26. mája publikoval Konzervatívny denník Postoj.sk rozhovor s vladykom Petrom Rusnákom, ktorý publikujeme v plnom znení.
::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Vladyka Peter Rusnák: My gréckokatolíci sme tu na západe ako ostrov, ponúkame srdce v prostredí rozumu
Rozhovor s bratislavským eparchom Petrom Rusnákom o východnom duchu v Bratislave aj o kritike homílií.
Hovorí, že keď prišiel ako bratislavský chlapec na svoju prvú faru „na Rusnaky“, bol v šoku. Rovnako silnou výzvou bol pre neho po rokoch aj návrat do hlavného mesta, kde sa stal prvým biskupom Bratislavskej eparchie. Gréckokatolíkov na západnom Slovensku prirovnáva k ostrovčeku, ktorý ponúka možnosť prežiť vzťah s Bohom aj iným spôsobom, viac srdcom a citmi.
Vysvetľuje, čím by sa mala gréckokatolícka cirkev inšpirovať od latinskej, a nevyhýba sa ani téme, či sú zamestnaní kňazi budúcnosťou cirkvi alebo prečo je dobré, keď veriaci kritizujú homílie. Vladyka Peter Rusnák.
Narodili ste sa v rodine gréckokatolíckeho kňaza, mali ste teda v otázke duchovného povolania jasno?
Vôbec nie. Ako každý človek, aj ja som sa musel vyrovnať s otázkami, čo je zmyslom života, či jestvuje niečo po smrti a podobne. Iste, aj vďaka rodine som bol v kontakte s cirkvou, ale že by ma to nejak ťahalo smerom k duchovnému povolaniu, to som zo začiatku nepociťoval. Až neskôr som sa začal zaoberať otázkou, čo by znamenalo byť vyslanec metafyziky, niečoho, čo nevidno, čo je za hranicami nášho empirického poznania.
Kedy to prišlo?
V neskoršom veku, po vojenčine. Mal som predstavy o svojom živote, o šťastí, no v istých chvíľach som videl, že život nejde vždy tak, ako si človek narysuje. Niekde v podvedomí sa ozývala otázka: Čo je zmyslom tvojho života? Kde naplníš svoje očakávanie šťastia? Tam niekde sa objavil červík pochybností, ktorý mi našepkával, že život nie je môj život, že som ho dostal ako dar. Postupne som dospel k názoru, že objavovať prítomnosť Božej lásky budem práve v tomto povolaní.
Narodili ste sa na východe, no vyrastali v Bratislave.
Narodil som sa v Humennom, potom prišla známa akcia „P“, ktorou chceli komunisti prinútiť gréckokatolíckych kňazov, aby prešli k pravoslávnym. Drvivá väčšina zostala verná Katolíckej cirkvi východného obradu, my medzi nimi. Tak nás vysťahovali na severnú Moravu. Bol som v tretej triede ľudovej školy, keď sa pomery trochu upokojili a prišli sme do Bratislavy.
V akej životnej fáze vás zastihlo, keď bola v roku 1968 obnovená Gréckokatolícka cirkev v Československu?
Bol som na elektrotechnickej priemyslovke v Bratislave a takpovediac, nejako ma to nezasiahlo. V tom veku som si ešte poriadne neuvedomoval, aká kultúrno-historická etapa sa v tej chvíli deje. Až neskôr som si uvedomil, že som bol súčasníkom historickej udalosti, keď bol zrušený štátny zákaz našej cirkvi.
Dočítali sme sa, že ste miništrovali pri latinskej omši.
V Rači, kde sme bývali, sme mali cez ulicu rímskokatolícky kostol. Navykol som si na západný obrad, zdal sa mi praktickejší, jednoduchší a vtedy hlavne kratší (úsmev).
Postupne sa začala slúžiť aj naša liturgia a začal som chodiť na ňu čoraz častejšie. Zároveň ma zaujímalo, čo to znamená, že som katolík východného obradu. Veď som to ani poriadne nepoznal. Tak som objavoval, aké nádherné momenty sú v našom obrade, nehovorím, že lepšie, ale prosto iné. Do tohto obdobia vstúpil moment povolania.
Pri gréckokatolíkoch často príde otázka na celibát, ako to bolo s vašou voľbou?
Je to ako so samotným povolaním, aby sa človek zveril do Božej vôle a hľadal naozaj to, čo bude pre neho istým posilnením. Lebo treba si uvedomiť, že prvotné povolanie je povolanie k vzťahu s Bohom, všetko ostatné slúži len tomu. Je pomýlené myslieť si, že ma urobí šťastným kňazstvo alebo že zmyslom môjho života je manželstvo alebo mať deti. No priznávam, že u mňa otázka ženby nehrala až takú rolu pre vyšší vek (smiech).
Koľko rokov ste mali pri vysviacke?
Vysvätený som bol ako 37-ročný, do seminára som nastúpil v 33 rokoch. Po úprimných modlitbách som pochopil a prijal, že pôjdem touto cestou.
Počas kňazskej dráhy ste prešli ozaj rozmanité miesta, raz ste boli v malej dedinke, potom zrazu v Prešove na pomerne vysokom úrade, následne opäť vidiek. Čo to spraví s človekom?
Pre mňa boli všetky zastávky požehnaním. Kňaz si nesmie stavať ciele v zmysle, že chcem dosiahnuť toto alebo tamto. Prvú faru som mal v obci Kapišová pri Duklianskom priesmyku, zrazu som šiel odtiaľ po roku do seminára v Prešove, potom na biskupský úrad, odtiaľ zase naspäť na dedinu. Neskôr do Bardejova, potom do Bratislavy. Nikdy som sa nikde nepýtal, čo ma ochránilo – jednak pred nejakou eufóriou, alebo, naopak, pred depresiou. Poslanie kňaza nespočíva v zbieraní titulov, ale má byť tam, kde ho Pán Boh chce.
Tej odovzdanosti rozumieme, ale po ľudskej stránke nebolo asi všetko ľahké.
Na začiatku som bojoval sám so sebou. Ako bratislavský chlapec som išiel zrazu – ako sa u nás hovorí – na Rusnaky. Istý čas som bol v šoku a pýtal sa, čo tu robím?
Mali ste východniarske korene…
… ale tie boli zabudnuté, akoby driemali. Východniarske a rusnácke korene sa prebudili oveľa neskôr. Až keď som prišiel do Prešova.
Ako ste sa napokon vysporiadali s tým prvým pôsobiskom?
Ako som spomínal, spočiatku to bol šok. Z mesta som bol zvyknutý na dopravu, obchody, inú mentalitu a podobne.
Veľmi som sa modlil: Pane, Bože, čo tu odo mňa chceš? No a potom som zažil silný moment – nevravím, že to bol nejaký mystický zážitok –, skôr odpoveď. Uvedomil som si, čo ak Boh chce, aby som tam zložil kosti? Že už sa odtiaľto nepohnem? Čo budem robiť – vyplakávať sa? Cítil som, že mám urobiť z toho prostredia šťastie a požehnanie pre seba. V tej chvíli zo mňa fyzicky spadla celá depresia a cítil som sa tam ako znovuzrodený.
Lenže prešiel rok a biskup dostal nápad, že ma stiahne do Prešova. Teraz, vravím si, keď som našiel s miestnymi reč a objavil spokojnosť? Avšak už som bol poučený, že nemám plakať. A niečo podobné sa potom zopakovalo ešte niekoľkokrát.
Zo svojej skúsenosti teraz viem povedať, že neplatí to, čo sa často hovorí – toto je mestský typ, iný sa hodí na prácu s mládežou, ďalší by mal ísť na dedinu. Takéto rozdelenie je veľmi vágne, lebo farár by mal byť služobníkom všetkých, tak ako Ježiš Kristus. Od detí po starých, pre filozofov aj neučených – to je Kristovo poslanie.
Svet kresťanstva · Vladyka Peter Rusnák: My gréckokatolíci sme na západe krajiny ako ostrov
Ako ste prežívali odchod do Bratislavy?
Tak to už bolo silné kafé (smiech). Písmo hovorí, že nikto nie je doma prorokom. Vravel som si, nájdem tam ľudí, ktorých poznám, ako sa im prihovoriť? Ako s nimi komunikovať, nejako ich aj usmerňovať, čo je vždy trošku nebezpečné. Priznám sa, že vtedy mi lepilo, ako sa hovorí.
Mali ste na výber?
Biskup si ma zavolal a povedal mi: Choď a modli sa, chcem ťa dať do Bratislavy. Ja som mu z fleku – a dúfam, že aj z Ducha Svätého – odvetil: Nie, ty sa modli. Modli sa, a keď uznáš za vhodné, že ma sem dáš, ja to akceptujem. A znovu sa potvrdilo, že najlepšie je prijať Božiu vôľu.
Keď si tú výzvu rozmeníme na drobné, čo znamenalo ísť do Bratislavy?
Bol to najmä strach z intelektuálneho prostredia, z príliš vzdelaných a učených ľudí. Lenže ukázalo sa, že to nie je správna predstava, lebo vychádza z presvedčenia, že intelektuál má iné problémy ako bežný človek. Má tie isté, hriech je hriech, otázka života po smrti je pre všetkých rovnaká.
Uznávam, že vzdelanejší človek možno vyžaduje iný typ príhovoru, ale z pohľadu duchovného života rieši rovnaké problémy ako jednoduchší človek. Overil som si to osobne a ten strach sa vytratil.
V jednom rozhovore ste spomenuli pojem „zabudnutí bohoslovci“. O čo ide?
V prešovskom seminári študovalo kedysi viacero chlapcov z Bratislavy. Z rôznych dôvodov sa stalo, že dokončili síce teológiu, ale potom ich biskup nechcel svätiť. Množstvo takýchto chlapcov potom normálne žilo v bratislavskom regióne, založili si rodinu, mali prácu…
Keď sme budovali Bratislavskú eparchiu a mali sme potrebu obsadiť farnosti, dali sme im ponuku, či nechcú „oprášiť“ svoje duchovné povolanie. Preto som ich nazval „zabudnutí“. Už tretí či štvrtý z nich je vysvätený.
U vás gréckokatolíkov je zaujímavé, že mnohí vaši kňazi majú aj civilné zamestnanie.
Áno, ale nie je to nič nezvyčajné aj v latinskom obrade, kde mnohí pracujú v školstve alebo zdravotníctve. V našej eparchii máme jedného kňaza, ktorý má vyslovene aj svetské zamestnanie, lebo situácia v Bratislave nie je jednoduchá, najmä čo sa týka ubytovania.
Viacerí farári našej eparchie majú potom prácu, ktorú by som označil za blízku cirkvi, ako napríklad otec Ján Krupa, ktorý pracuje pre Rádio Lumen i váš denník. Princíp je, nech ide o dôstojnú prácu.
Dá sa povedať, že Gréckokatolícka cirkev je z tohto hľadiska akýmsi predskokanom celkového vývoja v cirkvi?
Je dosť možné, že o desať, dvadsať alebo viac rokov to bude bežný jav. Netreba sa toho obávať. Zo Svätého písma vieme, že apoštol Pavol si zarábal na svoje živobytie a popritom evanjelizoval. V prvotnej cirkvi bolo úplne bežné, že človek spájal svoje duchovné povolanie s prácou. Neustále počúvame o odluke cirkvi od štátu v zmysle finančného odstrihnutia, čiže nevylučujem, že do budúcna sa bude treba týmto zaoberať.
Gréckokatolíci to majú aj v historickej pamäti, hoci nanútene, keď naši otcovia museli robiť na družstvách alebo vo výrobe.
Východniari v Bratislave či na západnom Slovensku – to je celkom široká téma. Keď ju zúžime na to, čo predstavuje východný obrad a liturgia, ako vidíte vzájomnú dynamiku?
Môže to znieť ako klišé, ale vzájomné obohatenie najlepšie vystihuje vzťah rozumu a srdca. Rozum uvažuje a analyzuje situácie v iných dimenziách ako srdce. Východná cirkev a východný obrad je v tomto prostredí ako to srdce.
Blaise Pascal povedal, že srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná. Je to ako zamilovanosť. Ťažko sa vám odpovedá na otázku, prečo ste sa zamilovali? To isté platí voči Bohu. Človek sa môže zaoberať matematickými metódami, dôkazmi a rôznymi argumentmi a potom príde nejaký východniar, ktorý vybozkáva všetky ikony, nadchne sa spevom v cerkvi, započúva sa do modlitieb, vníma celú tú nádheru a dym kadidla – a odíde z kostola šťastný ako blcha. Teraz sa pýtajme, kto z tých dvoch bol obohatenejší a šťastnejší? No obidvaja, len rozličným spôsobom.
Čiže svoju eparchiu vnímate ako srdce v obklopení rozumu?
V symbolickom vyjadrení. Do istej miery sme tu ostrovček, ktorý ponúka možnosť prežiť vzťah s Bohom aj iným spôsobom. Je faktom, že dnešná doba človeka tlačí do očarenia technikou, využívať skratky a vzorce. Lenže ľudia cítia, že chcú zažiť aj dačo iné. Tak ako manželstvo nefunguje štýlom – dám ti tisíc eur a ty si rob, čo chceš, tak ani vzťah s Bohom nestojí na rovniciach, ktoré by sa dali vypočítať.
Východná cirkev je v tomto regióne veľmi potrebná. Napokon, v západnom svete vidíme, aký boom zažívajú ikony, spev a podobne. Človek túži aj po niečom, čo zahreje srdce, city… V tomto zmysle tu máme aj my svoju úlohu.
V akom stave sú rodiny, ktoré k vám chodia na liturgiu? Funguje odovzdávanie viery a vzťahu k východnému obradu?
Počas môjho detstva a dospievania – chvalabohu je to za nami – sme žili v tom, že latinské je lepšie a my sme čudáci, čo tu niečo vystrájame, žili sme v akomsi komplexe menejcennosti. Pochopiteľne, latinského bolo v tomto kraji veľa a my sme boli skupinôčka, ktorú nikto neakceptuje a nerešpektuje.
Všetci nám tvrdili – a bola to aj oficiálna línia cirkvi –, zmeňte sa na latinský obrad a potom sa zjednotíte. Druhý vatikánsky koncil však toto rázne uťal a povedal: Zachovajte si svoj obrad, ste obohatením cirkvi. Jednota cirkvi sa nezrealizuje v tom, že všetci skončíme v jednom drese.
Dnes sme síce stále v diaspóre, ale predsa, naši ľudia a najmä nová generácia, ktorá už dorástla do dospelosti, s veľkou láskou aj istým sebavedomím dokážu povedať: Som gréckokatolík a nemám sa za čo hanbiť. A viem vám ponúknuť aj iný pohľad na vzťah s Bohom alebo na liturgické vyjadrenie.
Takže sú už hrdí.
Presne tak. Jedna mama mi rozprávala o chlapcovi, ktorý u nás miništruje a v škole má latinské náboženstvo. Raz im učiteľka niečo vysvetľovala, prihlásil sa a povedal: Ale u nás je to ináč! Takže už aj mladá generácia začína chápať odlišnosti.
Doteraz sme hovorili o tom, čo ponúka Gréckokatolícka cirkev latinskému prostrediu. Existuje niečo, čo by si, naopak, mohla vziať vaša cirkev od západnej?
Východným cirkvám chýba trochu akčnosti v spoločnosti. Nechcem zovšeobecňovať, ale vo východných cirkvách je prítomné niečo v zmysle: Príďte k nám a spasíte sa. My sme tu v chráme a vy, ak sa vám chce, príďte alebo nepríďte, je to jedno, my si tu slúžime.
Prítomnosť v spoločenskej a politickej sfére je z našej strany trošku slabšia. Nemôžeme sa tváriť, že to nie je naša platforma či poslanie. Kristus nás nepostavil do nejakého vzduchoprázdna. Našťastie, tento rozmer sa zlepšuje a naše cirkvi aj na sociálnom a charitatívnom poli už prijali impulz od západnej cirkvi.
Takže iste, aj my sa máme čím inšpirovať od rímskokatolíkov. Kým latinská cirkev by si zase mohla vziať od nás trochu mystiky a možno aj toho pokoja.
Pokoja?
Niekedy sú tie latinské omše také uponáhľané (úsmev).
„Poslanie kňaza nespočíva v zbieraní titulov, ale má byť tam, kde ho Pán Boh chce. Mal by byť služobníkom všetkých, tak ako Ježiš Kristus. Od detí po starých, pre filozofov aj neučených – to je Kristovo poslanie.“
K homíliám sa ešte dostaneme, ale skúsme pomenovať, v čom má podľa vás korene slabšia angažovanosť Gréckokatolíckej cirkvi?
Vychádza to z historickej skúsenosti, stále sme boli bití a utláčaní. Či už od moslimov, alebo potom zo strany Ruska a jeho politických tlakov, aby sme sa stali Ruskou pravoslávnou cirkvou. Do istej miery je tá pasivita obranný mechanizmus, nejako sa uzavrieť a prežiť v spoločnosti tým, že spravíme zo seba akési geto. Skúsenosť východných cirkví bola v tom, že vždy, keď sme sa otvorili svetu, tak nás polatinčovali.
Teraz nie je taká atmosféra?
Bohu vďaka, Svätá stolica objavila túto pascu sama na seba a povedala, že tadiaľto cesta nevedie. Po roku 1989 nás z Ríma špeciálne upozornili, aby sme sa vrátili k tradíciám, ktoré boli v našej cirkvi od nepamäti.
Ako hodnotíte vzťah pápeža Františka k východným cirkvám?
Každý pápež nejakým spôsobom na túto tému reagoval. Významným krokom zo strany pápeža Františka bolo iste zrušenie povinného celibátu americkým gréckokatolíckym kňazom.
Mňa osobne veľmi oslovilo, keď sa Svätý Otec v roku 2016 stretol na Kube s moskovským patriarchom Kirilom. V spoločnom memorande sa nachádza jeden závažný bod. Pravoslávne ortodoxné cirkvi vždy pri rôznych rozhovoroch a teologických debatách poukazovali: Pozrite, čo ste urobili z gréckokatolíkov, veď ste z nich spravili „latinákov“. Potom v argumentácii pokračovali: Prečo by sme sa mali my s vami zjednocovať, keď z nás potom urobíte latinských kresťanov?
Pravoslávne cirkvi nás, zjednotených gréckokatolíkov, považovali za tak trochu menejcenných a odmietali nás ako súčasť tejto diskusie. Lenže v spomínanom memorande sa uvádza, že cesta uniatizmu sa musí opustiť – to sme už v Katolíckej cirkvi spravili. A po druhé, že gréckokatolícke cirkvi majú právo na svoj život v rámci Katolíckej cirkvi. Takže pravoslávni nemôžu teraz Katolíckej cirkvi povedať, že najprv vyhoďte gréckokatolíkov a potom sa môžeme baviť.
Jedni sa zaviazali, že nás nebudú prerábať na latinských katolíkov, a pravoslávni zase, že nebudú popierať existenciu gréckokatolíkov. Fakt, že toto podpísala aj Moskovská pravoslávna cirkev v osobe patriarchu Kirila, je silná vec.
Už ste sa trochu dotkli toho, že v latinskom obrade sú omše niekedy rýchle. Mnoho veriacich sa však skôr sťažuje na príliš dlhé kázne. Ako odborník na homiletiku, máte pochopenie pre časté posudzovanie kázní?
Je dobré, že kritika ľudí sa opiera do kázne. Dokazuje to, aká dôležitá je kázeň, respektíve homília. Neplatí, ako niektoré farári povedia: Však dačo tam len povedz.
Iní zase tvrdia, že u katolíkov nie je kázeň taká dôležitá a treba sa sústrediť na Eucharistiu.
To nie je pravda. Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium označila homíliu za súčasť liturgie. Existujú presne vymedzené kritériá, kedy sa môže skrátiť alebo vynechať. Je to na úrovni toho, akoby niekto povedal, že nebude Otče náš alebo spoločné modlitby veriacich.
Treba tiež povedať, prečo hovoríme o homílii a nie kázni. Slová kázať, nakazovať, prikazovať, zakazovať majú nepríjemnú konotáciu. Kdežto „homilein“ je grécke slovo, ktoré vyjadruje rozhovor. Vychádza z 23. kapitoly Lukášovho evanjelia, kde Ježiš ide a rozpráva sa s učeníkmi. Takže kým kázeň je o monológu, homília znamená počúvať aj druhého.
Nemáte asi na mysli taký rozhovor, že kňaz ide s mikrofónom medzi ľudí…
… sú rôzne metódy, existuje však aj virtuálny dialóg. Ja vidím, ako reagujete, či prikývnete alebo zaspíte (úsmev). Je to odpoveď na to, čo hovorím, či to niekoho zaujíma alebo otravuje.
Nechcem sa nikoho dotknúť, ale trieskať po ambóne je cez čiaru. Homília predstavuje snahu rozprávať sa a predpokladá skutočný vzťah a lásku k človeku, milosrdenstvo. Môže byť aj tvrdá alebo s požiadavkami, ale človek musí pociťovať, že o teba bojujem, chcem ti niečo ponúknuť.
Takisto homília nie je niečo, keď si niekto len vymýšľa alebo prezentuje svoje postoje. Podľa homílie sa dobre pozná, či som predniesol Božie slovo, či som niečo ponúkol, niečo vyžadujem… Áno, homília stavia veľké požiadavky na kňaza. Homília vytŕča z omše a liturgie, lebo farár predáva samého seba, svoje vnútro. A ľudia nie sú hlúpi. Ľahko zistia, či predáva pravé zlato alebo bižutériu.
Dnes sa mnohí sťažujú, že ten kňaz stále rieši gender, potraty alebo politiku. Musí byť homília vždy o evanjeliu?
Do homílie je možné vsunúť aj aktuálny problém, ale nemá to byť jej ťažisko. Podstatné je Slovo, ktoré dáva život človekovi. Keď poukážem aj na niektoré sprievodné javy v spoločnosti, je to v poriadku, ale nemôže to byť celé o tom.
Svätý Otec František povedal, že treba ohlasovať kerygmu – radostnú zvesť. Povedal to natvrdo, že kerygma má prednosť pred všetkými morálnymi a dogmatickými pravdami či ohlasovaniami. Lebo za starých čias boli kázne o tom, že Boh existuje, je v troch osobách, alebo potom prišla na pretras morálka: nezabiješ, nezasmilníš. Videli sme však, že týmto spôsobom človeka nezmeníme.
Jediná vec, ktorá ho môže zmeniť, je Božia láska. Boh prichádza k človekovi, aby ho našiel. Boh za teba zomrel, vstal z mŕtvych a ide s tebou a chce ti dať Ducha Svätého, aby si dosiahol plnosť života, ktorú ti ponúka.
Tieto témy majú prednosť pred všetkými inými. Keď je táto akoby červená niť rozpoznateľná v kázni, tak potom fajn, môžeme spomenúť trebárs aj vojnu v Iraku alebo potraty. Ale postaviť homíliu na tom, že naše šťastie spočíva v tom, keď zakážeme LGBTI alebo gender, je pomýlené. Sú to zlé veci, ale šťastie človeka stojí na inom – že Boh vstúpil do môjho života.
Ako od práce alebo prípravy homílií najradšej oddychujete?
Veľmi rád bicyklujem. No ešte neprišli moje teploty. Nevadí mi, keď je horúco, naopak, obľubujem to.
Vladyka Peter Rusnák sa narodil 6. septembra 1950 v Humennom. Je synom gréckokatolíckeho kňaza, ktorý bol počas komunistického režimu prenasledovaný a vyhostený s celou svojou rodinou do Čiech. Následne bolo dovolené rodine vrátiť sa na Slovensko, avšak s podmienkou, že sa budú zdržiavať v Bratislave.
V roku 1982 vstúpil ako 32-ročný do kňazského seminára v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený 14. júna 1987 v Prešove. V rokoch 1987 – 1990 sa venoval pastorácii v rôznych farnostiach ako kaplán a potom ako farár.
V roku 1990 sa stal spirituálom v gréckokatolíckom seminári v Prešove a aktívne spolupracoval na jeho obnovení. V rokoch 1995 – 1998 bol biskupským vikárom a kancelárom eparchiálnej kúrie v Prešove. V období rokov 1990 – 2003 vyučoval pastorálnu teológiu a homiletiku na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove.
V roku 1998 sa vrátil do aktívnej pastorácie a bol menovaný za farára v Bardejove. Od roku 2003 bol zodpovedný ako farár a dekan za diaspóru gréckokatolíckych veriacich v Bratislave. V januári 2008 bol vymenovaný pápežom Benediktom XVI. za prvého bratislavského eparchu.
Podcast: https://soundcloud.com/svet-krestanstva/rozhovor-s-vladykom-petrom-rusnakom
Zdroj: Konzervatívny denník Postoj.sk / Svet kresťanstva
Zhováral sa: Pavol Rábara
Podcast pripravil: Pavol Hudák
Foto: Andrej Lojan/Adam Rábara
