21. novembra, sa v celej Katolíckej cirkvi slávi mariánsky sviatok, ktorý sa v Západnej cirkvi nazýva Obetovanie P. Márie a na Východe zasa Vovedenie Bohorodičky do chrámu, alebo Vstup našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, do chrámu. V našej Gréckokatolíckej cirkvi sa tento sviatok radí do cyklu dvanástich veľkých sviatkov liturgického roka a jeho ikona je riadnou súčaťou tzv. radu sviatkov na ikonostase. Na Východe sa tento sviatok slávi už od 6. storočia. V rozpätí rokov 530 až 560, bola totiž na podnet a vtedajšieho jeruzalemského patriarchu a cisára Justiniána postavená v Jeruzaleme veľká bazilika zasvätená tomuto sviatku. Odtiaľ sa slávenie tejto udalosti rozšírilo do Konštantinopolu a v priebehu ďalších storočí aj do iných cirkví na Východe; na Západe bo tento sviatok zavedený až v 14. storočí.
Ak by sme hľadali jeho pôvod, márne by sme nazerali na stránky evanjelia, či iných kánonických spisov Nového Zákona. Epizódu, ktorú tento sviatok pripomína – teda predstavenie, uvedenie, či obetovanie Márie v útlom detskom veku troch rokov pre službu v jeruzalemskom chráme – nájdeme v inom spise, v tzv. Jakubovom protoevanjeliu. Tento starokresťanský spis, z obdobia pred rokom 150 je zhrnutím ústneho podania, ktoré sa odovzdávalo v ranokresťanských komunitách v prvých desaťročiach po smrti Pána Ježiša. Prináša niektoré informácie o narodení Matky Pána Ježiša, o jej detstve, o zasnúbení s Jozefom a o Kristovom narodení v Betleheme. Cirkev tento spis síce nezradila medzi tzv. kanonické spisy Nového Zákona, ktorých obsah tvorí základ Zjavenia, a je súčasťou našej viery, ale napriek tomu ho mala vždy vo veľkej úcte pre jeho starobylosť, teologickú hĺbku a preto, že ho považuje za časť tzv. Tradície, teda ústneho podania, ktoré spolu s Písmom je integrálnym vyjadrením učenia Cirkvi. Po opísaní narodenia Márie rodičom Joachimovi a Anne v 7. kapitole spomenutého Jakubovho protoevanjelia čítame:
„Dievčatku medzitým ubiehali mesiace a keď dovŕšilo vek dvoch rokov Joachim povedal Anne: ´Aby sme splnili sľub, ktorý sme zložili, priveďme ju do chrámu Pánovho, aby sa na nás Hospodin azda nenahneval a nezavrhol našu obetu.´ Anna odpovedala: ´Počkajme ešte rok, aby potom dievčatko nehľadalo otca a matku.´ Joachim odpovedal: ´Počkajme.´ Keď dievčatko dovŕšilo tri roky Joachim povedal: ´Zvolajte nepoškvrnené dievčatá spomedzi dcér židovských; nech každá z nich vezme zažatú pochodeň a nech ju nesie zažatú, aby sa dievčatko neobzeralo naspäť aby jej srdce nebolo odpútavané od Pánovho chrámu.´ A tieto tak urobili, až kým nevystúpili do chrámu Pánovho. Kňaz ju prijal a pobozkajúc ju, požehnal ju slovami: ´Pán zvelebil tvoje meno na všetky pokolenia. V posledných dňoch Pán skrze teba prejaví svoju spásu synom Izraela.´ Potom ju usadil na tretí stupeň oltára, a Pán Boh ju zaodel Svojou milosťou, …“
V byzantskej liturgii je táto udalosť opísaná v Jakubovom protoevanjeliu prerozprávaná nasledovne vo verši na litiji večierne: „Dnes Bohorodička, živý chrám Boží, vchádza do Pánovho chrámu. Zachariáš ju víta a svätyňa svätých plesá, anjelský zbor sa raduje. Aj my jasajme spolu s nimi a s Gabrielom spievajme: Požehnaná si milostiplná, Pán s Tebou.“
Od prvých storočí si cirkev uctievala Pannu Máriu a vzťahovala na ňu mnohé slová a obrazy Starého Zákona, nazývajúc ju „trónom Božej múdrosti medzi ľuďmi“. Označenie „Trón Božej múdrosti“ je vyjadrením toho, že v Márii prebývala vtelená Božia Múdrosť – sám Kristus, Boží Syn – v nej sa od počiatku prejavovali obdivuhodné veci, ktoré Boží Duch uskutočňuje v Kristovi a v Cirkvi. Mária je sama obrazom Božieho chrámu, je novou Evou, v ktorej sa uskutočňujú proroctvá a prísľuby dané ľudstvu v Starom Zákone.
V stichire večierne preto spievame: „Dnes duchovný chrám Krista, nášho Boha, najpožehnanejšia zo všetkých žien, prichádza do chrámu, aby prebývala vo svätyni svätých. Plesajú s ňou Joachim i Anna. Zbory panien žalmami velebia Boha a vzdávajú úctu jeho matke.“ A v inej stichire spievame: „Dnes plesajme a Pánovi žalmy spievajme. Vzdajme úctu presvätému Chrámu, jeho duchovnému Bohostánku, lebo sa v ňom ubytoval nekonečne veľký Syn Boží. Hľa, do chrámu ju privádzajú ešte maličkú. Kňaz ju radostne víta ako svätý príbytok Boží.“
Katechizmus Katolíckej Cirkvi vyjadruje tajomstvá Márie, ako naplnenia starozákonného predobrazu slovami: „V Márii Duch Svätý zjavuje Otcovho Syna, ktorý sa stal Synom Panny. Ona je horiacim kríkom definitívnej teofánie: naplnená Duchom Svätým ukazuje Slovo v jeho krehkom tele a dáva ho poznať chudobným a prvotinám národov (KKC 724).
Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Lumen gentium zasa pripomína úzky vzťah medzi Máriou a Cirkvou slovami: „Zatiaľ čo v Preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť, ktorá je bez škvrny a vrásky, veriaci sa ešte usilujú vzrastať vo svätosti, bojujúc proti hriechu. A preto upierajú svoje oči k Márii, ktorá žiari celej pospolitosti vyvolených ako vzor čností. Cirkev na ňu myslí s láskou a rozjíma o nej vo svetle Slova, ktoré sa stalo človekom. S posvätnou úctou preniká stále hlbšie do preveľkého tajomstva Vtelenia a stáva sa čím ďalej tým podobnejšou svojmu Ženíchovi. Lebo Mária, úzko spätá s dejinami spasenia, určitým spôsobom v sebe zjednocuje a odzrkadľuje základné pravdy viery, a preto keď sa o nej káže a keď sa uctieva, privádza veriacich k svojmu Synovi a k jeho obete, ako aj k láske k Otcovi.
Márii, presvätej Matke Božej, ktorá mala účasť na Kristových tajomstvách, milosťou Božou po Synovi povýšenej nad všetkých anjelov a ľudí, Cirkev právom preukazuje osobitnú úctu. Už od tých najdávnejších čias sa Panna Mária uctieva ako Bohorodička, pod ktorej ochranu sa veriaci v modlitbách utiekajú vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách . Najmä od Efezského cirkevného snemu kult ľudu Božieho voči Márii podivne vzrastal v úcte a láske, v pobožnosti a nasledovaní, podľa jej vlastných prorockých slov: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“. Tento kult, ako sa v Cirkvi vždy praktizoval, sa podstatne líši od kultu poklony, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu a rovnako Otcovi i Duchu Svätému, a značne ho napomáha. Rozličné prejavy pobožnosti voči Bohorodičke, ktoré Cirkev odobrila spôsobujú, že keď sa preukazuje úcta Matke, patrične sa poznáva, miluje a slávi aj Syn a zachovávajú sa jeho prikázania, lebo pre neho je a v ňom z vôle večného Otca prebýva všetka plnosť.
Aj sviatok Vstupu našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, do chrámu, ktorý sa od najstarších čias teší veľkej obľube najmä na kresťanskom Východe, nás privádza – cez úctu k Panne Márii – k poznávaniu a odhaľovaniu božích plánov pre celé ľudstvo a súčasne aj k túžbe po lepšom spoznaní Božieho plánu pre náš život.
Mons. Cyril Vasiľ SJ
Zdroj: Rádio Vatikán (príspevok odznel vo vysielaní 19.11.2006)
Ruská ikona, 16. stor.
