Daniel Atanáz Mandzák CSsR – Neprestaňme dobrorečiť Pánovi
Osoba redemptoristu o. Daniela Atanáza Mandzáka CSsR (1972) je slovenskej gréckokatolíckej verejnosti dostatočne známa. Je tomu tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je, že počas dvadsiatich rokov svojej kňazskej služby navštívil množstvo farností a filiálok a poslúžil mnohým veriacim v rámci ľudových misií, duchovných obnôv či kázní, ako aj v rámci Trojdní k blahoslavenému Dominikovi Metodovi Trčkovi. V ostatných rokoch tiež inicioval pešiu púť z Nižného Hrabovca do Baziliky minor Zoslania Svätého Ducha pri Kláštore redemptoristov v Michalovciach, ktorá sa koná koncom augusta pred odpustom k bl. Metodovi. Ďalším dôvodom je jeho bohatá vedecká publikačná činnosť, ktorej najväčšou prednosťou je, že vychádza z jeho bádania a publikovania archívnych prameňov.
Najnovšia publikácia o. Atanáza je však trocha z iného súdka. Historicko-kritický odborný štýl tentokrát zamenil za populárno-náučný s cieľom priblížiť čitateľovi postavu svoju spolubrata, jubilujúceho o. Michala Roška CSsR a cez neho aj osudy spoločenstva gréckokatolíckych redemptoristov na našom území v období po druhej svetovej vojne. Táto doba v sebe zahŕňa zrušenie kláštorov vo vtedajšom Česko-Slovensku v roku 1950, pobyt rehoľníkov v internačných táboroch, neskoršie v smutne známych PTP (pomocných technických práporoch), cez obdobie politického uvoľnenia koncom šesťdesiatych rokov, kedy došlo po osemnástich rokoch (v roku 1968) i k obnove Gréckokatolíckej cirkvi, obdobie normalizácie, nežnej revolúcie, nadšenia rokov deväťdesiatych až po dnešné dni.
Detstvo a mladosť
Otec Michal Roško CSsR (1928) sa koncom minulého roku dožil životného jubilea: 90 rokov. Aj keď možno nie je pre všetkých gréckokatolíkov až tak známy, ako poniektorí iní, predsa len aj o. Michala môžeme zaradiť medzi osobnosti našej Cirkvi. Jeho kňazská vysviacka, ktorej sa dočkal po dlhých rokoch čakania (až v roku 1972) pre neho znamenala štart jeho skutočného povolania, povolania kňaza a predovšetkým spovedníka, ktorému ostal verný až do dnešných dní, ktoré trávi v spoločenstve spolubratov v kláštore v Michalovciach.
Otec Roško pochádza z malej dediny Záhor pri dnešnej slovensko-ukrajinskej hranici. Obec nie je samostatnou gréckokatolíckou farnosťou, len filiálkou, ale v medzivojnovom období, keď malý Michal vyrastal, mala vlastnú gréckokatolícku základnú školu. Práve miestna škola a rodina stáli pri začiatku jeho povolania kresťana, gréckokatolíka a neskôr rehoľného kňaza. Pre obyvateľov tohto kraja bolo odnepamäti najbližším centrom mesto Užhorod. Po základnom vzdelaní smerovali kroky mladého Michala práve tam, do Užhorodu na učiteľský ústav. Zmeny hraníc po druhej svetovej vojne spôsobili, že doštudoval v Michalovciach, kde býval na internáte u saleziánov, čo ho natrvalo poznačilo láskou a starostlivosťou o mládež, ktorá sa ako zlatá niť tiahne celým jeho životom. Ako gréckokatolík prichádzal na bohoslužby i sv. spoveď k otcom redemptoristom a po maturite sa rozhodol práve pre vstup do ich kongregácie. Formáciu začal v Čechách, kde ho zastihol i rok 1950 a zrušenie reholí na území Česko-Slovenska. V kláštore tak prežil len necelé dva roky rehoľného života, keď prišiel škrt jeho plánom, snom i túžbam. Následná internácia v bývalom kláštore na Králikoch bola len dočasnou a mladý Michal, ako aj ostatní študenti boli odvedení do smutne známych Pomocných technických práporov (PTP), ktoré si však až na krátky pobyt v Čechách odkrútil na strednom Slovensku. Tu zostal aj po prepustení z PTP a našiel si prácu v svetskom zamestnaní v stavebníctve v Banskej Bystrici. Tu bol aj vyšetrovaný pre kontakt s redemptoristom Štefanom Lazorom CSsR. Keďže vtedy nebolo možné evanjelizovať verejne, mladý Michal sa snažil pôsobiť v skrytosti tak, že vo svojom okolí formoval mládež a odovzdával jej evanjeliové hodnoty inými formami: prostredníctvom divadla a cez šport, predovšetkým volejbal.
Šesťdesiate roky
Začiatkom šesťdesiatych rokov prichádza do Košíc, čo pre neho znamená príchod bližšie nielen k rodinnému prostrediu, ale aj k našim veriacim, hoci v tom čase ešte Gréckokatolícka cirkev mohla pôsobiť len v katakombách. Zamestnal sa – ako mnohí iní v tej dobe – v železiarňach pri Košiciach. Stále však bol pod drobnohľadom obávanej Štátnej bezpečnosti (StB). Tá sa zaujímala o neho, ako sa zaujímala aj o ostatných bývalých rehoľníkov a kohokoľvek nábožensky aktívneho. Michal Roško však na žiadne návrhy spolupráce nepristúpil, i keby mu to možno v mnohom uľahčilo jeho životnú cestu. Keď sa ho raz snažila ŠtB zavolať na výsluch a volali mu do práce, povedal, že samozrejme pôjde, ale neprítomnosť i jej dôvod musí oznámiť na pracovisku. To samozrejme tajná služba nechcela, a tak sa jej aspoň v daný moment zbavil. Striasť sa ich však úplne, pravdaže, nebolo možné.
V roku 1961 bol Michal Roško odsúdený na dva a pol roka nepodmienečne v rámci procesu proti redemptoristom v krajine. Po piatich mesiacoch sa však vďaka amnestii dostal na slobodu a vrátil sa na východné Slovensko, do pôvodného zamestnania v hutníckom kombináte. Časom sa mu podarilo získať lepšiu prácu, a to vo Vedeckej knižnici v Košiciach. Aj vďaka jeho vplyvu sa tu zamestnanci prestali oslovovať súdruh a súdružka a namiesto toho sa začali oslovovať pán a pani. Bolo to práve u neho na byte, kde sa komponovali články otca M. Fedora, ktoré v roku 1968 rozprúdili v tlači diskusiu o právach gréckokatolíkov na obnovu vlastnej Cirkvi. Po jej úspešnej legalizácii sa o. Roško i napriek už nie úplne mladému veku rozhodol pokračovať vo svojom sne a povolaní, a prihlásil sa na štúdium teológie. Vďaka potvrdeniu o absolvovaní časti štúdií v Čechách a v tajnej formácii u o. I. Mastiliaka CSsR, bol Michal Roško prijatý do druhého ročníka teologickej fakulty a do kňazského seminára Litoměřiciach. Tie sa stali jeho domovom na najbližšie roky, až do kňazskej vysviacky, ktorú mu v roku 1972 udelil dnes už blahoslavený vladyka Vasiľ Hopko.
Kňazské pôsobenie na Humensku
Po primíciách sa dostáva do farnosti Zubné a kraj okolo Humenného sa stáva na dlhé roky jeho novým domovom. Jeho metódy farskej pastorácie boli v mnohom inovatívne, ale chválu si zasluhuje hlavne jeho snaha venovať sa celej farnosti so všetkým, čo k tomu patrí. Preto môžeme smelo povedať, že keď bolo potrebné priložiť ruku k dielu, nemal absolútne žiaden problém obliecť si montérky a viesť ľudí príkladom. Pamätná bola jeho iniciatíva takzvanej maturity z náboženstva, ktorou utvrdzoval vo viere končiacich žiakov základných škôl. Mnohí si dodnes pamätajú na výlety, na ktoré ich brával i jeho vyučovanie náboženstva po domoch. I to samozrejme malo svoje úskalia, a tak auto radšej nenechával na ulici, ale zaparkoval za bránou vo dvore, aby nebolo na očiach horlivých súdruhov a informátorov.
V tých časoch otcovia redemptoristi mali niekoľko generácii svojich členov a po generácii o. Roška prichádzala ešte mladšia generácia. Mnohí z tých, ktorých dnes považujeme za stálice kongregácie redemptoristov na Slovensku, vtedy začali v tajnosti svoju rehoľnú formáciu. Práve táto časť knihy je unikátnou nakoľko veľmi dobre vykresľuje životy tajných rehoľníkov, aj ich vzájomné prepojenia, i možnosti spoločného života, či snahy o neho.
Po nežnej revolúcii
Po nežnej revolúcii, kedy nastala nielen obnova náboženskej slobody, ale aj viceprovincie gréckokatolíckych redemptoristov, sa o. Roško stáva dekanom Humenného, čo bola funkcia, ktorú de facto už niekoľko rokov predtým aj vykonával. V tých časoch bolo Humenné jednou z redemptoristických komunít, kam patril i vtedajší viceprovinciál M. Chautur CSsR, ale aj bohoslovci. V tom čase z Humenného vzišlo aj niekoľko rehoľných povolaní, vrátane autora knihy, o. Atanáza CSsR. Do tohto obdobia patrí aj počiatok výstavby chrámu na humenskom sídlisku Dubník, na ktorého stavbe sa o. Roško značne podieľal Pri spomienkach na tieto stavebné aktivity nemožno nespomenúť podivuhodnú stavbu „garáže“ v Snine za hlbokej totality, ktorú postavili o. Roško s o. Ištvánikom, a ktorá sa Božím riadením stala modlitebňou a základom dnešného chrámu. Po pastorácii a pôsobení vo funkcii dekana v Humennom-meste bol o. Roško menovaný do Porúbky pri Humennom. Tá zažila mnoho kňazov-redemptoristova okrem ľudí, ktorí za ním prichádzali na spoveď a duchovné sprevádzanie sa okrem veriacich venoval i chovancom miestneho ústavu sociálnych služieb.
V kláštore v Stropkove
Po rokoch na Humensku bola zverená o. Roškovi menšia farnosť neďaleko Stropkova – Bokša. V tých rokoch bola dokončená stavba nového kláštora v Stropkove. Tento monastier tak konečne splnil túžby redemptoristov o vlastnom príbytku v Stropkove, ktorý bol prvým miestom ich pôsobenia medzi gréckokatolíkmi na Slovensku.
Jeseň svojho života trávi o. Michal ako „pracujúci dôchodca“ v komunite redemptoristov pri Bazilike minor Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach. Mnohí by si nevedeli predstaviť fungovanie pastorácie v bazilike bez jeho služby spovedníka, bez humoru jemu vlastnému i bez rozhovorov s ním.
Ak doterajšie riadky vzbudili záujem o túto knihu, hlbšie súvislosti nájde čitateľ v samotnom diele. Ku koncu knihy autor uvádza i viacero osobných svedectiev ľudí, ktorí o. Michala poznali a poznajú. Títo ľudia prinášajú svedectvo o tom, že jubilant bol vynikajúcim sprievodcom na ich ceste duchovného života. Otec M. Roško nebol nikdy pedagógom na plný úväzok, hoci na to mal školu, no srdcom sa vždy považoval i za pedagóga, hoci mnohí si ho pamätajú aj ako speváka a hlavne učiteľa náboženských piesní. Publikácia zobrazuje životné osudy hlavného hrdinu aj bohatým obrazovým materiálom, a to nielen fotografiami, ale i archívnymi dokumentami, čo vhodne spestruje 343 strán textu.
Najnovšiu lastovičku tlačového apoštolátu redemptoristov do tlače pripravili v Bratislave (vychádza vo vydavateľstve Redemptoristi – Slovo medzi nami). Aj to svedčí o dobrej spolupráci medzi redemptoristami východného a latinského obradu na Slovensku.
Martyrológium našej Cirkvi
Mnohé národy sa po páde komunizmu podujali spracovať vlastné martyrológium – život a svedectvo svojich mučeníkov a svedkov viery ako odkaz pre budúce generácie. Vladyka Boris Gudziak (aktuálne arcibiskup metropolita Philadelphie a spoluzakladateľ Ukrajinskej katolíckej univerzity vo Ľvove), v tejto súvislosti uviedol, že len na Ukrajine zozbierali svedectvá kňazov podzemnej cirkvi UGKC a spísali vyše 10 000 normostrán textu.
V našom prostredí obdobnú prácu vykonal jezuitský kňaz a dnes prešovský arcibiskup-metropolita Ján Babjak vytvorením diela Zostali verní (vychádzalo postupne v siedmych zväzkoch; neskôr vydané ako súborné dvoj-zväzkové dielo vo vydavateľstve Petra, Prešov 2009 a 2011).
V deväťdesiatych rokoch vyšlo u nás knižne zopár osobných svedectiev kňazov, no takéto publikácie boli skôr zriedkavé. Spomeňme tu tieto knihy: o. Michal Fitz – Trpké roky (1993); Ján Seman – A znova žijeme (1997); Ján Mastiliak, CSsR – Hrsť spomienok. Ako samizdat ešte vyšiel Almanach gréckokatolíckych redemptoristov od o. Štefana Lazora.
V posledných rokoch sa objavilo niekoľko nových titulov, a to napríklad kniha bývalého prešovského vladyku Jána Hirku: Pod ochranou Márie – Pastier v službe cirkvi (2013), alebo spomienky duchovných, akými boli napríklad František Fedor – Moja životná cesta (2012), Jozef Knežo – Životná cesta kňaza (2011) či Oto Gábor – Spomienky z môjho života (2011), ale aj kniha pražského vladyku Ladislava Hučka s listami preláta Nikolaja Russnáka príbuzným, alebo spomienky sr. Nikolaji Oľgy Mydlíkovej OSBM – Príbeh môjho života (2012) v ukrajinskej a slovenskej verzii. Udalostiam roku 1950 a čo k nemu viedlo sa venujú aj spomienky o. Jána Murína (Spomienky I 1913-1950, rok vydania 2013). Tieto diela aspoň trochu vypĺňajú medzeru, ktorú sa mimochodom snažia vyplniť aj niektoré diplomové práce, pre väčšinu laických čitateľov však nedostupné.
Michal Roško je jedným z posledných priamych svedkov udalostí našej – nie až tak dávnej – minulosti, ktorá deklarovala snahu priniesť ľuďom blahobyt, ale žiadala za to, aby sa zriekli pravého bohatstva, ktoré mu dáva i meno – aby sa zriekli Boha. Ktokoľvek nesúhlasil a kládol odpor, bol potrestaný. Mnohí zo svedkov týchto prenasledovaní už nie sú medzi nami. Iní zas už si žiaľ nevedia, či nechcú na to spomenúť.
Najnovšia publikácia o. Atanáza Mandzáka CSsR je výsledkom bravúrneho skĺbenia archívneho výskumu dobových udalostí zasadených do historického kontextu a spomienok otca Michala Roška CSsR. Ide možno len o jeden z mnohých chýbajúcich kamienkov, ktorý vyplnil prázdne miesto vo veľkej pomyselnej mozaike zachytávajúcej prenasledovanie našej Gréckokatolíckej cirkvi v rokoch (1950-1968-1989). No Bohu vďaka za tento prínos k poznaniu našich novodobých dejín, k dejinám gréckokatolíkov na Slovensku.
Kniha o. Atanáza je skutočne kvalitným počinom k poznaniu našej vlastnej minulosti, a veríme, že nie posledným. Je to dar nielen jubilantovi o. Michalovi Roškovi k jeho deväťdesiatinám, ktorých sa dožil koncom minulého roka, ale i všetkým, ktorých, zaujímajú novodobé dejiny gréckokatolíkov na našom území.
Daniel Černý
