšie a jednoznačnejšie „ Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) Kto by sa netešil z toho, že je milovaný?! Kto by sa neradoval z toho, že celý svet, všetko čo napĺňa naše vedomie a poznanie nie je len náhodný zhluk matérie a procesov, ktoré ňou hýbu, ale že všetko toto má zmysel a že Tvorca tohto všetkého chce tento zmysel odhaliť a zveriť každému človeku – aj mne, osobne.
Stojac pred jasličkami, môžeme spolu s deťmi – teda s tými malými princmi, ktorí sú ešte schopní vidieť predovšetkým srdcom – vnímať narodenie Božského dieťaťa, ako čosi nesmierne dôležité a krásne, čo dáva dôstojnosť a zmysel nášmu životu – s jeho radosťami i bolesťami, s jeho zrodom i smrťou. Krásne to vystihol sv. Augustín slovami: „Preber sa, človeče: Boh sa kvôli tebe stal človekom. „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a Kristus ťa osvieti.“ Ešte raz hovorím: Kvôli tebe sa Boh stal človekom. Bol by si býval naveky mŕtvy, keby sa on nebol narodil v čase. Nikdy by si sa nebol oslobodil od slabostí hriešneho tela, keby si on nebol vzal telo podobné hriešnemu. Postihlo by ťa večné nešťastie, keby sa on nebol podujal na toto milosrdenstvo. Nikdy by si nebol získal nový život, keby on nebol prijal tvoju smrť. Bol by si padol, keby ti on nebol prišiel na pomoc. Bol by si zahynul, keby nebol on prišiel. (Sermo 185: PL 38, 997-999)
Keď Ježiš vyhlásil, že prišiel preto, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti, nerozlišoval medzi životom a duchovným životom. Išlo mu o život „v hojnosti“, v bohatom naplnení všetkým, čo robí život životom. Ak máme teda hovoriť o „duchovnom živote“, treba pripomenúť, že nemáme pritom na mysli život nejakých – ako to kdesi povedal Rahner – „patentovaných askétov“, ale oslobodzovanie normálneho, každodenného ľudského života od jeho nedostatkov a podporovanie jeho rozmachu a vzrastu až k úplnej zrelosti podľa miery Ježiša Krista.
Vianoce sú sviatky plné paradoxov. Kontemplujeme malé, bezbranné dieťa, aby sme si uvedomili Božiu veľkosť a moc. Prichádzame k jasličkám a môžeme pred nimi stáť s tou pokorou, ktorá človeka napĺňa práve vtedy, keď si uvedomuje svoju veľkosť o obrovskú zodpovednosť ktorá z nej pramení. Iný veľký cirkevný otec, svätý Lev Veľký to zdôraznil vo svojej vianočnej kázni: (Sermo 1 in Nativitate Domini, 1-3: PL 54, 190-193) Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti, preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Uvedom si, k akej hlave a telu patríš ako úd. Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva. Sviatosťou krstu si sa stal chrámom Ducha Svätého: nevyžeň zo seba nešľachetnými činmi takého vznešeného obyvateľa, neskláňaj znova šiju do diablovho otroctva; veď tvojou výkupnou cenou je Kristova krv.
Východní kresťania sa v tieto dni zdravia slovami Christos raždajetsja – Slavite jeho! Kristus sa rodí – Oslavujte Ho! Tento pozdrav je ozvenou vianočnej kázne konštantinopolského patriarchu sv. Gregora Naziánskeho z roku 379: Kristus sa rodí oslavujete ho! Kristus prichádza z nebies, vyjdite mu v ústrety! Kristus prichádza na zem, zvelebujte ho! Tento pozdrav nie je len spojivom so živou tradíciou cirkvi, ale je programom, ktorý máme každodenne plniť naším kresťanským životom, v tieto sviatočné dni a počas celého roka.
Christos raždajetsja – Slavite jeho!
Zdroj: TK KBS/RV
