11. 2. Svätý hieromučeník Blažej, sebastejský biskup
Jeho meno má latinský pôvod a znamená „nezrozumiteľne hovoriaci“.
Blažej je biskup a mučeník z Arménskej Sebasty. Pre jeho mimoriadnu obľubu na západe sú jeho životopisy opradené legendami natoľko, že o dnešnom svätcovi chýbajú historicky overené správy.
Isté je len toľko, že sebastejského biskupa Blažeja zabili na príkaz kappadóckeho a moloarménskeho miestodržiteľa Agricolaa. Stalo sa tak okolo roku 316 v čase prenasledovania kresťanov za cisára Licínia.
Legendy ho opisujú ako mladíka bohatých rodičov. Zrejme sa vyučil v lekárskych vedách, a ešte ako sebastejský biskup liečil aj choroby tela. Počas prenasledovania sa ukryl hlboko v horách v jaskyni, kde ho vraj počúvali aj divé zveri.
Po zatknutí ho navštívila žena, ktorej ošípanú zachránil pred vlkom, a tá mu vraj priniesla do väzenia sviece z loja. Tam tiež uzdravil mladíka, ktorý sa skoro zadusil, lebo prehltol rybaciu kosť. Blažej povedal žene, aby si ho pri zapálenej svieci po jeho smrti pripomínala, vraj jej potom nebude chýbať Božie požehnanie.
V čase križiackych výprav zobrali Blažejove relikvie na západ, do Talianska, Nemecka a Francúzska. Vďaka početným uzdraveniam sa jeho kult rýchlo rozšíril. Tam sa stal jedným zo štrnástich svätých pomocníkov. Ľudia ho vzývali pri bolestiach hrdla, ale aj pri duševných chorobách, keď úmyselne zatajili pri spovedi hriechy.
Pravdepodobne od šestnásteho storočia sa začalo na základe legendy udeľovať takzvané Svätoblažejské požehnanie (hrdla), pomocou dvoch sviec vo forme Andrejovho kríža, držaných pred hrdlom a samostatnej formuly požehnania. V Ríme sa požehnanie udeľovalo pomazaním hrdla sviecou ponorenou v oleji. Najstaršia formula požehnania Blažejových sviec pochádza zo sedemnásteho storočia. Relikvie svätého Blažeja sa nachádzajú v mestách Tarent a Ragusa v Taliansku, Sankt Blasien, Mainz, Trier a Lübeck v Nemecku a v Paríži vo Francúzsku.
(Svätá a spravodlivá cisárovná Teodora, manželka obrazoboreckého cisára Teofila)
Jej meno má grécky pôvod a znamená „Boží dar“.
Teodora sa narodila okolo roku 810 v paflagonskom meste Elissa. V roku 830 sa vydala za byzantského cisára Teofila. Teodore sa nepodarilo presvedčiť manžela, aby uctieval ikony. Po manželovej smrti 20. januára 842 sa stala regentkou ich trojročného syna Michala II. Tak dala zavolať z vyhnanstva uctievačov svätých obrazov a nahradila obrazoboreckého patriarchu Jána Gramatika patriarchom Metodom I. Do Konštantínopolu zvolala v roku 843 synodu, ktorú potvrdil 2. nicejský koncil a zaviedol na prvú pôstnu nedeľu sviatok ortodoxie (o pravej úcte ikon).
Výmena väzňov s Bulharmi pripravila pre nich cestu na prijatie kresťanstva. Skupinu Paulikiánov sa násilím pokúsila priviesť naspäť do Cirkvi. Vládla múdro a energicky. Radili jej logotét-kancelár Teoktist, strýko Manuel a brat Bardas, kvôli ktorému sa však matke Teodore odcudzil syn Michal.
V roku 856 musela Teodora odstúpiť z úradu a spolu s dcérami žila kláštorným spôsobom života v paláci Karianos. Patriarcha Ignác, ktorý jej odoprel dať rehoľný závoj, musel čoskoro odísť do vyhnanstva. 13. novembra napísal Teodore povzbudivý list pápež Mikuláš I.
Svätá cisárovná Teodora II. zomrela 11. februára 867 v Konštantínopole.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval o. Ján Sabol ml.
