Napísal 28. júna 2020

Odpustová slávnosť sv. Petra a Pavla – up date

Deň pred sviatkom svätých, slávnych, všechválnych a najvyšších apoštolov Petra a Pavla, patrónov bratislavskej eparchie sa v nedeľu 28. júna 2020 konala v Katedrálnom chráme Povýšenia vznešeného a životodarného Kríža v Bratislave odpustová slávnosť.

Archijerejskej svätej liturgii o 9:00 hod. a tiež o 10:30 predsedal bratislavský eparcha vladyka Peter Rusnák; spoluslúžili kňazi eparchie a diakon Michal Vadrna. Liturgické slávenia spevom sprevádzali katedrálne zbory Kyrillomethodeon (pri cirkevnoslovanskej liturgii) a Chryzostomos (pri slovenskej liturgii).

Sv. Peter a Pavol sú patrónmi bratislavskej eparchie a ich symboly (kľúče a meč) sú znázornené aj v eparchiálnom erbe. Katedrálu zdobí aj ich ikona, do ktorej sú osadené relikvie týchto veľkých apoštolov. Ide o relikviu z Petrovho kríža a zo stĺpu, pri ktorom bol sťatý sv. Pavol.

Vo svojej homílii vladyka poukázal na sv. Petra a Pavla, ktorých nazývame v našom obrade najvyššími apoštolmi a tiež stĺpami Cirkvi. Toto postavenie však nezískali pre svoju bezchybnosť, ale pre svoju lásku k Ježišovi Kristovi. Keď sa Kristus pýtal Šimona Petra, nevyčítal mu, že ho zradil, ale pýtal sa ho na to, či ho miluje.

Obidvaja apoštoli takpovediac „vybudovali“ univerzálnu Cirkev len na základe „slova“ a „prísľubu“, ktoré im zveril Kristus. A hoci je Cirkev tvorená slabými ľuďmi, Boží prísľub, že brány pekelné ju nepremôžu, platí až do konca vekov.

V závere liturgie zablahoželal vladykovi Petrovi k zajtrajším meninám miestny farár o. Rastislav Čižik. Slávnosť sa skončila spevom Pápežskej hymny, mnoholitsvijem, myrovaním a spoločným agapé na dvore Eparchiálneho úradu.

Z homílie

Vo svojej homílii vladyka uvažoval na tým, ako Kristus poslal apoštolov zakladať Cirkev. Apoštoli niesli „slovo a vieru“. Na jednej strane mali Kristov prísľub a na druhej svoju ľudskú slabosť. Ježiš hovorí apoštolom: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás!“ (Jn 20, 21) A prečo ho Boh poslal? – „Aby sme mu bez strachu slúžili.“ (Lk 1, 74), hovorí vo svojom slávnom hymne Zachariáš. Lebo tento strach vznikol hriechom, strach, že Boh na mňa čaká, aby ma potrestal.

Kristus, ktorého nazývame Logos, je stelesnením slova, Božieho slova. Ježiš Kristus prišiel, on je „slovo, ktoré sa stalo telom“. A toto je dôležité, že nielen rečami, ale na svojom tele dokázal túto pravdu o Božej láske k tebe a ku mne, aby človek uveril v túto Božiu lásku. A takto vzniká Cirkev. Zo slova, z prísľubu, a napriek ľudskej slabosti, je stále tu a podľa Kristovho prísľubu bude až do konca sveta.

Ako ďalej vladyka pripomenul, naše vzťahy sú založené na „slove“. „Aj kňazi toto sľubujú, aj manželia si toto sľubujú, aj pri krste máme krstné sľuby. Keď to však nejde tak, ako som si ja predstavoval, že Cirkev by mala byť taká, onaká, moderná, nemoderná, tradicionalistická, liberálna, povoľnejšia, slobodnejšia, atď., beriem svoje slovo späť a koniec! Nevernosť! Ježiš Kristus však povedal: Kto vytrvá do konca, bude spasený! (Mt 24, 13) Táto vernosť je dôležitá, napriek chybám, napriek slabostiam.

Boh sa obráti k Petrovi a žiada od neho iba lásku. Nič iné od neho nežiada: Miluješ ma viac ako títo? (Jn 21, 15) – Pane, ja som ťa zradil! – Toto tu nespomínaj! Miluješ ma? – Ale ja som taký hriešnik! – Miluješ ma? – To je otázka. – Pane, odstúp odo mňa, lebo som človek hriešny! (Lk 5, 8) Však Boh to o tebe vie! Vie viac hriechov, ako máš vlasov na hlave, alebo ja. A nezrieka sa ťa. Lebo, Písmo hovorí, že Boh je verný. A človek môže iba vstúpiť do toho slova a prijať ho ako pravdivé.“

Ako eparcha uviedol, my ľudia veľmi ľahko berieme svoje slovo späť, pretože sa nám zdá, že tie ľudské slabosti toto všetko negujú. „A teraz si predstavte, žeby Boh zobral späť slovo, ktoré povedal Cirkvi. Keď vidí pedofilných kňazov, neverných biskupov a neviem, čo všetko…

Napriek ľudskej slabosti sv. Peter vedel o sebe, čo je zač. Ale oprel sa o to slovo. Sv. apoštol Pavol s ničím iným nešiel do sveta, iba s tým ohlasovaním, nič iné nemal. Ako dopadol? Píše to v Druhom liste Korinťanom, ako ho palicovali, bičovali, kameňovali, prenasledovali, bili, opľuli, zosmiešnili a pod. A on tak ako Abrahám, tak ako Panna Mária, nič iné nemali, len niesli toto slovo v nádeji, že ono je pravdivé a že sa vyplní. A preto, ako hovorí Písmo, tento postoj Abrahámovi stačil na ospravodlivenie, že sa oprel o toto slovo, o nič iné. A preto Cirkev, keď na ňu pozeráme, že stojí takpovediac na ľuďoch, na Petrovi a Pavlovi, na takých – dalo by sa povedať – ľudských pilieroch, predsa stojí na prísľube a slove Ježiša Krista a na jeho láske.

A toto je bratia a sestry, najpodstatnejšia vec: Keď sa budeš pozerať, alebo mať chuť skritizovať a pod čiernu zem zašliapať celú Cirkev, spomeň si na toto slovo. Pozri sa na Ježiša Krista, ako si vybral apoštolov, ako si vybral teba za kresťana. Boh na teba zhliadol, napriek tvojim slabostiam, povedal: Poď za mnou! Buď mojím stúpencom! Buď svedectvom mojej lásky k človeku! Práve na takomto hriešnom alebo slabom človekovi sa potom ukáže božia milosť, božia láska. Preto môžeme týchto dvoch našich veľkých patrónov a svätcov oslavovať za tento ich postoj… A Ježiš Kristus by mohol o nich povedať: Našli sa dvaja, čo prijali moje slovo, čo mu uverili, čo ho niesli vo svojom srdci a napokon toto slovo im dalo večný život. Kiežby sa tak stalo pre našu eparchiu, pre našu farnosť, pre každého z nás.“

Fotografie z odpustu sú v sekcii fotogaléria.

-sg-

Kategória: Zo života eparchie