Vaše Preosvjaščenstvo, spolubratia kňazi, rehoľné sestry, bratia a sestry,
Stalo sa mi neraz, že som počul z úst niektorých veriacich vyjadrenia typu: Ja, keď idem do cerkvi, idem si tam oddýchnuť, tam relaxujem, je tam kľud, a odchádzam domov pokojný, ľahký. Chcem veriť tomu, že takéto vyjadrenia sú úprimné a myslené pozitívne, ale nedá mi, aby som nedodal, že sú nepostačujúce. Bolo by naozaj málo, keby sme v chrámovom priestore s celou jeho atmosférou hľadali iba akési duševné pookriatie. Okrem toho, že chrám je miestom modlitby, že je miestom, kde sa prináša nekrvavá obeta ako ustavičná pamiatka Pánovej večere, chrám je aj miestom, kam sa prichádzame učiť. Svätý Ján Zlatoústy, veľký cirkevný otec, ktorého dnes budem viackrát citovať, vyčíta tým veriacim v Antiochii, ktorí prichádzali na liturgiu iba raz či dvakrát do roka – dnes by sme ich nazvali jednoročiaci – a pýta sa ich: Čomu sa chcete naučiť, ako chcete pokročiť, keď Božie slovo sa tu číta a vysvetľuje na pokračovania a vy prichádzate iba raz či dvakrát do roka? Lebo liturgia cirkvi so všetkými jej prejavmi je jedna veľká katechéza o tom, ako máme veriť a ako máme žiť. Tomu nás chce učiť čítané a vysvetľované Božie slovo, tomu nás učia liturgické texty, ikony, liturgické gestá i cirkevné sviatky slávené v priebehu liturgického roka. Je teda na mieste položiť si otázku: Akú katechézu mi ponúka dnešný sviatok Spolutrpiacej Bohorodičky?
Sviatok je ako nádherný obraz v galérii. Ale jeho krásu môžete vnímať rozlične, podľa toho, z ktorej strany je obraz osvetlený, na ktorú časť obrazu sú zamerané bodové svetlá. Nachádzame sa v národnej svätyni zasvätenej, Sedembolestnej Panne Márii, ktorá je patrónkou našej krajiny. Západná kresťanská tradícia ju nazýva Sedembolestnou, lebo chce podčiarknuť, akoby bodovým svetlom zvýrazniť jej osobné bolesti. Preto to číslo sedem, lebo vypočítava konkrétne situácie, kde Presvätá Bohorodička prežívala krušné chvíle. Naša byzantsko-slovanská tradícia mieri bodovým svetlom na iný aspekt a preto používa aj iný názov sviatku. Nechce hovoriť o konkrétnych bolestiach Bohorodičky, v centre pozornosti nie sú jej vlastné, ale Kristove bolesti a jeho utrpenie. To, čo naša tradícia vyzdvihuje na Bohorodičke, je jej postoj ku Kristovmu utrpeniu a tento postoj nazýva Sostradánije, čiže schopnosť deliť sa s ním o jeho bolesť a takýmto spôsobom mu túto bolesť urobiť ľahšou a znesiteľnejšou. Tá predpona so- (so – stradánije) chce povedať, že hoci trpíš ty a ja voči tvojej bolesti som bezmocný, som s tebou, cítim s tebou, chcem ti byť oporou tak, že s tebou so – stradáju, spolutrpím, spolucítim.
Dnes takýto postoj nazývame empatia, súcit. Cirkev si od najstarších čias takýto postoj veľmi vysoko cenila, pamätajúc na slová Písma z knihy Sirachovho syna, kde čítame: „Podaj svoju ruku chudobnému, aby tvoje požehnanie a uzmierenie bolo dokonalé. Nevyhýbaj sa, keď treba potešiť plačúcich, a choď spolu s tými, ktorí smútia. Nech sa ti neťaží navštíviť chorého: pre také počínanie budú ťa väčšmi milovať“ (Sir 7, 36. 38-39). K takému sostradániju – spoluznášaniu ťažkostí vyzýval prvé kresťanské komunity apoštol Pavol. Preto píše kresťanskej komunite v Ríme: „My silnejší sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe“ (Rim 15,1), a tiež: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi“ (12,15) . Kresťanom do Efezu píše: „Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4, 2-3). Kresťanom v Galácii pripomína: „Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6,2). A aby to neboli iba povzbudenia spočívajúce v slovách, sám im dáva osobný príklad, keď hovorí: „Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“ (2Kor 11,29). A rovnako apoštol Peter napomína v liste: „Buďte súcitní, bratsky sa milujte“ (1Pt 3,8).
Keď vám niekto pripomína opakovane jednu a tú istú vec, obyčajne má na to dva dôvody. Buď to robí preto, lebo to považuje za veľmi dôležité a chce, aby sa vám jeho rada vryla hlboko do srdca, alebo vám to pripomína do omrzenia, lebo vidí, že vám tá vec zjavne robí problémy. A tu treba povedať, že aj v kresťanstve platí jedno i druhé. Vieme, že schopnosť spolucítiť s iným je dôležitá, že to ku kresťanstvu neodmysliteľne patrí, a predsa nám to robí problémy a nie vždy je takýto postoj pre nás samozrejmý. Čo nám bráni a prekáža, že nedokážeme so-stradáti, spoluzdieľať utrpenie iného? Dôvodov môže byť niekoľko. Jedným z nich je strach, že sa strápnim pred svojím okolím. Ako budem vyzerať pred ostatnými a čo si o mne pomyslia? A preto sa stáva, že niekomu môže prísť zle, môže padnúť na zem, bude mať okolo seba veľa divákov, ale nikoho, kto by ho zodvihol. Lebo sa bojíme, že si pokrčíme svoj naškrobený, nastrojený šat. Bojíme sa zašpiniť, lebo podať ruku špinavému znamená zašpiniť sa, a to nemáme radi. Kým budeme mať takýto postoj, budeme ako kňaz a levita z podobenstva o milosrdnom Samaritánovi. Hoci videli na zemi polomŕtveho človeka, šli ďalej, lebo sa báli poškvrniť dotykom chorého.
Druhou príčinou našej neschopnosti znášať bremeno iného je to, že si príliš strážime svoje pohodlie, svoj čas, svoje súkromie. A hoci to nevyslovíme nahlas, v duchu si myslíme: A to si musel prísť práve teraz? Čo zasa chceš? Zas otravuješ? Prídeš iba vtedy, keď ti niečo treba a podobne. Prestupujeme z nohy na nohu a nenápadne pozeráme na hodinky. Neraz sa stáva, že policajti či zdravotníci nafingujú nehodu pri ceste, aby robili prieskum, koľkí okoloidúci sa zastavia, aby keď už nebudú vedieť poskytnúť pomoc, aspoň zistili, čo sa stalo. Výsledky bádania ale nie sú veľmi uspokojivé. Sv. Ján Zlatoústy prechovával veľké sympatie voči mníšskemu spôsobu života. Sám jeden čas žil v samote a hoci bol nútený zanechať prísne asketický spôsob života, pre vážne zdravotné problémy, nikdy neprestal byť naklonený mníchom. A keďže poznal mníšstvo osobne a nie iba z kníh, otvorene kritizoval tých, čo odchádzali do samoty len preto, aby nik nerušil ich kľud a pohodlie, lebo prílišný individualizmus pokladal za marenie Božieho plánu. Na adresu takých mníchov otvorene hovorí toto: „Sme povinní usilovať nielen o vlastnú záchranu, ale aj o záchranu iných, lebo v opačnom prípade nedosiahneme spásu. Vojak, ktorý v boji myslí iba na to, aby sa sám zachránil útekom, spolu so sebou hubí aj ostatných. Naopak, hrdinský vojak, čo bojuje pre záchranu ostatných, spolu s inými zachraňuje aj seba samého. A pretože náš život je tiež boj, dokonca najťažší zo všetkých bojov, čas zrážok a zápasov, vstupujme do tohto boja tak, ako nám prikázal náš Kráľ, pohotoví ráňať, zabíjať a prelievať krv našich nepriateľov v snahe zachrániť všetkých, tých, čo stoja, posilňovať a tých čo padli – dvíhať“ (Komentár na Matúša, 59,5). A na inom mieste Zlatoústy dodáva: „Môžeš sa pekne postiť, spať na tvrdej zemi, jedávať popol a prelievať slzy. Ak nie si užitočný pre druhých, nič veľké nerobíš“ (Hom. na Títa, 6,2).
Avšak za najväčšie zlo, ktoré nám bráni súcítiť s inými, je presvedčenie, že sa nás to netýka. Zabudnúť na skutočnosť, že môj blížny v núdzi je môj brat a moja sestra. Znamenalo by to vidieť a predsa byť slepý. Takýto poľutovaniahodný stav opísal Ján Zlatoústy vo svojom komentári na podobenstvo o boháčovi a Lazárovi týmito slovami: „Lazár na sebe samom ukázal, že boháč nemal súcit nielen s ním, ale ani s nikým iným, lebo ak nedokázal so-stradáti, spolucítiť s tým, ktorý ustavične prichádzal k jeho bráne a ležal pred jeho očami, ktorého nevyhnutne nebolo možné nevidieť, keďže každý deň vchádzajúc bránou a vychádzajúc, videl ho nie raz, nie dvakrát, ale ustavične; veď ten chudák neležal kdesi na rázcestí, ani na nejakom skrytom mieste, lež tam, kadiaľ boháč ustavične vchádzal a vychádzal, a aj keby nechcel, musel ho vidieť; ak nemal súcit s takým človekom, s kým potom mohol mať súcit? Ak aj prešiel okolo neho prvý deň, to na druhý deň určite musel niečo pocítiť, a ak ním pohrdol na druhý deň, potom by v ňom malo niečo ozvať na tretí, štvrtý alebo aspoň v posledný deň, hoci by bol krutejší, než divé zvery. A predsa, nič neobmäkčilo krutého boháča“ (O Lazárovi, 1,6).
S nami je to niekedy tak, že aj vieme spolutrpieť, mať súcit s inými, ale takými, ktorí sú ďaleko. Vieme byť štedrí pokiaľ ide o nejakú zbierku pre chudobné deti v Afrike, vieme poskytnúť humanitárnu pomoc obetiam postihnutým povodňami či zemetrasením. Problém nám ale robí niekto, kto možno ako Lazár leží priamo pred naším zrakom. Dostojevskij vo svojom románe Bratia Karamazovci opisuje scénu, keď za starcom Zosimom, ktorého chýr o svätosti života je známy široko – ďaleko, prichádza istá zámožná dáma, aby mu poďakovala za uzdravenie dcéry vďaka starcovým modlitbám. Pri tejto príležitosti sa medzi ňou a starcom Zosimom odvíja zaujímavý rozhovor. Žena prežíva úzkosť a strach, lebo jej robí ťažkosť veriť v posmrtný život. Úprimne verí v Boha, ale keďže všade okolo seba vidí ľudí, ktorí sa správajú tak, akoby už po smrti ničoho nebolo, prežíva duchovnú krízu. Na tieto mučivé otázky jej starec odpovedá:
– Je pravdou, tieto veci sa nedajú dokázať, ale možno sa o nich presvedčiť.
– Áno? A to už ako?, pýta sa dáma.
– Skúsenosťou činorodej lásky. Usilujte sa milovať vašich blížnych skutkami a neustále. Podľa toho, do akej miery budete napredovať v láske, budete stále viac presvedčená o jestvovaní Boha i o nesmrteľnosti vašej duše. A až dospejete k plnému sebazrieknutiu sa v láske k blížnemu, vtedy už budete veriť nepochybne a žiadna pochybnosť sa nebude môcť vkradnúť do vašej duše. To je overené, je to tak.
– Áno, mám také túžby – hovorí ona – keď zatvorím oči, chcela by som byť milosrdnou sestrou, žiadne rany, ani hnisavé, by mi nenahnali strach. Obväzovala a umývala by som ich vlastnými rukami, ba dokonca bozkávala by som tie rany. Ale ako dlho by som dokázala takto žiť? A ak ti chorý, ktorému umývaš rany, neodpovie hneď s poďakovaním, ale naopak, bude ťa trápiť svojimi nepríjemnými poznámkami, vôbec si nebude vážiť ani všímať tvoju láskavú službu, bude na teba kričať, bude hrubo vyjadrovať svoje nároky, ba dokonca bude sa sťažovať na teba vedeniu, čo potom? – pýtam sa sama seba. A sama si dávam odpoveď: Ak jestvuje niečo, kvôli čomu by mohla moja láska k ľudstvu ochladnúť najviac, je to nevďačnosť.
Starec na to odpovedal:
– Presne toto mi kedysi rozprával istý lekár. Povedal: Milujem ľudstvo, ale čím viac milujem ľudstvo vo všeobecnosti, tým menej mám rád konkrétnych ľudí. Vo svojich túžbach som neraz ubiehal tak ďaleko, žeby som sa pre ľudí dal aj ukrižovať, keby bolo treba. No v zápäti nie som schopný prežiť čo i len dva dni s cudzím človekom v jednej izbe, lebo mám s tým skúsenosť. Stačí, aby bol viac blízko pri mne, už mi jeho osoba prekáža a obmedzuje moju slobodu. V priebehu dvadsiatich štyroch hodín dokážem znenávidieť aj najlepšieho človeka: jedného za to, že príliš dlho obeduje, druhého pre to, lebo má nádchu a ustavične smrká. Som vlastne nepriateľom každého, kto sa ma čo i len trošku dotkne. A vždycky to tak bolo, že čím viac som nenávidel konkrétnych ľudí, tým viac plápolala moja láska voči ľudstvu vo všeobecnosti.
Po niekoľkých radách, ktoré starec Zosima dáva zámožnej dáme, v závere hovorí toto:
– Láska, ktorá spočíva iba v túžbach, túži po skorých hrdinských skutkoch, ktoré rýchlo uspokojujú a chce, aby si ich všetci všimli. Tu naozaj platí, že ľudia by položili aj vlastný život, len aby to netrvalo dlho, aby sa to uskutočnilo čím skôr ako na scéne a aby ich všetci videli a chválili. Ale činorodá láska si vyžaduje vytrvalosť, to je hotová veda. Lenže už dopredu vám vravím, v tej chvíli, keď budete s hrôzou vidieť, že napriek všetkému vášmu úsiliu nielen že ste sa nepriblížili k cieľu, ale že ste sa od neho akoby vzdialili, v tej chvíli, vravím vám, zrazu dosiahnete cieľ a spoznáte jasne zázračnú silu Pána, ktorý vás po celý čas miloval a celý čas tajomne viedol za ruku.
Bratia a sestry, aby sme sa aj dnes, pri tejto eucharistickej hostine, ktorá sa nazýva aj synaxis – sobór, čiže zhromaždenie, ktoré vytvárame spolu, pri ktorom sa stávame so – pričástnicy, spoločnými účastníkmi jedného chleba a jednej čaše, aby sme sa naučili so-stradáti, mať účasť na bolestiach iných, dajme sa viesť Pánovi za ruku, Pánovi, ktorý sa nebál, že sa zašpiní, keď sa stane jedným z nás a preto sa nepridržal svojej rovnosti s Bohom, zriekol sa seba samého a vzal si prirodzenosť otroka, Pánovi, ktorý sa nebál vzdať sa svojho pohodlia obklopený cherubínmi, len aby sa zastavil pri nás doráňaných a polomŕtvych, aby nám nalial na rany olej – znak milosrdenstva a víno – znak jeho vlastnej krvi, Pánovi, ktorému nie sme ľahostajní, lebo on je Čelovikoľúbec. Hlboké pochopenie tejto katechézy a jej uskutočňovanie v živote želám nám všetkým s pomocou jeho, s ním spolutrpiacej Matky. Amen.
