Bratislavská eparchia oslávila v nedeľu eparchiálnu odpustovú slávnosť pri príležitosti sviatku Povýšenia úctyhodného a životodarného kríža nad celým svetom, ktorému je zasvätený katedrálny chrám i farnosť pôsobiaca pri katedrále. Podľa slávnostného kazateľa, o. Cyrila Jančišina, je každá naša bolesť, každá choroba, každý problém, ktorý prežívame príležitosťou, aby sme v nich spoznali tvár Ukrižovaného Krista.
Bratislavská eparchia oslávila v nedeľu eparchiálnu odpustovú slávnosť pri príležitosti sviatku Povýšenia úctyhodného a životodarného kríža nad celým svetom, ktorému je zasvätený katedrálny chrám i farnosť pôsobiaca pri katedrále. Počas odpustovej slávnosti boli v strede chrámu vystavené k verejnej úcte aj relikvie svätého Kríža. Sú vložené v spodnej časti dreveného rámu ručne písanej ikony Ukrižovania Nášho Pána Ježiša Krista. K verejnej úcte býva vystavená každý rok na chrámový sviatok (14. septembra) ako aj počas Svätej štyridsiatnice na Krížupoklonnú nedeľu.
Vzhľadom na veľký počet farníkov, ktorí navštevujú bohoslužby v katedrále boli slávené dve odpustové sväté liturgie: prvá v cirkevnoslovanskom jazyku so začiatkom o 9.00 hod. ktorej predsedal protosynkel o. Vladimír Skyba; druhá liturgia o 10.30 hod. sa slávila v slovenskom jazyku a jej hlavným slúžiteľom a kazateľom bol o. Cyril Jančišin, kňaz košickej eparchie a náboženský redaktor TV LUX. Liturgiu za veľkej účasti Božieho ľudu spevom sprevádzal Katedrálny zbor Chryzostomos; diakonizovali archidiakon Michal Vadrna a diakon Marek Vachna. V úvode liturgie miestny farár o. Rastislav Čižik vykonal obrad uvedenia do Cirkvi novoosvieteného (novopokrsteného) Božieho služobníka, ktorý nedávno prijal sväté tajomstvo krstu a myropomazania. Po oboch liturgiách mohli prítomní farníci prežívať sviatočnú atmosféru aj pri agapé na nádvorí a v sále eparchiálneho úradu.
Z homílie
Slávnostný kazateľ o. Cyril Jančišin sa vo svojej homílii zamýšľal nad sláveným sviatkom Povýšenia svätého Kríža. Ako uviedol, môžeme o ňom uvažovať v dvoch rovinách: vonkajšej a vnútornej, pričom jedna bez druhej by nebola úplná. „Iba vtedy, ak dokážeme spojiť tieto dve roviny v našom osobnom živote, v našej osobnej úcte, iba vtedy sme praví ctitelia Svätého kríža. Vonkajšia rovina zahŕňa v sebe napr. modlitby, prežehnanie sa, poklony, že máme kríž v našej domácnosti na čestnom mieste, alebo že nosíme krížik.“ Ako kazateľ zdôraznil, všetky tieto veci sú správne, ale nemôžeme sa uspokojiť len s touto vonkajšou rovinou. Naše svedectvo je pravé a hodnotné len vtedy, ak máme rovnaký postoj voči Svätému krížu aj vo vnútri.
Božia vs. ľudská logika
Kazateľ sa ďalej zamýšľal práve nad tým „vnútorným povýšením“ kríža. „Aby sme pochopili kríž, zmysel utrpenia Ježiša Krista, aby sme mali spolu s tou vonkajšou aj tú pravú vnútornú úctu k Svätému krížu, potrebujeme prijať Božiu logiku a opustiť tú ľudskú. Pre každého z nás je prirodzené, že sa bojíme kríža, že nechceme utrpenie, že sa chceme utrpeniu vyhnúť a že aj my veľakrát rozmýšľame ako apoštol Peter, ktorý Ježišovi, keď predpovedal svoje utrpenie, odpovedal: To sa ti nesmie stať!. Podobne rozmýšľame aj my: To sa mi nesmie stať!, nejaký problém, choroba, čokoľvek, čo je ťažké.
Od Ježiša sa môžeme učiť, aký je správny postoj ku krížu. Ježiš povedal Otcovi: Nech ma minie tento kalich, ale nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!. To je ten správny vstup do kríža. Aj ty, brat, sestra, môžeš Bohu povedať: Bože, ja to nechcem, ale ak mi chceš dať tento alebo iný kríž, chcem ho niesť! A toto už nie je ľudský skutok, toto nie je ľudská logika, lebo ľudsky by sme povedali tak, ako Peter: To sa mi nesmie stať!
Aby sme dospeli k tejto plnej úcte, vonkajšej i vnútornej, aby sme zdvihli kríž, a aby sme aj my povedali: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus!, ako sme to počuli v prvom čítaní, aby sme aj my zomreli hriechu a žili naplno s Kristom, potrebujeme prijať túto logiku, Božiu logiku: Nech sa stane Božia vôľa.“
Ježiš vstúpil do každého ľudského problému
Kazateľ sa ďalej zamýšľal nad tým, prečo si Ježiš vôbec zvolil túto cestu, alebo lepšie povedané prečo mu Nebeský Otec vytýčil túto cestu, aby prešiel takouto tvrdou Kalváriou, aby nás vykúpil. „Je to tajomstvo a treba povedať, že to nikto nevie vysvetliť. Skutočne nevieme úplne pochopiť mieru tejto lásky, ktorú Ježiš preukázal nám všetkým, aj tým ľuďom, ktorí ešte len mali žiť, a teda aj nám, ktorí teraz žijeme po dvetisíc rokoch. Jedno však vieme, že Ježiš to všetko urobil z lásky. Aby vstúpil takpovediac do každého problému, ktorý človek „vyrobil“, do každého hriechu, aby vzal na seba naozaj všetko. A to, že Ježiš vzal na seba všetko neznamená len to, že sme už oslobodení, lebo Ježiš už zaplatil, zomrel a vstal z mŕtvych, ale predovšetkým to, že Ježiša môžeme nájsť vo všetkom, čo prežívame. Tým, že Ježiš Kristus vzal na seba aj náš problém, aj v našom probléme ho môžeme nájsť.“
Spoznať tvár Ukrižovaného Krista v každej bolesti, chorobe, probléme
„Kríž je vždy bolestivý, aj náš, aj ten Ježišov, ale môžeme svoj kríž prijímať a prežívať ho spolu s ním. Pretože ak vstúpime do tejto logiky, ak dovolíme Ježišovi, aby v tom našom tŕní bol zárodok ruže, vtedy láskou, ktorú dáme do nášho kríža, tá ruža vykvitne. Vtedy sa skutočne stretneme s Kristom. A kto žije duchovným životom, nemôže nesúhlasiť s tým, že kto stretne Krista, je šťastný. Kto stretne Ježiša Krista, je naozaj vnútorne spokojný, pretože sa stretol so svojím Bohom. A to je zmysel nášho života, aby sme sa stretli s Bohom, aby sme boli stále viac jedno s Kristom. A preto aj každá naša bolesť, každá naša choroba, každý náš problém, ktorý žijeme, je príležitosťou, aby sme v ňom spoznali tvár Ukrižovaného Krista. Aby sme povedali Bohu: Ďakujem ti za to, čo mi dávaš, čo mi zosielaš. Ďakujem ti aj za tento problém. Chcem aj tento problém, túto chorobu žiť s láskou a spojiť moje utrpenie s tvojím!
Keď povýšime náš kríž vnútorne a povieme: Tu ťa chcem stretnúť, v tomto kríži, tu ťa chcem milovať!, vtedy Ježiš skutočne uvidí v nás seba. Vtedy vpustíme Boha úplne do nášho života, v radosti aj v bolesti.“
V závere o. Cyril prítomných povzbudil k uvedomeniu si skutočnosti, že Ježiš je s nami v našom kríži, že Ježiš s nami trpí a že ho môžeme milovať práve v našich krížoch. „Nech sme jedno s Kristom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych!“
Na záver odpustovej slávnosti zhromaždenie zaspievalo pápežskú hymnu a Mnoholitstvije a ako zvyčajne sa konalo myrovanie. Farské spoločenstvo malo možnosť prežiť slávnostné chvíle aj pri agapé vo veľkej sále a na nádvorí Eparchiálneho úradu.
Stanislav Gábor
Fotografie zo slávnosti sú vo Fotogalérii
