V 69. roku života a v 45. roku kňazskej služby 7. marca 2017 k sebe Pán povolal gréckokatolíckeho kňaza Prešovskej archieparchie otca Mgr. Emila Sičáka, titulárneho arcidekana, s právom nosiť zlatý kríž a nábederník. Zádušnú svätú liturgiu s pohrebnými obradmi slávil prešovský arcibiskup a metropolita Mons. Ján Babjak SJ v nedeľu 12. marca 2017 o 13:00 hod. v gréckokatolíckom Chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Humennom spolu s niekoľkými desiatkymi kńazov. Bratislavskú eparchiu zastupoval generálny vikár o. Vladimír Skyba a kancelár o. Peter Sabol. Telo zosnulého bolo následne pochované na miestnom cintoríne v Trnave pri Laborci.
Otec Emil sa narodil 29. mája 1948 v obci Zboj. Sviatosť manželstva prijal 4. októbra 1969 s Oľgou Čorejovou a kňazskú vysviacku 25. marca 1972 v Prešove. V manželstve im Boh požehnal tri dcéry. Pôsobil ako správca farnosti vo farnostiach Čukalovce, Miková, Šapinec, Štefurov, Ladomirov a od roku 1998 ako výpomocný duchovný v Humennom, kde vypomáhal ako spovedník a pravidelne slúžil v Domove seniorov. V posledných rokoch častejšie navštevoval aj svoje dcéry s rodinami a vnúčatá v Bratislave a vtedy prichádzal slúžiť sv. liturgie do bratislavskej gréckokatolíckej katedrály.
Večná mu pamiatka!
Nekrológ gréckokatolíckeho kňaza Mgr. Emila Sičáka, titulárneho arcidekana
Dňa 7. marca 2017 si Pán života a smrti povolal k sebe svojho služobníka gréckokatolíckeho kňaza Mgr. Emila Sičáka, titulárneho arcidekana, v 69. roku života a v 45. roku kňazskej služby.
Emil Sičák sa narodil v rusínskej obci Zboj (okres Snina) 29. mája 1948 rodičom Vasiľovi a Anne Sičákovým. Pochádzal z troch súrodencov. Má sestru Boženu a brata Michala. Rodina žila vo veľmi skromných podmienkach. V Zboji absolvoval základnú školu. Neskôr pokračoval vo svojich štúdiách v Snine a v Humennom. Vzdelávať sa mohol hlavne vďaka dobrodincovi, istému rehoľnému duchovnému otcovi.
Po odchode z Humenného študoval na Teologickej fakulte v Prešove, kde sa pripravoval na kňazské povolanie. Oporu nachádzal hlavne medzi mníšskou komunitou, ktorá mu v najťažších časoch nahrádzala rodinu. Niekoľko rokov sa dokonca domnieval, že jeho cesty povedú do kláštora. Napriek tomu, že sa nakoniec nerozhodol pre rehoľu, mal k reholiam veľmi blízko po celý život. Nachádzal v nich svoje duchovné zázemie.
Počas vysokoškolského štúdia v Prešove sa spoznal so svojou budúcou manželkou Oľgou Čorejovou, s ktorou sa oženil 4.10.1969. Pán Boh im požehnal tri dcéry – Alenu, Emíliu a Nadeždu. Neskôr sa jeho rodina rozrástla o zaťov a najmä vnukov – Benjamínka, Paľka, Dávidka, Alexandra a Jána.
Kňazskú vysviacku prijal v Prešove dňa 25. marca 1972 na sviatok Zvestovania Presvätej Bohorodičke. K Prečistej Panne Márii sa utiekal vo svojich prosbách po celý život. Svoje kňazské pôsobenie začal ešte počas totality vo farnosti Čukalovce s filiálkou Parihuzovce, kde pôsobil 17 rokov. V rokoch 1991 až 1993 pôsobil ako správca farnosti Miková, v rokoch 1993 až 1997 spravoval farnosť Šapinec a excurrendo farnosť Štefurov. V rokoch 1997 a 1998 bol správcom farnosti Ladomirov.
V obci Miková pomáhal s prípravou prvého festivalu a tu začal s organizovaním podporných zbierok, aj vďaka ktorým mohol opravovať chrámy, rekonštruovať farské budovy, no najmä sa venoval pastoračnej službe.
Od roku 1998 až do posledného dychu požehnane pôsobil ako výpomocný duchovný vo farnosti Humenné. Pravidelne slúžil v Zariadení pre seniorov a domove sociálnych služieb na Mierovej ulici v Humennom a vypomáhal vo farskom chráme stálou a ochotnou spovednou službou. Veriacich vo farskom chráme v Humennom ako aj klientov a zamestnancov v Domove seniorov si veľmi obľúbil. Nadviazal tu aj viaceré pekné osobné vzťahy, z ktorých čerpal silnú ľudskú podporu. Popri tom slúžil aj v Trnave pri Laborci – v obci, v ktorej býval, tiež aj v Chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky v Michalovciach.
V decembri 2010 choroba a smrť manželky hlboko zasiahla do života kňaza Emila. Milovaná Oľga mu bola veľkou oporou. V manželstve prežili viac ako 40 rokov.
Za svoju kňazskú službu bol v roku 2002 ocenený hodnosťou titulárny arcidekan, mal právo nosiť zlatý kríž. 21. novembra 2015 mu bolo udelené právo nosiť nábederník za jeho neúnavnú spovednú službu. Vo svojom srdci mal miesto pre každého človeka, nielen veriaceho. Zvlášť si všímal a venoval pozornosť deťom, chorým a chudobným. Jeho štedré srdce na nich nezabudlo nielen na sviatok sv. Mikuláša, ale neustále počas roka. Pohladenie, úsmev, stisnutie ruky, milé slová a povzbudenie boli charakteristickou črtou jeho osobnosti. Tak si ho budeme pamätať! Večná mu pamiatka!
Zdroj: Informačné stredisko Prešovskej archieparchie
