Duchovné slovo vladyku Petra Rusnáka na kňazskom dni Prešovskej metropolie
Milí bratia!
Prvé štyri nedele triody pred 40-dňovým pôstom nás Evanjelium viedlo akoby za ruku k stretnutiu s Pánom. Teraz, počas našej pôstnej cesty, chcem vám ponúknuť stretnutie s textom, ktorý dobre poznáte, a ktorý nás v našej tradícii sprevádza cez celé naše pôstne putovanie.
Ide o modlitbu, ktorú sa modlíme v hodinách celodennej liturgie. Je to text, ktorý sa pripisuje svätému Efrémovi Sýrskemu (+373), veľkému otcovi sýrskej cirkvi. Otcovi, ktorý bol akceptovaný a vážený aj v iných kresťanských tradíciách.
Byzantská tradícia opakuje túto modlitbu, aby prenikla do nášho srdca a sprevádzala nás na celej ceste kresťanským životom. Chce nás priblížiť k evanjeliu, ktoré je smerovníkom pôstu.
Text pripúšťa viacero možností prekladu, ale použime ten, ktorý je v našom Časoslove, a poznáme ho z liturgií Veľkého pôstu:
Pane a Vládca môjho života, odním odo mňa ducha znechutenosti, nedbalosti, mocibažnosti a prázdnych rečí.
Daruj mne, svojmu služobníkovi, ducha miernosti, poníženosti, trpezlivosti a lásky.
Áno, Pane a Kráľu, daj, aby som videl vlastné prehrešenia a neposudzoval svojho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov. Amen.
Začiatok: Pane a Vládca môjho života… Pán a Kráľ – daruj mne, svojmu služobníkovi…
Modlitba stavia do centra nášho života Boha a predstavuje ho ako toho, ktorý je mojím Pánom, ako toho, ktorý je zdrojom nádeje a predovšetkým zdrojom dôvery. Keď hovoríme: Pane a Vládca môjho života… a – som tvojím služobníkom…, rozpoznajme v ňom zdroj tohto života a obnovme svoju dôveru v neho.
Poďte ku mne všetci, ktorí ste unavení a preťažení, a ja vás občerstvím. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. (Mt 11,28-29).
Modlitba pokračuje mocnou a jasnou prosbou: „odním odo mňa…“ Žiadosť, ktorá mi hovorí: Bdej! Tak ako mnísi, ktorí bdejú v noci, aby nezostal ani Boh, ani brat bokom, že by som si ich nevšímal.
Najprv predstavujeme štyri neresti, a prosíme, aby sme ich boli zbavení:
Odním odo mňa ducha znechutenosti, nedbalosti, mocibažnosti a prázdnych rečí.
Znechutenosť. Nič nie je také, ako by som chcel ja – a to ma znechucuje. Táto neresť nesmie atrofovať našu schopnosť milovať. Prosíme o to, aby sme sa dištancovali od pýchy, rezignácie. V podstate od situácií, ktoré môžu z Boha a z brata urobiť len objekt, ktorý – ak nespĺňa moje požiadavky – tak nim možno pohŕdať – a to je pýcha.
Nedbalosť. To nie je prosba, ako by si niekto myslel, že svoje povinnosti robím nedokonalo. Prosba za naše lajdáctvo v administratíve alebo v príprave na homílie a podobne. V tejto prosbe chceme, aby nás Pán oslobodil na tej najkonkrétnejšej a najhmotnejšej úrovni: t.j. že nechcem podať ruku druhému. Že nedbám oňho. Aby nás oslobodil od ľahostajnosti, ignorovania brata až do tej miery, že ním pohŕdame.
Mocibažnosť. Túžba po moci. To nie je túžba po funkciách a hodnostiach, ale eventuálne – zneužitie tejto funkcie a hodnosti. Túžba druhého ovládať a manipulovať ním. Ak nie, nastupuje spomínaná nedbalosť, nezáujem. Nech nás Pán oslobodí od toho, že nechcem vidieť toho, ktorý je vedľa nás, až do takej miery, že sa snažíme vyhýbať aj fyzickej blízkosti. Ak pre druhého, ak s druhým netrpím, tak ním môžem opovrhovať.
Prázdne reči. Vytvárajú prázdnotu nielen okolo nás, ale aj v nás. Česi majú vynikajúci výraz: blábol – prázdne slová. Všetci to poznáme: komentovanie, vtipy, poznámky, posmešky… Snažme sa v našom každodennom kresťanskom živote vyhýbať postojom, slovám, ktoré nevytvárajú medzi nami spoločenstvo. Táraniu, ktoré je prázdne a vytvára prázdnotu a vzdialenosť. Nech naše rozprávanie vždy vytvára prijímanie.
Potom prosíme o štyri cnosti: ducha miernosti, poníženosti, trpezlivosti a lásky. Ony sú ozvenou blaženstiev, ktoré ponúka Pán v evanjeliu: Mt 5,3-11. Tieto cnosti tvoria jednotu a sú hlavnými črtami ikony samého Krista, a majú byť rámcom života každého kresťana.
Duch miernosti: ten nám umožňuje vedieť hovoriť a konať správnym spôsobom: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu, „lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom“ (Jak 1, 20).
„Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti“ (Gal 6,1), konajte s múdrosťou evanjelia.
Duch poníženosti. Ten nás pripodobňuje tomu, ktorý sa ponížil až na smrť. Pokora, ktorá má byť prítomná v každom dni nášho života: v rodine, vo farnosti, v Cirkvi. Áno, znamená to zdieľanie, ale aj prijatie toho, že nie vždy mám pravdu, že sa môžem mýliť.
Duch trpezlivosti. To je kontrast k ľahostajnosti. Múdry si uvedomuje, že lepšie je byť trpezlivým, než byť udatným. Lepšie je ovládať sa, než mesto zaujať. Múdry bude nasledovať Ježišovu trpezlivosť voči svojim apoštolom a voči hriešnikom. Nebude neľútostivý, ale zhovievavý. Jeho každodenná trpezlivosť bude prejavovať lásku.
Aby žil v zhode so svojím povolaním, bude „sa znášať s druhými s láskou vo všetkej krotkosti, poníženosti a trpezlivosti“ (porov. Ef 4, 2). Takto bude pravým synom trpezlivého Boha, ktorý miluje, odpúšťa a chce spasiť. Stane sa učeníkom Ježiša, ktorý je tichý a ponížený srdcom. Láska zakrýva množstvo hriechov.
Duch lásky. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne. (1 Kor 13, 4-8) Lebo Boh je láska. Láska plodí lásku.
Tieto štyri cnosti: evanjeliové, kristologické, kresťanské: miernosť, pokora, trpezlivosť a láska, sú cnosťami, ktoré v nás vytvárajú pravú ikonu Krista.
A potom na záver. Azda tá najpodstatnejšia prosba: … aby som videl vlastné previnenia a neposudzoval svojho brata…
Tento takpovediac celospoločenský a celocirkevný šport. Ustavičné čistenie oka blížneho od smietky, a prehliadanie vlastného brvna.
Pozrite bratia, keď sme bdelí, budeme vidieť svoje hriechy, nie v nejakej neplodnej kontemplácii vlastnej biedy, ale preto, že uvidíme spásonosnú lásku, ktorú prináša Kristov kríž.
Nadovšetko je potrebné venovať pozornosť bratovi – neodsudzovať ho, ako hovorí text sv. Efréma: pýcha, nadvláda, pohŕdanie a prázdne reči.
Vidieť svoje vlastné hriechy a neodsudzovať svojho brata…Príbeh z apoftegmat otcov púšte: Hovorí o dvoch kamarátoch, ktorí spolu kráčali púšťou. V určitej chvíli sa pohádali a jeden dal druhému facku. Ten, ktorý dostal facku, sa cítil potupený vo svojej pýche, ale nič nepovedal a napísal do piesku: „Dnes som dostal facku od priateľa.“ Kráčali ďalej. Našli oázu a rozhodli sa okúpať. Ten, čo dostal facku, zapadol do blata, tak že sa takmer utopil. Ale ten druhý priateľ mu zachránil život. A tak ten prvý, čo unikol smrti, napísal na kameň: „Dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život.“ Ten druhý sa ho spýtal: „Prečo, keď som ti dal facku, písal si do piesku a teraz, keď som ti zachránil život píšeš na kameň?“ On odpovedal: „Keď ti niekto ubližuje píš do piesku, aby to vietor odpustenia mohol odviať a vymazať. Ale keď ti niekto robí dobre vytesaj to do skaly, aby si na to nikdy nezabudol.“
Pros Pána v modlitbe, aby ti dal vidieť vlastné hriechy a nie ako jasnovidcovi chyby druhých. V tom sme všetci bohužiaľ príliš veľkými odborníkmi. Neodsudzuj svojho brata, prijmi, že je iný, a že možno nie vo všetkom s ním vychádzame. V rodine, v diecéze, s kňazmi. Prijmi. On i ja môžeme aj robiť chyby. Prijmi, že vždy existuje evanjeliová cesta zmierenia a odpustenia – sedemdesiatkrát. Ak na tieto veci zabudneme, naše srdce bude uzavreté pred evanjeliom.
Na začiatku pôstu nám liturgia predstavuje postavu Adama vyhnaného z raja. Adama, ktorý narieka a plače a sťažuje sa na uzavretý raj. Liturgia nám však predstavuje aj Adama – akéhokoľvek človeka – ktorý nie je uzavretý do seba, ale v nádeji začne cestu, ktorá ho privedie späť do raja, ktorého brána bude otvorená na Veľkonočné ráno.
Ľutina, 21. marca 2023
