6. decembra – Svätého Mikuláša Divotvorcu, arcibiskupa lykijskej Myry – polyelejný sviatok s bdením
Tropár hl. 4
Boh, večná Pravda, ukázal ťa svojmu stádu ako príklad viery, vzor svätosti a učiteľa zdržanlivosti. Tvoja pokora ťa povýšila a chudoba obohatila, otče, arcipastier Mikuláš. Pros Krista Boha, aby spasil naše duše.
Kondák hl. 3
Svätý, bol si v Myrách vysluhovateľom sviatostí. Plnil si príkaz Kristovho evanjelia. Svoj život si zasvätil službe ľudu. Aj nevinných si zachránil pred smrťou. Pre svoj dôverný styk s milosrdným Bohom dosiahol si veľkú svätosť.
Krátke dejiny – životopis
O živote sv. Mikuláša nevieme veľa a aj to, čo je známe, je poznačené rôznymi legendami. Je isté, že sv. Mikuláš bol dlhé roky biskupom v Myre (Myrách), v provinci Lýcia (Lýkia) v Malej Ázii (dnešné Turecko). Zúčastnil sa na prvom Nicejskom ekumenickom koncile v Nicei r. 325. Zomrel okolo r. 345. Počas celého svojho života preukazoval milosrdenstvo a veľkodušne pomáhal ľuďom. Preto ho ešte počas života nazývali otcom sirôt, vdov a chudobných.
Sv. Mikuláš zomrel v pokročilom veku a bol pochovaný vo svojom biskupskom sídle Myra. V r. 1087 boli pozostatky sv. Mikuláša prenesené do talianskeho prístavného mesta Bari (9. mája), pretože Myru obsadili v 11. storočí moslimovia. Tam mu zasvätili chrám, ktorý je dodnes hojne navštevovaný pútnikmi, dnes bazilika.
Po smrti ho Boh oslávil darom zázrakov, a preto dostal prímenie Divotvorca. Práve veľké zázraky boli hlavnou príčinou toho, že sa jeho úcta rýchlo rozšírila po celom svete.
Kult sv. Mikuláša sa začal šíriť od čias, keď byzantský cisár Justinián I. (527- 565) dal postaviť v Carihrade chrám zasvätený sv. Mikulášovi. Jeruzalemská zbierka kánonov (kanonár) zo 7. stor. na deň 6. december uvádza: „Pamiatka Mikuláša, biskupa jedného veľkého mesta“. Všetky grécke mesiacoslovy z 9. stor. obsahujú jeho sviatok. Byzantský cisár Manuel I. Komnenos (1143- 1181) vydal nariadenie, aby sa sviatok sv. Mikuláša oslavoval 6. decembra. Z Byzancie sa jeho úcta rozšírila do celého sveta. Najstarší životopis sv. Mikuláša pochádza až z 9. stor.
Na západe pápež Mikuláš (858-867) – prvý pápež s týmto menom – dal okolo roku 860 postaviť v Ríme Chrám sv. Mikuláša. Na územie Nemecka priniesla jeho kult byzantská kňažná Teophano, manželka rímsko-nemeckého cisára Otta II. (973-983). Západná cirkev tiež slávi spomienku sv. Mikuláša biskupa 6. decembra. Vo Francúzsku a v Nemecku existuje viac ako dvetisíc chrámov zasvätených sv. Mikulášovi, v Anglicku od neskorého stredoveku takmer 400.
V Kyjevskej Rusi sa kult sv. Mikuláša rozšíril spolu s kresťanskou vierou. V druhej polovici 11. stor. bol v Kyjeve postavený chrám sv. Mikuláša na mohyle Askolda. V Kyjeve existoval ženský kláštor zasvätený sv. Mikulášovi, ktorý založila manželka kniežaťa Izajslava Jaroslaviča (+ 1078). V tomto kláštore prijala mníšsky stav matka sv. Teodóza Pečerského.
V Rusku, na Ukrajine a v iných slovanských krajinách je veľa chrámov zasvätených sv. Mikulášovi; medzi najstaršie patrí Chrám sv. Mikuláša v Ľvove z konca 13. stor.
Liturgický kalendár východnej cirkvi obsahuje aj pamiatku na udalosť prenesenie relikvií do mesta Bari, ktorá sa slávi 9. mája – Prenesenie úctyhodných pozostatkov nášho otca svätého Mikuláša Divotvorcu z Myry do mesta Bari.
Kult sv. Mikuláša u nás
Na Slovensku je vyše 80 chrámov a kaplniek, ktoré majú patrocínium sv. Mikuláša (v minulosti v ďalších vyše 50 prípadoch kostolov bolo pôvodné patrocínium sv. Mikuláša nahradené iným svätcom či sviatkom). Zaujímavosťou je, že týchto chrámov je rímskokatolíckych, čo svedčí o tom, že jeho kult sa v západnej cirkvi mimoriadne rozšíril.
Prešovská rímskokatolícka konkatedrála je tiež zasvätená sv. Mikulášovi (1233). V Trnave je sv. Mikulášovi zasvätený známy chrám, kde sa nachádza kaplnka Panny Márie Trnavskej , dnes Bazilika minor, pôvodne z r. 1380.
Cerkvi zasvätené sv. Mikulášovi
V našich gréckokatolíckych farnostiach na východnom Slovensku sú sv. Mikulášovi zasvätené mnohé chrámy, ako napr.: v Havaji (1852) protopresbyterát Stropkov; v Oľšavici (1308) protopresbyterát Poprad; v Ubľi (1826) a v Uliči (1825) protopresbyterát Snina, ale aj kaplnky: v Kružlove 1905 (protopresbyterát Bardejov); v Ľutine (protopresbyterát Sabinov) 1930.
Kaplnka Prenesenia ostatkov sv. Mikuláša (1760) je napr. v Ruskej Bystrej (farnosť Ruský Hrabovec, protopresbyterát Sorbance) i v Legnave (farnosť Malý Lipník, protopresbyterát Stará Ľubovňa) z r. 1760.
V Bratislave je Chrám sv. Mikuláša (1699) pod Bratislavským hradom, ktorý bol poskytnutý pre potreby našej Cirkvi od zriadenia gréckokatolíckej farnosti v 30-tych rokoch 20. stor (od r. 1950 dodnes ho používa Pravoslávna cirkev).
V bratislavskej eparchii je sv. Mikulášovi Divotvorcovi zasvätená farnosť v Liptovskom Mikuláši.
Tradície
Medzi jednu za najpopulárnejších para-liturgických piesní v našej tradícii patrí pieseň k sv. Mikulášovi O kto kto, Nikolaja ľubit (Ó, ktože, ctí si Mikuláša), v ktorej sa tento svätec označuje ako pomocník v materiálnej i telesnej núdzi, pomocník na súši i na mori, ako pastier duchového stáda.
V našich krajoch je tradícia, že deti si dávajú v predvečer sviatku topánky na okná („do ktorých im v noci sv. Mikuláš nosí sladké darčeky“).
Krstné meno Mikuláš (Nikolaj, Mikolaj) bývalo v minulosti dosť rozšírené na východnom Slovensku medzi našimi veriacimi.
Na sviatok sv. Mikuláša sa tradične koná v prešovskom gréckokatolíckom seminári mikulášsky večierok seminaristov za účasti miestneho biskupa. Mikulášske večierky sa konajú aj v mnohých farnostiach.
O veľkej úcte k sv. Mikulášovi vo východnej cirkvi svedčí aj skutočnosť, že jeho ikona býva umiestnená spravidla na každom ikonsotase, a to v hlavnom rade, úplne vľavo (vedľa severných diakonských dverí). Na týchto ikonách bývajú často zobrazené aj udalosti z jeho života.
Monastier sv. Mikuláša na Černečej hore pri Mukačeve
Na Zakarpatí bol v minulosti veľmi známy starodávny Sväto-Mikulášsky baziliánsky monastier na Černečej hore pri Mukačeve, ktorý bol centrom miestneho duchovného života. Mnísi sa tu pravdepodobne usídlili ešte za maďarského kráľa Andreja I. ( + 1061), ktorý sa oženil s Anastáziou, dcérou Kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho. S kňažnou prišli aj kyjevskí kňazi – misionári, usadili sa na Černečej hore a šírili kresťanskú vieru. Vznik toho monastiera sa spája so začiatkami mukačevskej eparchie.
Po Užhorodskej únii (1646) bol za biskupa (v duchu východnej tradície) volený mních (bazilián), ktorý sídlil v monastieri na Černečej hore. Od čias biskupa Bačinského, ktorý sa ako prvý ne-rehoľník stal mukačevským biskupom, roku 1773 došlo k reorganizácii eparchie. V roku 1780 bolo sídlo eparchie presťahované do Užhorodu, ale tradičný názov eparchie „mukačevská“ostal dodnes.
Použitá literatúra:
www.ugcc.org.ua
Katrij, J.: Piznaj svij obrjad – Vydavnyctvo otciv Vasilijan 2004
Schematizmus Prešovskej Gréckokatolíckej metropolie, Prešov 2008
Judák V., Poláčik, Š.: Katalóg patrocínií na Slovensku. RKCMBF UK v BA. Bratislava 2009
Ikona sv. Mikuláša (tempera, drevo) – z dreveneho kostola sv. Demetera; pravdepodobne z obce Rovne okr. Svidnik, okolo roku 1540-1560
Ikona sv. Mikuláša (tempera, drevo) – z dreveneho kostola sv. Mikuláša, ktorý zanikol okolo roku 1850; z obce Dubová, okr. Svidnik, okolo roku 1550-1580.
