V nedeľu, 9. decembra 2012 v 90. roku svojho života zomrel emeritný apoštolský exarcha pre katolíkov byzantského bradu v Českej republike, Mons. Ivan Ljavinec.
Ako informoval Apoštolský exarchát v ČR, posledná rozlúčka so zosnulým sa uskutoční v katedrálnom chráme svätého Klimenta v Prahe v stredu, 12. decembra 2012 o 10:00 hod. Následne budú telesné ostatky prevezené do rodného mesta Volovec na Ukrajině, kde budú po pohrebných obradoch uložené k večnému odpočinku.
Životopis Mons. Ivana Ljavinca
Ivan Ljavinec sa narodil 18. apríla 1923 vo Volovci na Podkarpatskej Rusi v rodine učiteľa s deviatimi deťmi. Po maturite na russkom gymnáziu v Mukačeve, študoval teológiu v Užhorode a vo Viedni. Po ruskej okupácii Podkarpatskej Rusi po druhej svetovej vojne sa nemohol vrátiť do svojej materskej eparchie, a preto sa prihlásil u vladyku Pavla P. Gojdiča OSBM v Prešove, ktorý ho prijal do prešovskej eparchie a 28. júla 1946 ho vysvätil na kňaza. Primičnú sv. liturgiu slávil v obci Závadka, kde bol farárom o. Emil Zorvan, jeho príbuzný.
V Prešove pôsobil ako sekretár biskupa Gojdiča, redaktor časopisu Blahovistnik a Zorja. Od septembra 1949 pôsobil ako špirituál v gréckokatolíckom bohosloveckom seminári v Prešove. Sobor a násilná likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi ho zastihli v Prešove. Začal sa skrývať u známych a rodiny v Michalovciach, Levoči, Kežmarku, Dolnom Smokovci, neskôr v Prahe a najdlhšie v Lučivnej.
V roku 1950 mu doručili list od internovaného biskupa Vasiľa Hopku z Hlohovca, ktorým ho poveril vedením Gréckokatolíckej cirkvi v pozemí ako generálny vikár s mimoriadnymi právomocami. V liste mu biskup Hopko udelil fakultu prijímať späť do Gréckokatolíckej cirkvi tých gréckokatolíckych kňazov, ktorí najprv podpísali prestup na pravoslávie, no hnaní výčitkami svedomia, že zradili Katolícku cirkev, chceli svoj súhlas odvolať. V tom období intenzívne spolupracoval s o. Jánom Hirkom.
Na jar 1953 prišiel o. Ivan Ljavinec do Lučivnej, kde sa dlhodobo ukrýval u lekárky, Oľgy Mydlíkovej, až do zatknutia, večer 2. júla 1955. Po dlhej vyšetrovacej väzbe bol v kauze Ljavinec a spol., spolu s ďalšími pätnástimi osobami, ktoré mu pomáhali, odsúdený Najvyšším súdom v Prahe 6. septembra 1956.
Spolu s ním na lavicu obžalovaných predstúpilo 14 osôb, z toho desať gréckokatolíckych kňazov: o. Ján Hirka, o. Michal Májovský, o. Cyril Zakopal, o, Irenej Bačinský, o. Emil Zorvan, o. Miron Molčányi, o. Štefan Havrila, o. Štefan Lazor, o. Mikuláš Sigeti; jedna rehoľná sestra – Anna Fusková (sr. Ľudmila) a štyria laici: Gejza Kolárik, Jozef Breza, Dr. Emma Dutková, Dr. Oľga Mydlíková; pätnásta obvinená vdova Marta Mydlíková sa kvôli vážnemu zdravotnému stavu nachádzala v nemocnici.
Ivan Ljavinec bol z prvotného obvinenia velezrady nakoniec odsúdený za trestný čin združovania proti republike podľa § 79 tr. zák. a za trestný čin marenia dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami podľa § 173 odst. 1 tr. a § 174 odst. 1 tr. zák. za to, že svojou činnosťou podvracal ľudovodemokratické štátne zriadenie a vykonával duchovenskú činnosť bez štátneho súhlasu. Najvyšší súd ho odsúdil na štyri roky odňatia slobody, nastratu občianskych práv na tri roky a zákaz pobytu v Košickom a Prešovskom kraji na päť rokov, ako aj na prepadnutie celého majetku.
Ivan Ljavinec nastúpil na výkon trestu 7. septembra 1956. Svoj trest si odpykával v Nápravno-pracovnom tábore č. 2 v Rtýne v Podkrkonoší v severných Čechách, kde pracoval v uhoľných baniach. Vďaka prezidentskej amnestii Antonína Novotného mohol byť prepustený z väzenia, resp. z väzenskej nemocnice vo Valdiciach v roku 1958. Komunisti boli vo svojej proticirkevnej politike veľmi dôsledný, a preto aj po prepustení z väzenia mal Ivan Ljavinec zákaz zdržiavať sa päť rokov v Prešovskom a Košickom kraji.
Keďže do výkonu trestu sa započítavala aj doba strávená vo vyšetrovacej väzbe (od 3. júla 1955), koniec trestu mu bol stanovený na 3. júla 1959, 02:00 hod. Na základe amnestie prezidenta republiky Antonína Novotného (1. decembra 1957), uznesením Krajského súdu v Prahe zo dňa 29. decembra 1957, bol Ivan Ljavinec prepustený na slobodu. Stalo sa tak 14. januára 1958 o 10:00.
Nakoľko mal zákaz pobytu v prešovskom a košickom kraji, po prepustení zostal pracovať v Prahe v robotníckych profesiách ako kurič, smetiar, sprievodca električky (tiež napr. čistil železničné vozne). Na svoju verejnú pastoračnú činnosť musel Ivan Ljavinec čakať ešte dlhých desať rokov, a to do Pražskej jari roku 1968.
V spolupráci s arcibiskupom Tomáškom organizoval v roku 1968 petíciu za obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu, ktorú podpísalo 40.000 veriacich a ktorá významnou mierou prispela k znovupovoleniu činnosti našej Cirkvi.
Po povolení Gréckokatolíckej cirkvi bol Ivan Ljavinec v apríli 1969 menovaný prešovským ordinárom Mons. Jánom Hirkom za správcu gréckokatolíckej farnosti sv. Klimenta v Prahe. Obnovil život farnosti a viedol ju v ťažkých rokoch normalizácie. Pričinil sa o to, že v chráme sv. Klimenta bol inštalovaný ikonostas.
Po rozdelení Československa 1. januára 1993 sa stal biskupským vikárom novozriadeného vikariátu pre Čechy a Moravu.
Pápež Ján Pavol II. zriadil 15. marca 1996 nový gréckokatolícky apoštolský exarchát so sídlom v Prahe pre katolíkov byzantského obradu v Čechách a na Morave a zároveň vymenoval o. Ivana Ljavinca za prvého pražského exarchu a titulárneho biskupa akalissenského. Biskupské svätenia prijal 30. marca 1996 v Ríme, v Bazilike sv. Klimenta z rúk arcibiskupa Mons. Miroslava Marusyna, vtedajšieho sekretára Kongregácie pre východné cirkvi; spolusvätiteľmi boli arcibiskup Mons. Giovanni Coppa, vtedajší apoštolský nuncius v Českej republike a vladyka Irenej Bilyk OSBM, pomocný biskup Ivano-Frankivskej eparchie (Ukrajina). Za svoje biskupské heslo si zvolil slová zo 27. žalmu: Hospoď, kriposť moja (Pán je moja sila, Ž 27, 1).
V službe apoštolského exarchu pôsobil do roku 2003, keď bol 24. apríla emeritovaný. Posledné roky svojho života strávil v Domove sv. Alžbety v Žernůvce pri Brne, kde pokojne opustil tento svet v nedeľu doobeda počas sv. omše.
Vičnaja jemu pamjať.
Podľa Babjak, J.: Zostali verní a archívnych materiálov spracoval Stanislav Gábor
