Kristova posledná večera so svojimi dvanástimi učeníkmi a Judášova zrada.
Dve udalosti stvárňujú liturgiu Svätého a Veľkého a štvrtka: Kristova posledná večera so svojimi učeníkmi a Judášova zrada. Jedna i druhá udalosť nachádza svoj zmysel v láske. Posledná večera je konečným zjavením vykupiteľskej lásky Boha k človeku, lásky ako samotnej podstaty spásy. A Judášova zrada ukazuje, že aj hriech, smrť a deštrukcia samých seba pochádza z lásky, no z lásky znetvorenej a zdeformovanej, zameranej na to, čo si nezaslúži byť milované. Toto je tajomstvo tohto jedinečného dňa a jeho liturgia, presiaknutá v tom istom čase svetlom i tmou, radosťou i bolesťou, nás stavia pred rozhodujúcu voľbu, od ktorej závisí večný osud každého z nás.
„Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1). Aby sme naozaj pochopili Poslednú večeru, treba v nej vidieť koniec tohto veľkého pohybu božskej lásky, ktorý sa začal stvorením sveta a teraz sa dovršuje v Kristovej smrti a vzkriesení.
Hodina krajnej lásky
„Boh je Láska“ (1 Jn 4,8). A prvým darom Lásky bol život. Významom, náplňou života bolo spoločenstvo. Aby žil, človek musel prijímať potravu, jesť a piť, komunikovať so svetom. Preto svet bol božskou láskou, ktorá sa stala potravou, telom človeka. Človek tým, že je živý, že komunikuje so svetom, mal byť v spoločenstve s Bohom, mal urobiť z Boha cieľ a podstatu svojho života. Komunikovať vo svete prijatom od Boha znamenalo naozaj komunikovať s Bohom. Človek prijímal svoju potravu od Boha a tým, že ju premieňal na svoje telo a svoj život, ponúkal celý svet Bohu, premieňal ho na život v Bohu a s Bohom. Božia láska dala život človeku, láska človeka k Bohu premieňala tento život na spoločenstvo s Bohom. Toto bol ten raj. Život v ňom bol naozaj eucharistický. Vďaka človeku a jeho láske k Bohu celé stvorenie malo byť posvätené a premenené na univerzálnu sviatosť Božej prítomnosti, a človek bol kňazom tejto sviatosti.
No hriechom človek stratil tento eucharistický život. Stratil ho, pretože prestal považovať svet za prostriedok spoločenstva s Bohom a svoj život za eucharistiu, adoráciu a vzdávanie vďaky… Človek miloval seba a svet kvôli nemu samému; urobil zo seba centrum a cieľ svojho života. Myslel si, že jeho hlad a smäd, totiž stav závislosti, v ktorom sa nachádzal jeho život vo svete, by mohol uspokojiť samotný svet, potrava ako taká. No ak svet a potrava sú zbavené svojho prvotného zmyslu byť sviatosťami, totiž prostriedkami spoločenstva s Bohom, a ak nie sú prijaté z lásky k Bohu a naplnené hladom a smädom po Bohu, inak povedané, ak Boha už niet, potom už nemôžu dávať život ani uspokojiť nijaký hlad, pretože nemajú život sami v sebe. Tým, že ich miloval kvôli ním samým, človek odlúčil svoju lásku od jediného objektu každej lásky, každého hladu, každej túžby… A je mŕtvy… Pretože smrť je nevyhnutným „rozkladom“ života odrezaného od svojho jediného prameňa a náplne.
Človek nájde smrť tam, kde dúfal nájsť život. Jeho život sa stane spoločenstvom so smrťou, pretože namiesto toho, aby premieňal svet na spoločenstvo s Bohom vďaka viere, láske a adorácii, človek sa úplne podriadi svetu, prestane byť jeho kňazom, aby sa stal jeho otrokom. A týmto hriechom človeka sa celý svet stal cintorínom, na ktorom národy, odsúdené na smrť, komunikujú so smrťou, a sedia „v temnom kraji smrti“ (Mt 4,16)…
No zatiaľ čo človek zradil, Boh zostal verný človeku. Ako hovoríme v liturgii svätého Bazila, „Ty si sa celkom neodvrátil od svojho stvorenia ani si nezabudol, Dobrotivý, na dielo svojich rúk, ktoré si učinil, ale mnohorakým spôsobom si ho navštevoval pre svoju milosrdnú lásku.“ Začínalo sa nové božské dielo: dielo vykúpenia a spásy. Dovŕšilo sa v Kristovi, Božom Synovi, ktorý sa, aby vrátil človeku jeho prvotnú krásu a životu jeho charakter spoločenstva s Bohom, stal človekom, vzal na seba našu prirodzenosť, s jej smädom a hladom, s jej túžbou po živote a s jej láskou k životu. V Kristovi bol život zjavený, darovaný, prijatý a dovŕšený ako úplná a dokonalá eucharistia, ako úplné a dokonalé spoločenstvo s Bohom. Kristus odmietol základné pokušenie človeka, žitie „len z chleba“, a zjavil, že iba Boh a jeho kráľovstvo sú pravým pokrmom, pravým životom človeka. A z tohto dokonalého eucharistického života naplneného Bohom, a preto božského a nesmrteľného, Kristus urobil dar pre všetkých, ktorí v neho veria, totiž pre tých, ktorých život nachádza v Kristovi celý svoj zmysel a celú svoju náplň. Taký je mimoriadny význam Poslednej večere. Kristus sa ponúkol ako pravý pokrm človeka, pretože život manifestovaný v ňom je pravý život. Takto pohyb lásky, ktorý sa začal v raji božským „vezmite a jedzte“ (pretože prijímať pokrm je životom človeka), dosiahne svoju plnosť Kristovým „vezmite a jedzte“ (pretože Boh je životom človeka). Posledná večera tvorí odznovu raj pôžitkov, obnovuje život ako eucharistiu a spoločenstvo…
Hodina krajnej zrady
Táto hodina krajnej lásky je aj hodinou krajnej zrady. Judáš opustí svetlo hornej siene, aby sa ponoril do tmy. „A bola noc“ (Jn 13,30). Prečo odchádza? Pretože miluje, odpovedá evanjelium, a hymny Svätého a Veľkého štvrtka viackrát zdôrazňujú túto zhubnú lásku. Vskutku nezáleží na tom, že táto láska sa týka „peňazí“. Tu sú peniaze symbolom akejkoľvek zvrhlej a zdeformovanej lásky, ktorá privádza človeka k zradeniu Boha. Je to ukradnutá láska k Bohu, takže Judáš je zlodej. Človek, keď nemiluje Boha a v Bohu, preto ešte neprestáva milovať a túžiť, lebo bol stvorený na lásku a láska je jeho prirodzenosťou; no teraz ide o slepú a sebazničujúcu vášeň a smrť je jej záverom. Každý rok, keď sa ponárame do svetla a nepreskúmateľných hĺbok tohto Svätého štvrtka, kladie sa nám tá istá kľúčová otázka: Odpoviem na Kristovu lásku a akceptujem ju ako svoj život, alebo budem nasledovať Judáša v tme jeho noci?
Bohoslužby Svätého a Veľkého štvrtka
Bohoslužby Veľkého štvrtka zahrňujú utiereň a večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého. V katedrálnych chrámoch sa koná po liturgii umývanie nôh; zatiaľ čo diakon číta evanjelium, biskup umýva nohy dvanástim kňazom, čím nám pripomína, že Kristova láska je základom života v Cirkvi a v nej formuje každý vzťah. V tento Svätý štvrtok najvyšší predstavitelia autokefálnych cirkví posviacajú sväté myro. Táto ceremónia znamená, že Kristova nová láska je darom, ktorý prijímame od Svätého Ducha v deň nášho vstupu do Cirkvi.
Na utierni tropár ponúka tému dňa: odpor medzi Kristovou láskou a Judášovou „neuhasiteľnou“ túžbou:
„Zatiaľ čo slávni apoštoli boli osvietení umývaním nôh pri večeri, hľa, tento bezbožný Judáš, chorobne lakomý, sa zatemnil a vydal bezbožným sudcom teba, spravodlivého Sudcu.
Vidíš, ako milovník peňazí vlastne preto končí ako obesenec.
Uteká nenásytná duša, čo sa toľko opovážila proti Učiteľovi.
Ó, ty, ku všetkým dobrotivý Pane, sláva tebe!“
Po evanjeliovom čítaní (Lk 12,1-40) nás pekný kanón svätého Kozmu vovádza do kontemplácie mystického a večného tajomstva Poslednej večere. Posledný irmos deviatej ódy nás pozýva zúčastniť sa na hostine, na ktorú nás pozýva Pán:
„Príďte, ó, veriaci, s pozdvihnutými zmyslami požívajme v hornej sieni z Pánovej pohostinnosti a z jeho nesmrteľného pokrmu…“
Na večierni stichiry na „Pane, ja volám k tebe“ zdôrazňujú druhý pól, ten tragický, tohto Svätého štvrtka, Judášovu zradu:
„Judáš, sluha a podvodník, učeník a pokušiteľ, priateľ a diabol, sa odhaľuje skutkami. Veď nasledoval Učiteľa, a uvažoval v sebe o zrade…“
Po Vchode nasledujú tri čítania zo Starého zákona:
Exodus 19,10-19. Zostup Boha z vrchu Sinaj k svojmu ľudu, ide o obraz Božieho príchodu v Eucharistii.
Jób 38,1-23 a 42,1-5: Rozhovor Boha s Jóbom a Jóbova odpoveď: „Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať veru som nemohol“
a „tieto veci veľmi vysoké na mňa, ktoré nechápem“ sa dovŕšili v dare Kristovho tela a krvi.
Izaiáš 50,4-11. Začiatok proroctiev o trpiacom Služobníkovi.
Čítanie z apoštola je vzaté zo svätého Pavla, Prvý list Korinťanom 11,23-32; ide o rozprávanie o Poslednej večeri, ktoré vysvetľuje zmysel eucharistického prijímania.
Evanjeliové čítanie (ide o najdlhšie čítanie v rámci liturgického roka) je vyskladané z úryvkov zo štyroch evanjelií a je kompletným rozprávaním o Poslednej večeri, Judášovej zrade a zatknutí Krista v záhrade.
Cherubínsky hymnus a antifóna svätého prijímania sú nahradené slovami modlitby pred eucharistickým prijímaním:
„Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“
Autor: protojerej Alexander Schmemann
Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.
Prevzaté z: Konzervatívny denník Postoj / Svet kresťanstva
