V bratislavskej gréckokatolíckej katedrále sa v sobotu 29. júna konala eparchiálnu odpustová slávnosť ku cti svätých, slávnych a všechválnych najvyšších apoštolov Petra a Pavla – patrónov eparchie.
Na pozvanie vladyku Petra Rusnáka na slávnosť zavítal prešovský arcibiskup metropolita kyr Jonáš Maxim, ktorý bol zároveň hlavným slúžiteľom slávnostnej archijerejskej liturgie za veľkej účasti Božieho ľudu. Prítomní bol aj pomocný biskup, vladyka Milan Lach a viacerí kňazi, nielen z Bratislavy, ale aj z iných farností eparchie (Trenčín, Prievidza, Telgárt). Diakonizoval archidiakon Michal Vadrna a diakon Marek Vachna; ceremonárom liturgie bol o. Michal Pavliško, tajomník arcibiskupa. Bohuzasvätené osoby reprezentovali sestry baziliánky pôsobiace na Eparchiálnom úrade, sestry baziliánky pôsobiace na Apoštolskej nunciatúre i sestry studitky z Ternopoľa. Archijerejskú liturgiu v cirkevnoslovanskom jazyku spevom sprevádzal Katedrálny zbor Kyrillomethodeon pod vedením dirigenta Ladislava Sabolčáka.
Sv. Peter a Pavol – patróni eparchie
V úvode slávenia vladyka Peter privítal prešovského metropolitu arcibiskupa Jonáša, bratov kňazov, zboristov, miništrantov i veriacich, ktorí sa zišli na túto slávnosť. Ako zdôraznil, bratislavská eparchia si pri svojom vzniku vzala za patrónov a ochrancov práve apoštolov Petra a Pavla, „lebo sme cítili, že do istej miery sa nachádzame v tej istej situácii ako kedysi prvotná cirkev: uprostred mora pohanstva, ako Peter a Pavol, máme odovzdávať vieru. Peter tým, ktorí ešte zostali verní, ktorí v istom slova zmysle sú stále súčasťou Cirkvi – rituálne, liturgicky, tradične a pod. Pavol bol zasa poslaný k pohanom, aby zvestoval radostnú zvesť.“ Vladyka Peter zároveň vyjadril vďaku metropolitovi, že prijal pozvanie na túto slávnosť.
Z homílie
Metropolita Jonáš vo svojej homílii vychádzal z Matúšovho evanjelia, ktoré sa číta na sviatok apoštolov Petra a Pavla (Mt 16, 13-19) a opisuje udalosť, keď Kristus stojí pred Petrom a pýta sa ho: Za koho ma pokladáš? Kto som pre teba? A Peter mu hovorí: Ty si Ježiš, Syn živého Boha. A Ježiš hovorí: Telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je na nebi, ti to zjavil.
Arcibiskup poukázal na podobnú udalosť zo Starého zákona, keď Mojžiš vyviedol izraelský národ z Egypta, dostali sa na púšť a boli smädní. Mojžiš bol v rozpakoch, čo má robiť, lebo za ním bol obrovský národ a púšť, nemali jedla a nemali čo piť. Vtedy mu Boh povedal, aby vyviedol vodu zo skaly. Pán stál na skale a mu hovorí: Udri palicou do skaly, nech ľud pije. (porov. Ex 17, 6). Je to čosi podobné ako v dnešnom evanjeliu. Pán stál pri Mojžišovi, bola tam skala a mal udrieť. Vieme, že udrel a oni naozaj pili.
Arcibiskup poukázal ešte na inú paralelu zo Skutkov apoštolov, ktorá sa týka druhého dnešného svätca, sv. Pavla. Vtedy na ceste do Damasku, Pán, Ježiš stál pred ním a mu hovorí: Prečo ma prenasleduješ? A Pavol sa ho pýta: Kto si? – Som ten, ktorého prenasleduješ. (porov. Sk 9, 4-5). A odvtedy začína zmena v živote sv. apoštola Pavla, ako o tom potom hovorí v Liste Galaťanom: V ten moment telo a krv mi to nezjavili. Nepýtal som sa tela a krvi, ale bežal som až do Arábie (porov. Gal 1, 16-17).
Sú tu teda tri postavy, ktoré prežili čosi veľmi podobné: Mojžiš stál pred skalou a bol bezmocný a Pán stál pri ňom a on pohybom palice, úderom palice dosiahol, že skala sa otvorila. Peter, o ktorom svedčí Kristus – Ty si skala – je ako človek veľmi obmedzený, aj veľmi bezmocný. Všetko plánuje tak po ľudsky, a tu zrazu Kristus sa ho opýta: Kto som? Za koho ma máš? A Peter – ako keby načrel kdesi hlboko do srdca – hovorí: Ty si syn Boha živého. A Kristus mu hovorí: Správne, ale nemáš to z tela, ani z krvi, nemáš to zo svojej hlavy. Na to si sám neprišiel. Boh ti to zjavil.
A potom tretia postava – Pavol, ktorý je tiež takou obrovskou skalou, pretože vo svojej židovskej horlivosti prenasledoval kresťanov a zrazu sa nachádza pri Damasku, stojí pred ním Kristus a hovorí: Prečo ma prenasleduješ? Vtedy začína zmena v jeho živote, keď sa táto „skala“ akoby rozpukla.
Podľa metropolitu udalosť z dnešného evanjelia o svätom Petrovi má svoj začiatok v histórii židovského národa a vo svätom apoštolovi Pavlovi pokračuje ďalej a nezastavuje sa. Je zaujímavé, že Ježiš Kristus, aj Boh v Starom zákone dáva človeku najavo určitú vec: že prichádza moment v živote, kedy si my sami s ľudskou silou nevystačíme.
Cirkev postavená na viere apoštolov
„Kristus hovorí Petrovi: Na tebe postavím Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Na Petrovi ju stavia? Na skale ju stavia? – Stavia ju na rozpoltenej skale, z ktorej vytiekol prúd vody. Stavia ju na viere apoštola Petra. A on vďaka tejto viere ide a ohlasuje radostnú zvesť. Na viere apoštola Pavla ju stavia. Pavol ide a ohlasuje radostnú zvesť. Je to viera, na ktorej buduje Kristus. Je to čosi, čo pramení z hĺbky srdca.
A na týchto dvoch prípadoch dnešných svätcov sa podľa metropolitu odzrkadľuje, že Pán Ježiš stavia nie na nich ako na ľuďoch, aj keď aj ten ľudský element je veľmi dôležitý, ale stavia na ich viere. „Stavia na viere Mojžiša, stavia na viere Petra a buduje na viere apoštola Pavla. A apoštol Pavol aj v dnešnom liste hovorí o nespočetnom množstve iných svedkov viery, ktorých si tiež Boh používa na to, aby ohlasovali radostnú zvesť, vzkriesenie. A ten nespočetný rad svedkov viery prakticky trvá dodnes. A nie je to čosi, čo je fyzické, čo je povedzme akási budova z kameňa, ale naša Cirkev naozaj stojí na našom svedectve viery, na svedectve našej viery.
„A toto som si tak veľmi uvedomil, že to je krásne na dnešnom evanjeliu, že Pán Ježiš ako keby hovorí Petrovi: Pozri sa do svojho vnútra. Aj keď tvoje srdce môže byť niekedy skalou, ale v tvojom vnútri je čosi oveľa hlbšie, čo sa nedá zahatiť, čo sa nedá obmedziť, čo sa neustále zhromažďuje a zhromažďuje, až príde moment, aby sa to otvorilo, aby vyšla navonok tvoja viera. Lebo naše ľudské srdce je vo svojej v hĺbke veľmi veriace.“
Metropolita ďalej spomenul myšlienku svätého Jána Zlatoústeho o Abrahámovi, ktorú adresoval svojim súčasníkom, ktorí hovorili: Ako mám dnes veriť? To je ťažké, preťažké, keď mám také životné okolnosti. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: Pozor, pozor! Vari mal Abrahám kňazov? Veď vtedy ešte kňazi neboli! Vari mal Abrahám prorokov? Proroci ešte neboli! Vari mal Abrahám Tóru? Ani Tóra ešte nebola! Vari mal Abrahám evanjelium? Ani evanjelium ešte nebolo! A ako je to možné, že išiel správnym smerom? A sv. Ján Zlatoústy dáva takúto odpoveď: Pretože jeho srdce bolo správne nastavené.
Podľa metropolitu, aj keď u Petra i Pavla badáme určitú tvrdosť srdca, keď si uvedomili Božiu prítomnosť pred sebou, zrazu sa tvrdá skala zmenila na prameň živej vody. Ich srdce sa stalo z mäsa a kosti, stalo sa prameňom živej vody. A Kristus to dokáže urobiť v každom jednom z nás. On je ten, v ktorom sa nazhromaždilo obrovské množstvo milosti a chce, aby z nášho srdca vytekal prúd živej vody. A nikto nemá schopnosť, ani moc, zaobaliť naše srdce do akejsi pavučiny. […]
Niet takej moci! Pretože prameňom je Kristus. A je to možno aj výzva pre nás, pretože tá istá moc, ten istý Kristus, ten istý Boh, stojí pri nás a vyzýva nás: Kto som pre teba? Nerobí to ako skúšku, ale ako výzvu, aby v nás prebudil ten prameň živej vody, našu vieru, aby to, čo prichádza každý deň, s čím máme problém, s čím si nevieme dať rady, aby sme na to vylievali prameň živej vody, s vierou. Aby sme na to pozeral s vierou. Lebo keď chceme budovať iba čosi tak po ľudsky, skôr alebo neskôr sa to zvalí, okolnosti to zničia, a my ostávame s prázdnymi rukami.
Dnešní dvaja svätci nám hovoria, že zrazu, keď si uvedomíme, že Kristus je tu prítomný, zo skaly sa stáva čosi úplne iné, stáva sa prameňom živej vody. Aj Peter, aj Pavol išli a kričali o tom. A dnes sme tu kvôli tomu, že tento hlas sa dostáva k nám. Dnešné evanjelium nás k tomu vyzýva. Kristus pri nás stojí, a pýta sa teba, pýta sa mňa: Kto som pre teba? A v našom srdci je moc, aby sme v ňom videli prameň živej vody. Sláva Isusu Christu!“
V závere liturgie protosynkel o. Vladimír Skyba zablahoželal vladykovi Petrovi Rusnákovi i kancelárovi Eparchiálneho úradu o. Petrovi Sabolovi k ich meninám.
Slávnosť sa skončila spevom pápežskej hymny, mnoholitstvijem a myrovaním. Sviatočné chvíle mohli následne všetci prítomní prežívať aj pri spoločnom agapé v aule a na nádvorí Eparchiálneho úradu.
-sg-
Fotografie zo slávnosti sú publikované vo Fotogalérii
