V dnešný deň (17. februára) si pripomíname nedožité 25. výročie biskupskej vysviacky prešovského biskupa Mons. Jána Hirku (17.2.1990), ktorý bol vysvätený ako prvý biskup po Nežnej revolúcii v bývalej ČSSR.
Jeho intronizácia sa konala nasledujúci deň, 18. februára 1990.
Pri tejto príležitosti prinášame článok o. Andreja Rusnáka, ktorý je publikovaný v Gréckokatolíckom kalendári na rok 2015.
Deň nášho vzkriesenia
K 25. výročiu biskupskej služby Mons. Dr.h.c. Jána Hirku, prešovského biskupa
„Nastal deň nášho vzkriesenia.“ To boli veľmi priliehavé slová pittsburského arcibiskupa Štefana Jána Kočiška, vyslovené 17. februára 1990 na biskupskej vysviacke prešovského biskupa Mons. Jána Hirku v prešovskej športovej hale, na ktorej sa zúčastnilo množstvo biskupov z celého sveta a hala bola preplnená veriacimi. Po rokoch násilného umlčania dostala Prešovská eparchia svojho Pastiera, nástupcu po už blaženom biskupovi – mučeníkovi P.P. Gojdičovi. To len dokazovalo, že obety množstva kňazov i veriacich neboli márne.
Život i dielo Mons. J. Hirku, ktoré počas svojej biskupskej služby vykonal, je z podstatnej časti zachytené v jeho autobiografickej knihe, ktorá vyšla z príležitosti jeho 90. narodenín v obmedzenom náklade pod názvom: Pod ochranou Márie – Pastier v službe cirkvi. Od jeho biskupskej vysviacky uplynulo 25 rokov a zaiste by sa náš jubilant o. biskup Ján veľmi rád prihovoril sám, ale náš najvyšší veľkňaz Ježiš Kristus ho 10. apríla 2014 povolal do večnosti.
Napriek tomu však sa o. biskup prihovorí slovami, ktoré povedal pred 25 rokmi na druhý deň po biskupskej vysviacke, v nedeľu 18. februára, keď bol za účasti takmer všetkých biskupov, ktorí boli na jeho vysviacke, uvedený do úradu prešovského sídelného biskupa. Jeho príhovor, ktorý nebol doteraz nikde publikovaný, by sa v svetskej reči dal nazvať ako jeho „programové vyhlásenie“. Uvádzam ho v plnom znení:
«Reverendissimi Domini Archijepiskopi, Episkopi, milovaní bratia v kňazskej službe, milovaní naši veriaci!
Práve dnešná prípravná nedeľa na Veľký pôst nám dáva krásnu perspektívu do dnešnej udalosti, keď slúžime archijerejskú službu Božiu pri nástupe do úradu prešovského sídelného biskupa. Dnešná nedeľa nás upozorňuje aby sme evanjelium, radostnú zvesť nášho Spasiteľa nenosili len na jazykoch, na perách, aby sme o nej nielen hovorili, ale aby sme ju uvádzali do života.
My gréckokatolíci na tomto území nie sme bez koreňov, bez minulosti. Nie sme bez histórie. Naša diecéza, naša cirkev, my žijeme z minulosti, zo základov, ktoré tu položil ktosi iný. Žijeme prinajmenej z dvoch veľkých biskupov, mučeníkov, Pavla Petra Gojdiča i Vasila Hopku. Žijeme z mnohých našich čestných veriacich, ktorí si zachovali svoju hlbokú vieru, žijeme z našich čestných i verných kňazov, ktorí vždy zostávali so svojim národom, ktorí neboli pánmi, ale otcami. Keď som študoval v Prahe na teológii, jeden profesor hovoril mi toto: „Vy gréckokatolíci máte biskupov otcov a nie pánov.“ A ja chcem byť otcom, nie Vašim pánom. Nechcem si prisvojovať vieru, statočnosť našich veriacich. Nie, nechcem sa tváriť tak, ako by to bola moja zásluha, že vy ste veriaci, že máte radi Cirkev a svoj obrad. Nie, to nie je moja zásluha. A naša ďalšia perspektíva: Budovať na spojení, s našimi veriacimi, s našimi biskupmi, ktorí nie sú tu medzi nami, ktorí sú rozosiatí po našich farnostiach na cintorínoch. Jeden príklad mi priblížila jedna rehoľná sestrička spod Dukly. Pochádzala z mnohodetnej rodiny. Bolo ich desať detí. Prežili prvú i druhu svetovú vojnu a jej mamička bola napriek ťažkému životu trpezlivá a vždy oddaná do Božej vôle. Jej manžel vojnu prežil, ale po nej zomrel. Ona sa dožila 102 rokov. V deň svojej smrti ešte sa sama poumývala, dala sa začesať a hovorila: „Deti, ktoré ste tu, poďte ku mne, lebo zomieram.“ A pri modlitbe: Pod tvoju milosť pribihajem…, pokojne usnula. Z takých mamičiek, z takých otcov my žijeme. V každom hrobe na našich dedinách, tam je čestnosť statočnosť i veľká viera.
Netreba zabudnúť na svedkov z nedávnej minulosti z radov obyčajného, ale statočného kňazstva, rehoľníkov a rehoľníc. Z modlitieb všetkých našich veriacich, ktorí nesú svoj podiel, ktorí nesú vieru do ďalších rokov, do ďalšieho obdobia. A tak sme si spomenuli na živých i na mŕtvych. My živí sme spojení s našimi biskupmi a kňazmi i s našimi statočnými veriacimi, ktorí nás predišli do večnosti.
Možno by bolo potrebné povedať na tento úvodný deň niekoľko zásad do nášho budúceho života: Ľudí môže viesť iba ten, koho vedie Boh. To platí aj pre mňa. Ak ma nepovedie Boh, nebudem môcť viesť ani ja vás. A ja sa spolieham aj na vaše modlitby, na vašu pomoc. Náš Spasiteľ povedal: Miluješ ma viac ako títo? Pane ty vieš, že ťa milujem. Ó, len aby to bola pravda, nie len vychádzajúca z mojich úst, ale aby to bola pravda pred Bohom. Naše reči, kázne sú len natoľko účinné, nakoľko je v nich Boh. Môžeme naháňať vzduch, môžeme gestikulovať, ale keď v našich kázňach nebude Boh, nebude to účinné. Svätý kňaz dáva viac Bohu i dušiam. Dáva viac dobra pre časnosť i pre večnosť.
Drahí veriaci, drahí biskupi, my sme sa za posledných 40 rokov naučili trpieť, naučili sme sa zriekať. Nikto nemá právo na všetky svoje práva. Nikto sa nemôže spoliehať na to, že vždycky sa mu dobre povedie. My sme sa za tých 40 rokov naučili hľadať nie Krista bez kríža, ale Ježiša Krista s krížom. Kríž je v našich cerkvách, v našich dušiach viditeľný. A z kríža prišla naša spása. Blahobyt, množstvo veci pozemských vyprázdňuje srdcia a duše. Pokiaľ budeme viazať naše srdcia a duše na majetok, na hmotné dobrá, potom budeme vyprázdňovať svoje duše a v našich srdciach a v našich dušiach nebude miesto pre Boha. Blahobyt často prináša zmätok, ba často odvádza nás od Boha.
Sme si vedomí toho, že západný svet dosahuje možno viac blahobytu, ale bojím sa, že i prázdnoty Boha. Naši krajania prosím vás: Dávajte svojim deťom Boha! Približujme Boha svojim deťom, svojmu prostrediu. Včera po vysviacke som hovoril, že ak žeravé uhlie prestáva vyžarovať teplo pred kúskom ľadu, nevyžaruje nič. Vyžarujme nie bohatstvo, buďme skromní, viďme potrebu druhých a dávajme z toho čo máme aj druhým a nevešajme svoje srdcia na bohatstvo, na blahobyt.
Veriace ženy vládnu srdcom a svojou podriadenosťou. Sú trpezlivejšie. Ženy Spasiteľ neodsudzoval, ale mužov často. Farizejov často odsudzoval Spasiteľ. Drahé mamičky, drahé ženy! Vy vládnite srdcom. To je vaša úloha. jeden manžel sa sťažoval a povedal: „Otče ja nejdem na bohoslužby v nedeľu. Moja žena s deťmi chodí, ale každej nedele sa bojím, lebo robí nepokoj v dome a potom ide do chrámu. Ja nemám toto srdce, ja akosi tak nemôžem že by z nepokoja som išiel do chrámu a tak potom radšej nejdem.“ Možno žena bola chorá, možno netrpezlivá, my ju neodsudzujeme, ale nie je možné doma robiť nepokoj a z toho nepokoja ísť do cerkvi na bohoslužbu. Každá svätá liturgia musí začať doma. Tam v spálni, kuchyni v obývačke, tak aby pokračovala na oltári v chráme a potom po svätej liturgii, aby bola dokončená v dobrej pohode pri stole v rodine v dobrote a v porozumení.
Boh je neúnavný v odpúšťaní. A pritom človek už pri jednom sklamaní druhému neverí. Boh nám odpúšťa aj naše hriechy, preto, aby sme i my jeden druhému odpustili. Človek je naklonený k zlému. Každý z nás je naklonený ku hriechu. Dajme preto pozor, budujme svoje vnútro, svoje srdce, svoju dušu a naučme sa milovať i odpúšťať. Nijaká cirkev nemôže existovať, ak neprijme matematiku Ježiša Krista. V našom konaní musí platiť matematika Božského Spasiteľa. 99 oviec vystaví tak povediac až nebezpečenstvu a ide za jednou stratenou ovečkou. Uzavrieť sa do chrámu, uzavrieť sa k Bohu len pre samého seba, toto je obyčajný egoizmus. Keď cirkev nehľadá tých, ktorí zahynuli, ktorí sú v nebezpečenstve, neplní svoju úlohu, i keby sa neviem ako modlila. Cirkev ktorá nehľadá duchovne mŕtvych, nespĺňa svoje poslanie. Apelujem na vás, hľadajte „zahynuvších,“ neodsudzujte tých, ktorí sa v tých časoch vracajú k nám do našej cerkvi. Prijmite s veľkou láskou všetkých tých, ktorí sa vracajú k nám do našich chrámov, lebo možno pred tým sa báli. Hľadať stratené, to je úloha nás biskupov, kňazov, ale i vás veriacich. Od toho nás nemôže nikto dišpenzovať. Ak my budeme dôverovať druhým, budú aj oni dôverovať nám.
Drahí naši kňazi a osobitne to platí aj na nás biskupov. Nie je dobre mať sa príliš blahobytne. Nie je dobé pre kňaza i pre biskupa, keď sa má príliš dobre. Keď žije nad pomery, nad pomery svojich veriacich. Neodsudzovať toho, ktorý nás nepočúva a neprijíma naše slová. My ho nemáme súdiť, ale spasiť. Ale pre nás biskupov a kňazov je to občas ťažké a niekedy akoby sme tomu nerozumeli. Neodsudzovať tých, ktorí nepočúvajú naše slová, ktorí ich neprijímajú, lebo Božský Spasiteľ povedal: „Neprišiel som súdiť, ale spasiť.“ Vážiť si každého človeka. Nevieme kedy ho Boh povolá do svojej vinice; či ráno, či na obed, alebo až po obede. Odporúčajme ho Božskému Spasiteľovi, Veľkňazovi, nášmu drahému Vykupiteľovi.
Predpokladám, že som dal dosť námetov do nášho budúceho života. Myslím že každý z nás môže niečo z toho prijať pre seba. Nestačí sa len modliť, nestačí chodiť na Bohoslužby a pritom sa starať iba o seba. Našou povinnosťou je starať sa, aj o druhých. Drahí moji, chráňme česť a slávu Božiu vždycky a na každom mieste a milujme svojich blížnych za každú cenu vždycky. Amen.»
Otec biskup sa vo svojej biskupskej službe i vo svojom živote dôsledne riadil týmito zásadami, ktoré predniesol pri uvedení do služby sídelného biskupa. Ako jeho osobný tajomník som s ním prežil 19 rokov a môžem povedať, že aj ako emeritný biskup tieto zásady dodržiaval až do konca svojho pozemského života. To zdôraznil aj v závere svojej knihy Pod ochranou Márie – Pastier v službe Cirkvi slovami: «Chcem sa modliť za našich drahých veriacich a predovšetkým za našu mládež, aby stále šla po ceste viery za Kristom a aby tak všetci došli do večnej blaženosti. A keď by mi mohlo byť dopriate, rád by som slovami sv. pátra Pia povedal: „Môžem zabudnúť na seba, nie však na moje duchovné deti. Verte mi, keď ma Pán povolá, poviem mu. Ó Pane počkám pri nebeskej bráne, pokým neuvidím vojsť všetky svoje duchovné deti.“»
o. Andrej Rusnák
