Rím 2. mája (TK KBS) Prinášame plné znenie homílie bratislavského eparchu Mons. Petra Rusnáka, ktorou sa prihovoril slovenským pútnikom na ďakovnej púti, v nedeľu 1. mája pri sv. omši v Bazilike sv. Pavla za hradbami v Ríme.
–
Drahí spolubratia v kňazskej, diakonskej, biskupskej službe, milí bratia a sestry, drahí pútnici, všetci, ktorí sme sa zišli v tejto prastarej nádhernej bazilike, jednej z hlavných bazilík Ríma.
Prečo, to asi všetci veľmi dobre viete, len pripomeniem v alúzii na dnešné časy, prečo je táto bazilika za hradbami. Prečo svätý apoštol Pavol bol popravený tu. Vidíte, ako je ľahké viesť krviprelievanie na cudzom území. To je veľmi ľahké. Nemáš s tým žiadnu starosť, robíš problémy tam tým druhým. To hovorím len tak na okraj. Je to spomienka na to, že Rimania si nechceli poškvrniť svoju pôdu krvou, preto popravovali svojich občanov za hradbami, vonku. Bratia a sestry, určite ste zažili životnú situáciu, ktorú nádherne vyjadrujú ľudové múdrosti.
Hovorí sa, že „po hodoch býva bolenie brucha“ alebo „nie každý deň je nedeľa“. Z tej veľkej eufórie a oslavy sa zrazu zobudíš ako žena po svadbe a pozerá sa na chrápajúceho chlapa. Hovorí si, “no a s týmto čudom mám žiť celý život?” Včera to bolo všetko nádherné, ale všedný deň a každodenný život je trošku iný, radosť sa vytráca.
Dnešné evanjelium tiež zaváňalo takým istým sklamaním, takou skepsou. Pred dvomi týždňami sme slávili Paschu. Neviem ako to bolo časovo vzdialené od skutočného Kristovho vzkriesenia, ale už vidíme apoštolov, ktorím prvý deň Mária Magdaléna príde zvestovať vzkriesenie, potom nábožné ženy, potom Ján s Petrom sa idú presvedčiť do hrobu, potom sa zjaví emauzským učeníkom ešte v ten večer, potom príde medzi nich a tak ďalej… Sú z toho vzrušení, sú nadšení, neveria vlastným očiam a tak ďalej a tak ďalej… A dnes sme počuli, že sedia na brehu jazera a nemajú do čoho pichnúť. No čo budem robiť, nie? Nuda. Tak Peter povie: viete čo, idem loviť ryby.
A vieš čo, aby sme tu podarominici nesedeli, ideme aj my s tebou. Áno, toto je obraz toho, keď človek neprijme s oslavou aj ducha tej oslavy. Toto je najdôležitejšia vec. To sme zažili my biskupi po biskupskej vysviacke, po kňazskej vysviacke, vy po sobášoch, po krstinách a tak ďalej. Zrazu je to ten všedný deň. Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a čo s tým spravíš? Čo to znamená pre mňa? Čo to znamená pre teba? Ak neprijímaš toho ducha, ktorého Ježiš Kristus priniesol, ostane to na úrovni rituálu, obradu, síce pekného a potrebného a neviem akého, ale tvoj život to nezmení. Ostaneš ten istý, úplne ten istý. A Ježiš Kristus preto vstal z mŕtvych, aby si sa ty a ja, aby sme sa zmenili. Aby sme sa obrátili. To, čo veľký apoštol národov, svätý apoštol Pavol hovorí: aby ste sa obrátili od márnych modiel k pravému Bohu. Lebo k tým márnym modlám sa utiekame dennodenne. Od nich chceme, aby nás oni nejakým spôsobom nasýtili životom. Oni nemajú život. A preto je to sklamanie v človekovi, lebo život ti nedá ani najkrajšia žena, manželka ani najkrajší a najbohatší manžel a muž, ani vynikajúca práca ani tvoje zberateľské hobby, ani rúcha, ktoré nosím. Ak toto človek považuje za to, čo mi má naplniť život – peniaze, sláva, prestíž, kariéra, tak to je modloslužba. Preto svätý apoštol Pavol nás dnes povzbudzuje a volá k tomu: obráťte sa od márnych modiel k pravému Bohu! Čo sa potom stane? To je ten zázrak.
Boh ti nechce zobrať ani tvoju kariéru ani tvoje peniaze ani nič také. Ale Boh im chce dať zmysel. To, čo sme dnes videli v evanjeliu – Ježiš Kristus už pripravil večeru. Bez neho ty môžeš pracovať, ale ako sa hovorí, leješ do deravého vreca. Snažíš sa a snažím a usilujem sa, aby som dostal niekde istotu, život, lásku, lebo láska je život. A oni prídu na breh a tam už ich čaká večera, už je pripravené pre nich všetko. A Ježiš Kristus preto volá človeka – teba, mňa, k sebe, aby ti dal všetko, aby naplnil tvoj život, aby naplnil môj život. Lebo my to veľmi dobre ako farári a biskupi poznáme a možno je to také moderné slovo – vyhorenie. Ak človek nepracuje v Duchu Svätom, ak nie je naplnený Ježišovou láskou, po chvíli to začne byť nuda. A my sa preto pýtame alebo pozeráme na svätého Pavla, apoštola národov, kde sa brala tá horlivosť?
Odkiaľ sa brala tá vášeň ohlasovať Ježiša Krista po celom známom prístupnom svete, ktorý mohol s tými cestovnými prostriedkami vtedy vôbec obsiahnuť, kde to bolo? A on dáva odpoveď – láska Kristova ma ženie. Láska Kristova ma ženie. Dostať Ducha Svätého, to je dar pre každého z nás. To nie je vyhradené len svätému Pavlovi alebo svätému Petrovi ale velikánom cirkvi. Prijať Ducha Svätého patrí tomu, kto uveril. Tomu, kto uverí Ježiš Kristus sľubuje: zvnútra toho potečú prúdy živej vody. To povedal o Duchu, ktorého mali prijať tí, čo v neho uverili. Toto je dôležitá vec. Bez Ducha Svätého krachujú manželstvá, krachujú kňazské služby, poslania, biskupské, všetko možné, vzťahy medzi mladými a starými, rodičmi a deťmi, vzťahy vo vnútri farnosti, vo vnútri cirkvi, vo vnútri štátu. Kde niet Ducha, niet ničoho. Bez Ducha Svätého táto zem by nebola tým, čím ju dnes vidíme. Tou nádherou. Kde by boli umelci, kde by boli výtvarníci, maliari, hudobníci? Mať Ducha, veď to sa tak hovorí, nie? Duch Svätý napĺňa človeka, veriaceho človeka týmto nadšením a touto radosťou. A odkiaľ to prichádza? Z toho, že uveríš tomuto slovu. Tak jednoduché to je. Keď ty povieš na toto slovo, tak ako Panna Mária, nech sa mi tak stane, môže Boh začať s tebou pracovať a robiť. Môže ten náš smútok, niekedy letargiu vo vnútri našich spoločenstiev premeniť na nadšenie. To je to, o čom hovorí aj Svätý Otec František a pripomenul to aj v Bratislave, zo svojej encykliky Evangelii gaudium, keď hovorí: najdôležitejšou vecou pre kazateľa, pre toho, kto vystupuje a chce niečo ohlasovať je hovoriť kerygmu – radostnú zvesť.
A čo je radostná zvesť? Ježiš Kristus zomrel za teba, Ježiš Kristus vstal z mŕtvych kvôli mne a kvôli tebe. Kráča teraz vedľa teba, v tvojom živote a chce, aby si sa obrátil, On ťa chce posvätiť a naplniť. Toto je Jeho túžba lebo vidí, že sa mocem vo svojom živote. To je Jeho túžba lebo vidí, že ty slúžiš modlám a modla ti nedá život. Preto nám dal túto púť. Aby sme sa nadchli, znova oživili svoju vieru tu pri nohách a pri hroboch svätých apoštolov a v spoločenstve so Svätým Otcom. A samozrejme v spoločenstve, lebo tvoríme jedno spoločenstvo, jednu cirkev. Každý do toho spoločenstva niečo priniesol. Nech si teda odnesie každý z nás ten zápal a oheň Ducha Svätého, aby sme sa mohli potom vyhlásiť za svedkov Ježišovho vzkriesenia.
Vidíte, aký malo dopad vzkriesenie Kristovo na apoštolov. Žiadny alebo takmer žiadny. Kedy apoštoli o sebe povedali – Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a my sme toho svedkami? Po prijatí Ducha Svätého. Vtedy sa stávam svedkom Ježišovho vzkriesenia. Vtedy sa môže svet pozerať na kresťana a povedať – áno, Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, lebo poznám túto svoju kolegyňu, poznám tohto svojho kolegu, poznám tohto svojho suseda, poznám tohto človeka z farnosti a vidím, ako sa on správa a ako on žije. Svedok Kristovho vzkriesenia.
To človek si nemôže sám uzurpovať alebo naprogramovať. Môžeš urobiť len jednu vec – odmietnuť hriech, obrátiť sa k Bohu a prijať Ducha Svätého. A to, čo povedal svätý Peter pri turíčnej kázni: veď to je pripravené pre vás a pre vaše deti. Boh už všetko vopred pripravil tak, ako sme to videli dnes. Aby smútok a beznádej, do ktorej sa my dnes zvykneme pozerať v tomto svete, aby nepremáhala kresťana a veriaceho človeka. Kiežby tento Duch naplnil vaše srdcia, aby sme boli plní veľkonočnej radosti.
Christos voskrese!
–
Zdroj: TK KBS
