Foto: © Vatican media
Jubilejná púť Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi
Približne päťtisíc veriacich sa dnes ( v sobotu 28. júna – pozn. red.) v Ríme zúčastnilo jubilea Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Po putovaní k Svätej bráne Baziliky svätého Petra a stretnutí s pápežom sa konala bohoslužba v byzantsko-ukrajinskom obrade. Kyjevo-Haličský vyšší arcibiskup Ševčuk: „Vytvorme jednotu, aby sme vo svojej vlasti svedčili o nádeji“
Lorena Leonardi – Vatikán
Jedným hlasom, trpiacim a plným nádeje, sa dnes ráno, v sobotu 28. júna, na Piazza Pia vznášala modlitba ruženca, ktorou sa začalo jubileum Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi pri hrobe apoštola Petra. Prúd približne piatich tisíc veriacich, rozpoznateľných podľa početných národných vlajok a modrých a žltých šatiek uviazaných na pleciach, odštartoval púť po Via della Conciliazione.
Na konci, po prechode Svätou bránou, sa v Bazilike sv. Petra konalo stretnutie s Levom XIV., počas ktorého pápež pozdravil a požehnal niektoré matky vojakov padlých na fronte, a božská liturgia v byzantsko-ukrajinskom obrade, ktorú celebroval kyjevo-haličký väčší arcibiskup Svjatoslav Ševčuk. Medzi koncelebrantmi bol aj arcibiskup sekretár Dikastéria pre východné cirkvi Michel Jalakh a biskupi Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi z celého sveta. Zajtra (v nedeľu 29. júna – pozn. red.) sa v Pápežskom ukrajinskom kolégiu sv. Jozafata začne zasadanie Synody týchto biskupov, zamerané na pastoráciu rodiny v čase vojny.
Homília arcibiskupa Ševčuka
„Skutočnosť, že Svätý Otec dnes prišiel medzi nás a nielen nás objal a požehnal, ale aj k nám prehovoril, sa pre nás stala silou kresťanskej nádeje“, povedal arcibiskup Ševčuk, ktorý v homílii pokračoval: „Prišli sme dnes ako pútnici nádeje. Ale teraz zažívame túto silu, neviditeľnú silu Božej lásky k človeku, lásku Matky Cirkvi k svojim deťom, v našej osobnej skúsenosti.“ V čase, keď „nás vojna rozdeľuje“, ukrajinské deti „sú nútené opustiť svoje domovy“ a Cirkev „zhromažďuje tých, ktorí sú rozptýlení“, nielen „dnes vytvárame jednotu“, ale návrat do vlasti, dodal, bude „svedectvom tejto nádeje, svedectvom všetkého, čo sme videli, počuli a dotkli sa vlastnými rukami“.
Z božskej liturgie © Vatican Media
Hrdosť a bolesť pútnikov
Bratia v bolesti vedia, že ich slzy majú všetky rovnakú chuť, často ešte trpkejšiu kvôli vzdialenosti od svojich blízkych, ktorí riskujú život. Takmer žiadni muži. Medzi pútnikmi sú ženy v tradičných vyšívaných krojoch, väčšina z nich má na hlave biele slamené klobúky, aby sa chránili pred horúčavou, niektoré teenagerky a deti sa držia za ruky.
Tam, kde je vlasť
Svitlana prišla pred 25 rokmi do San Severo v provincii Foggia z Ivano-Frankivska. V ruke má malú vlajku svojej krajiny a oči sa jej zalievajú slzami pri myšlienke na manžela Alexandra, ktorý je už tri roky na fronte. Ich deti a vnúčatá žijú v Apúlii. Muž, ktorý je momentálne v Záporoží, je jediný z rodiny, kto zostal „doma“. A hoci Taliansko „je krásne a dáva prácu“, všetci snívajú o tom, že sa jedného dňa vrátia späť: „Naše matky sú tam, naša vlasť je tam,“ opakuje Svitlana a krúti hlavou.
Trpiaci národ
Aj o. Roman Pelo je v Taliansku už viac ako dvadsať rokov, „polovicu môjho života“. Kňaz, ktorý z Udine sprevádzal do Ríma asi štyridsať veriacich, sa usmieva: kroky sú ťažké, za každou tvárou je utrpenie za syna, ktorý sa nevrátil, bolesť za zmrzačeného manžela, úzkosť za sirotu, ktorým sa stal vnuk. Najťažšou úlohou pastoračnej starostlivosti je, ako vysvetľuje kňaz, „nadviazať kontakt s tými, ktorí prežívajú tieto udalosti a hľadajú spravodlivosť“. Kňaz vyjadruje nádej, že „nádej nezostane len vyjadrená v slovami, ale bude sa aj realizovať“ tými, ktorí sa skutočne môžu „zasadiť za mier, lebo kým my tu hovoríme, je tu ľud, ktorý trpí“.
Za novú mierovú spoločnosť
Z Clevelandu v Ohiu v Spojených štátoch amerických prichádza vladyka Bohdan John Danylo, z Eparchie sv. Jozafata v Parme: „Modlitbou a našou prítomnosťou, svedectvom svetu, že sme živí a pevní, bránime Ukrajinu a nádej na lepšiu budúcnosť.“ V predvečer synody zdôrazňuje naliehavosť zachovania rodín, ktoré sú konfliktom tak veľmi skúšané, v dôvere v „nové“ povojnové obdobie, v ktorom budú žiť ľudia odhodlaní budovať „mierovú spoločnosť“.
Jeho slová opakuje o. Vasil Marčuk, ktorý vedie stovku ukrajinských gréckokatolíkov, ktorí prišli z Bergama, „aby sa s všetkými Ukrajincami podelili o dar odpustenia a spoločnej modlitby. Dojíma nás pohľad na tento dav, toľko vlajok, a dúfame, že Pán požehná našu vlasť a náš ľud“.
Procesia veriacich Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi k Svätej bráne
V hľadaní spravodlivosti
K približne stovke veriacich z Doneckej oblasti, ktorých sprevádza otec Alexander Bohomaz, sa pridáva Maria Elena Virvan, ktorá je už mnoho rokov ďaleko od Ukrajiny a dnes hľadá „cestu nádeje pre spravodlivý mier“. S istotou, že „Boh je spravodlivý“, je aj Elena z Pescary, ktorá sa narodila v Ľvove, kde stále žije jej syn s manželkou a tromi malými deťmi. Každý deň sú v kontakte prostredníctvom telefónu a videohovorov. Nikto z nich nechce odísť: „Kto by chcel opustiť svoj domov? Kto by chcel utiecť zo svojej vlasti? Z krajín by sa malo odísť ako turisti, nie ako utečenci.“
Od Krista, skutočný mier
V tomto Svätom roku oslavuje o. Roman Mykievyč 25 rokov kňazstva: je farárom v Tysmenyci, meste na západe krajiny, a táto cesta do Ríma je pre neho príležitosťou na vzdávanie vďaky. V ťažkých chvíľach sa modlitby znásobujú: je tu „hlavný dôvod, mier“, ale aj „tí, ktorí pomáhajú druhým“, bez toho, aby sme zabudli na „zosnulých, vojakov, ktorí obetovali svoj život“. „Nádej – dodáva o. Roman – nie je ľudská sila, je to Božia milosť. Naša nádej je v Kristovi, nie v zbraniach alebo ľudských silách. Boh nám pomôže, veríme v to… Viera nám prináša nádej, nádej, že budeme žiť v mieri, lebo Kristus je skutočný mier.“
Na ceste po Via della Conciliazione
Zdroj: Vatican news
Foto: © Vatican Media / 28. júna 2025, 14:58
Preklad: Stanislav Gábor
