Vianoce – Sviatky narodenia Ježiša Krista (cirkevnoslovansky Roždestvo Isusa Christa) – patria aj v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku medzi najväčšie sviatky liturgického roka. Presný názov sviatku znie: NARODENIE PODĽA TELA NÁŠHO PÁNA, BOHA A SPASITEĽA JEŽIŠA KRISTA.
Filipovka. Sviatku Narodenia predchádza 40-dňový pôst, ľudovo nazýva Filipovka, ktorá sa začína 15. novembra, deň po sviatku sv. Filipa. Filipovka je liturgické obdobie podobné Adventu v Latinskej cirkvi, má však viac pôstny charakter.
Z histórie. Narodenie Ježiša Krista sa spočiatku v celej Cirkvi slávilo ako súčasť sviatku Bohozjavenia (Epifánia) 6. januára, ktorého hlavným obsahom bol Krst Pána. V Rímskej cirkvi za pápeža Júliusa I. (337 – 352) v 4. storočí sa tento sviatok oddelil a Narodenie Pána sa začalo sláviť 25. decembra ako samostatný sviatok. Táto prax sa koncom 4. stor. rozšírila aj vo Východnej cirkvi.
26. decembra sa slávi druhý deň sviatku, nazývaný Zhromaždenie (Zbor) k Presvätej Bohorodičke. V byzantskej tradícii sa totiž dodnes uplatňuje princíp, že sviatky svätých, ktorí stoja v úzkom vzťahu k udalosti hlavného sviatku, sa pripomínajú hneď v nasledujúci deň. Na rozdiel od Rímskokatolíckej cirkvi, Sviatok svätého prvomučeníka Štefana sa slávi až na tretí deň, 27. decembra.
Kalendár. Väčšina gréckokatolíckych farností na Slovensku slávi Vianoce podľa tzv. nového, t.j. Gregoriánskeho kalendára. Ešte do roku 1950 (likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi) sa vo väčšine farností používal tzv. starý, alebo Juliánsky kalendár, podľa ktorého Vianoce pripadajú na 7. januára (Štedrý deň je 6. januára); t.j. o 13 dní neskôr. Vianoce sa podľa juliánskeho kalendára v súčasnosti medzi gréckokatolíckymi veriacimi slávia iba v niektorých dedinkách na severovýchodnom Slovensku.
Štedrý deň (Navečerie Roždestva) – Deň pred Narodením Pána – teda 24. decembra zachovávajú gréckokatolíci prísny pôst až do večera. Medzi gréckokatolíkmi rusínskej a ukrajinskej národnosti na severovýchodnom Slovensku sa tento deň zvykne nazývať „Svjatyj večur“, kedy sa rodina schádza večer na „svjatu večeru“.
Štedrovečerná večera sa začína zvyčajne modlitbou a vianočnými želaniami, ktoré prednesie otec – hlava rodiny. Podávajú sa rôzne jedná, podľa zvykov daného regiónu: med, cesnak, mačanka (hubová polievka), juška (kapustnica), hrach, fazuľa, bobaľky (opekance s makom), ryba, kuťa alebo kolivo – varená pšenica s medom, atď.
Po večeri bolo zvykom – predovšetkým na dedinách – chodiť koledovať. S Vianocami boli spojené aj rôzny ľudové zvyky, ktoré vychádzali z roľníckeho spôsobu života (napr. z každého jedla sa symbolicky odobralo trochu pre statok; na stôl pod obrus sa položilo seno atď).
Bohoslužby. V tento deň sa v chrámoch v ranných hodinách slúžia kráľovské hodinky (cárske časy), počas ktorých sa čítajú žalmy a čítania zo Starého a Nového zákona, ktoré predpovedali alebo ohlasovali Kristovo narodenie. Názov „kráľovské“ pochádza zo skutočnosti, že na tejto bohoslužbe sa voľakedy v Byzancii zúčastňoval cisár so svojím dvorom.
Poobede (okolo 16.00 hod.) sa potom slávi veľká večiereň so sv. liturgiou sv. Bazila Veľkého s ôsmymi čítaniami zo Starého zákona, ktoré sa vzťahujú k sviatku Narodenia. V gréckokatolíckych chrámoch sa na rozdiel od Rímskokatolíckej cirkvi neslúži polnočná sv. liturgia, ale tzv. veľké povečerie. Slávnostná sv. liturgia sa slávi až na samotný sviatok, 25. decembra.
Veľké povečerie
Po sviatočnej štedrej večeri sa gréckokatolíci zhromažďujú vo svojich chrámoch na veľkom povečerí (slávi sa neskoro večer, okolo 21.00, 22. 00 hod.). Ústredným hymnom tohto liturgického slávenia je spev z proroka Izaiáša: S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh! (porov. Iz 7,14n.)
Pozdrav „Christos raždajetsja!“ Zvláštnosťou vianočného obdobia v Gréckokatolíckej cirkvi je aj osobitný pozdrav, ktorým sa gréckokatolíci navzájom pozdravujú v období sviatku Narodenia Pána (od 25. do 31. decembra): Christós raždájestja! Odpoveď: Slavite jeho! [Po slovensky: Kristus sa rodí! Odpoveď: Oslavujme ho!]
Liturgický obsah sviatku
Boh sa stáva človekom. Obsahom sviatku je oslava toho, že Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. Boh sa stáva človekom, prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote, teda aby človek mohol byť zbožštený (theosis). Narodenie Ježiša oslavujeme v kontexte celého plánu spásy, preto sa v bohoslužobných textoch popri narodení (vtelení) spomína aj Kristova smrť, vzkriesenie, vykúpenie ľudstva z hriechu.
Zjavenie sa Boha ľuďom
Ďalším dôležitým aspektom sviatku je zjavenie sa Boha ľuďom. Boh sa zjavil človeku, aby mu zvestoval svoj plán spásy a ukázal svoju lásku (najprv mudrcom hviezdou a pastierom skrze ohlasovanie anjela, neskôr pri Jordáne hlas z neba – preto sa aj pôvodne tieto sviatky slávili spolu). Kristus sa stáva dieťaťom, prichádza na svet v jaskyni, ktorá slúžila ako maštaľ pre dobytok.
Jaskyňa, nie maštaľ
Zaujímavou skutočnosťou je fakt, že v bohoslužobných textoch Východnej cirkvi sa všade hovorí o jaskyni – Ježiš sa totiž podľa tradície narodil v jaskyni. V tom kraji sú jaskyne, ktoré sa používali ako útulok pre zvieratá.
Mudrci, nie králi
K novonarodenému Kristovi podľa správ evanjelia prichádzajú mudrci. V gréčtine sú označení ako magoi – mágovia (nie králi, to je až veľmi neskorá tradícia). Boli to vzdelanci, astrológovia, astronómovia, prírodovedci.
Zlato, kadidlo, myrha, ktoré priniesli títo mudrci-mágovia Ježišovi, sa vysvetľujú ako kráľovské dary. Ale možno by mohli označovať aj zlato ako dar kráľovi, kadidlo ako dar veľkňazovi (odkazuje na obetu) a myrha ako prorokovi (pomazanie). Myrha by však mohla byť aj pohrebná masť – ako náznak toho, že Boží Syn sa narodil ako človek nato, aby zomrel za naše hriechy.
Spracoval Andrej Škoviera a Stanislav Gábor
