Koncil, ktorý zvolala cisárovná regentka Irena a ktorému predsedal konštantínopolský patriarcha Taras, s účasťou okolo 350 biskupov, vrátane delegácie zo Západu. Keďže patriarchovia Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema boli pod islamskou nadvládou, mohli poslať každý len dvoch mníchov. Pri odsúdení ikonoklastickej herézy (gr. „ničenie obrazov“) koncil prijal list poslaný pápežom Hadriánom I. a rozlišoval medzi proskynesis (gr. „uctievanie“) či úcta vzdávaná obrazom, pretože znázorňujú Boha a svätých, a latrìa (gr. „klaňanie sa“) či kult povinný len voči Bohu. Koncil odsúdil aj svätokupectvo/simóniu a vyhlásil za neplatné voľby biskupov uskutočnené civilnými autoritami (porov. DS 600 – 609). Tento koncil považujú Grécko-pravoslávni za siedmy (a posledný) ekumenický koncil. Tvorí syntézu a epilóg predchádzajúcich šiestich ekumenických koncilov.
Zdroj: G. O’Collins a E. G. Farrugia, Dizionario sintetico di teologia 1995. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa
Druhý nicejský koncil (787)
Po dva razy úspešnej obrane Konštantínopolu proti Arabom v rokoch 717 a 718 generál Lev Isaurský vzniesol nárok na cisársky titul pre seba a vládol ako Lev III. Tento nový cisár (možno pre svoj sýrsky pôvod) mal obzvlášť silný odpor k rozšírenému uctievaniu ikon na Východe, považoval ho za nejakú formu modlárstva, zakazovanú Písmom.
Lev bol odhodlaný očistiť východné cirkvi od tejto kultovej praxe a v roku 730 sa dal na ikonoklastickú politiku ničenia posvätných obrazov vydaním ediktu proti kultu ikon a nariadením ich odstránenia z chrámov a verejných miest. Následkom toho Leovi agenti zničili tisíce obrazov, počnúc Veľkým obrazom Krista na bráne Chalke do paláca a vrátane mnohých ďalších veľkých umeleckých diel; pretože vojaci boli vo všeobecnosti ľahostajní k pocitom ľudí a k ich prejavom zbožnosti a kultu.
Od začiatku vznikol rozpor medzi ikonoklastmi (cisár a vojaci) a ikonodulmi (mnísi a aristokratické ženy a laici). Keď sa ikonoduli pokúsili protestovať proti týmto radikálnym opatreniam, mnohí boli brutálne zatknutí, týraní a poslaní do vyhnanstva. Po Levovej smrti v roku 740 ho nahradil jeho syn Konštantín V. (740 – 75), ktorý pokračoval v prísnej politike proti ikonodulom a v roku 766 popravil 16 ikonodulových mučeníkov.
Počas vlády Leva III. a Konštantína V. ich ikonoklastická politika vytvorila hlboký rozpor medzi Rímom a Konštantínopolom, najmä keď pápež poskytol ochranu ikonodulom. Po Konštantínovi V. nastúpil Lev IV. (775 – 80), ktorý zrušil radikálne opatrenia prenasledovaní ikonodulov, hoci on sám nemal záujem o obnovenie kultu ikon.
Po smrti Leva IV. v roku 780 sa jeho manželka cisárovná Irena stala regentkou ich syna Konštantína VI. a spolucisárom, keďže dedič zosnulého cisára bol príliš mladý na to, aby prevzal moc samostatne. Irena pracovala na tom, aby cisárska politika bolo ikonodulová. V roku 786 zvolala v Hagii Sofii koncil, aby obnovil ikony, ale koncil rozvrátili rebelujúce gardy z hlavného mesta. Irena ich potichu preradila mimo mesto a v nasledujúcom roku 787 dosiahla veľký triumf pre ikonofilnú stranu usporiadaním plánovaného koncilu v Nicei, ktorý legitimizoval používanie obrazov a objasnil terminológiu náležitú k uctievaniu.
Koncil potvrdil, že klaňanie sa (latreia) patrí jedine Bohu, ale že úcta k svätým a svätým veciam (douleia, proskynesis) prispieva k náležitému klaňaniu sa Boha a nie je s ním v rozpore. Náuky ikonodulových teológov, najmä svätých Jána Damaského, Germána Konštantínopolského a Teodora Studitu boli povýšené ako ortodoxné normy. Uctievanie ikon bolo potvrdené ako ústredné v ortodoxnej viere.
Druhý Nicejský koncil bol čoskoro považovaný za ekumenický koncil (hoci Západ o ňom istý čas pochyboval, keďže dostal chybnú kópiu vyhlásenia o viere) a zostal ako siedmy a posledný z ekumenických koncilov v pravoslávnom výpočte. Na zasadaniach bola prítomná cisárovná Irena a jej syn, ako aj dvaja pápežskí legáti a vyše tristo biskupov.
Za teologickou debatou o vhodnosti používania a uctievania ikon sa skrýval hlbší metafyzický dialóg zameraný na koncepty reality a obrazu, sviatostnosti a správneho znázorňovania. Tieto zložité myšlienky boli hlboko zakorenené v antickej filozofii. Nicejský koncil vyložil ikonoklasmus ako nejakú formu platonizmu alebo systém viery, ktorý znevažoval ústredný fakt vtelenia, uprednostňoval abstraktnú symboliku a tendenciu myslenia, ktorá sa bránila myšlienke, že hmota môže byť platným prostriedkom milosti a Božieho zjavenia.
Napriek politickým vplyvom ikonoklastického problému na Východ a Západ a výslednej dohode medzi nimi o platnosti kultu ikon, táto pripútanosť k princípu takmer sviatostného charakteru svätých ikon predstavovala do istej miery špeciálne proprium pravoslávneho sveta, tento postoj k uctievaniu čiastočne oddeľoval pravoslávny svet od latinskej cirkvi a oveľa viac od neskorších reformovaných cirkví, ktoré vznikli zo západného katolicizmu.
Zdroj: Stamenka A. Antonova, Council of Nicea II (787), in: The encyclopedia of eastern orthodox christianity, Oxford 2011. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa
Zdroj obrázka: https://en.wikipedia.org/wiki/Second_Council_of_Nicaea
