Vatikán 28. decembra 2014 – Prinášame rozhlasový príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi pri príležitosti sviatku Svätej rodiny:
Sviatok Svätej rodiny, ktorý dnes slávime, poskytuje viacero možností na príhovor. Dalo by sa uvažovať nad historicko-biblickou exegézou tohto termínu a sviatku, hovoriac o tých špecifikách rodinného spoločenstva Panny Márie, sv. Jozefa a Božského dieťaťa Ježiša, pre ktoré nazývame ich spolužitie termínom Svätá rodina.
Dalo by sa hovoriť o rodine ako historicko-sociologickom jave, o nevyhnutnosti primeranej sociálnej politiky podporujúcej rodinný život, o úskaliach číhajúcich na stabilitu rodiny vo svete poznačenom egoizmom privádzajúcim k rozvodovej mentalite, dali by sa citovať pápežské dokumenty, encykliky a exhortácie, učenie cirkevných otcov i každodenné životné príklady a príbehy – tie povzbudzujúce i tie varujúce. Ale viac ako všetky múdre, kvalifikované a odborné úvahy je možné jednoducho pozrieť sa na Svätú Rodinu a na naše rodiny z perspektívy typickej pre tieto sviatočné dni.
Atmosféra vianočných dní sa u nás už tradične spája s predstavou rodiny. Rodiny, ktorá sa schádza pri spoločnom stole, v ktorej jeden druhému pripravuje darček, v ktorej si aspoň počas sviatočných dní jeden na druhého nájde čas. Možno aj čas na spoločné zastavenie sa a zahľadenie sa na Betlehem. Na ten domáci, papierový, alebo figúrkový, ktorý sme spoločne vybrali z krabíc, oprášili a opatrne i starostlivo rozložili pod vianočným stromčekom, alebo na stolíku vedľa neho, na ten veľký vo farskom kostole s fontánkou s pohybujúcimi sa figúrkami a senzačným osvetlením striedajúcim deň a noc, na ten prenosný, ktorý niesli koledníci, keď prišli spievať pod naše okná, ale možno aj na ten vyložený niekde vo výklade, alebo na námestí, pokiaľ na tieto miesta ešte nezadul severák santa-klausovsko dedo-mrázovskej politickej korektnosti zaváňajúcej stuchnutým povinným ateizmom náboženskej neutrality.
Betlehemy sú rôzne, v Taliansku som už viac razy bol na výstavách, kde boli zhromaždené stovky betlehemov z celého sveta, a v ktorých bola scéna Narodenia zaradená do najrôznejších kultúrnych spoločenských i historických kontextov. A predsa – napriek ich rôznorodosti – predstavovali jediné spoločné tajomstvo, jediný motív v rôznych variáciách, motív Svätej rodiny, vzor pre každú rodinu.
Neviem či ste niekedy pozorovali deti, keď v škôlke, škole, či doma majú postaviť, rozložiť, alebo hoc aj nakresliť Betlehem. Koľko fantázie pritom vedia uplatniť, ale súčasne aj koľko veľmi poučného zdravého rozumu nezaťaženého predsudkami takzvanej „modernosti za každú cenu“ vedia preukázať. Už malé deti, keď rozkladajú figúrky pri betleheme totiž celkom spontánne vedia, čo je podstatné a čo je okrajové, vedľajšie. Podstatné a v strede celej udalosti sú tri postavy: Pán Ježiš ako dieťa, Panna Mária a svätý Jozef. Všetko ostatné je len doplnok, vysvetlenie, rámec, ozdoba – pastieri aj králi, aj ich zlato aj žiariaca hviezda, aj anjeli nad betlehemom, aj ťavy, aj ovečky, aj ten vôl a osol. A je v podstate úplne jedno, či je táto scéna zaradená do maštale, jaskyne, paláca, alebo do tisícov iných prostredí v ktorých sa dá vyjadriť Narodenie Božieho Syna a život Svätej rodiny – v pastierskej kolibe v drevenici, v dedinskom dome, v mestskom paneláku, v maringotke, v stane, jurte, iglu.
Už malé dieťa rozkladajúce figúrky v betleheme, vie čo k čomu patrí, a čo k sebe nepasuje, vie že žena a muž patria k sebe, že tvoria pár, a že keď sa rozhodnú pre spoločný život vo vzájomnej trvalej láske spečatenej verejne priznávaným a záväzným sľubom, tak tvoria manželský pár a voláme ich manželia, a že žena, muž a dieťa, teda mama, oco a ich deti, tvoria rodinu.
Všetko ostatné je len doplnok, kulisa, kontext, komparz – teda scéna, pri ktorej má každý svoje miesto, ktoré nie je možné svojvoľne meniť. Skúste dieťaťu preložiť ťavu, alebo ovcu, na miesto oslíka, skúste namiesto Márie a Jozefa postaviť vedľa Ježiška v jasličkách dvoch kráľov alebo dvoch pastierov – nateraz skúste dvoch, neskôr možno skúsime aj troch – uvidíte, ako sa náš drobec zamračí, pokrúti hlavou a začne veci ukladať na svoje miesto, hundrajúc – „čo to robíš… takto nie, takto to nefunguje, nebabri mi do toho“.
A vo svojej jednoduchosti a úprimnosti tým vyjadrí veľkú pravdu – takú jednoduchú a veľkú pravdu, že je dnes považovaná za priam rebelantskú a vraj kontroverznú. (Slovo „kontroverzný“ sa dnes v istých kruhoch s obľubou používa, keď sa dotyčným, alebo dotknutým nepáči nejaká osoba, alebo názor a hoci chýbajú protiargumenty, nechýba vôľa postaviť ho a priori do nepriaznivého svetla.)
Zoči-voči takémuto nebezpečenstvu straty orientácie v neustále sa zahmlievajúcom verejnom diskurze sa nám celkom prirodzene v tejto súvislosti vynárajú Pánove slová: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. … Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“ (Mt 18, 3.6).
Sú to naliehavé slová výzvy. Sú to strašné slová napomenutia. Sú to nekompromisné slová výstrahy. Sú to také slová, že keď ich pred časom ktosi zopakoval pred našou slovenskou veľradou, tak podobne ako v prípade diakona Štefana, aj vtedy niektorí hlasno vykríkli, zapchávali si uši a vrhli sa naňho (porov. Sk 7, 57) – kameňovanie, sa nekonalo za mestom, ale na internetových diskusiách a stránkach novín, a bolo tentoraz a nateraz ešte len slovné… Tentoraz a nateraz, ale ktovie, či sa aj u nás už v dohľadnej budúcnosti nechystá v rámci nejakej národnej stratégie znovuzavedenie oficiálnej cenzúry aj na biblické texty. Autocenzúra na to, aby sme nebodaj ústami nevyslovili to, čo hovorí tisícročná skúsenosť ľudstva, čo hovorí Biblia i sám zdravý rozum, táto autocenzúra sa už totiž stala až príliš rozšírenou a samozrejmou.
Dá sa očakávať, že vo svete, ktorý odmieta existenciu hriechu, či objektívnych a nemenných kritérií morálky a považuje každú túžbu za právo, ba priam za ľudské právo, najbližšie budú objektom cenzúry a verejnej proskribcie aj Kristove slová: „Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza! Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený alebo krivý, ako keby ťa mali s obidvoma rukami a s obidvoma nohami hodiť do večného ohňa. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do ohnivého pekla.” (Mt 18, 3-10).
Vo figúrkovom betleheme Panna Mária a sv. Jozef sú obrátení k sebe navzájom a súčasne sa skláňajú k dieťaťu. To je Svätá rodina. Takto chce vidieť svoju rodinu aj dieťa, skladajúce figúrky betlehema. Vie, že rodičia majú byť obrátení k sebe navzájom a súčasne aj k dieťaťu, ktoré ich spája. Otočte jednu z týchto rodičovských figúr smerom von z tohto rodinného kruhu, a dieťa vám povie – čo to robíš, kam ju otáčaš, vari nevidíš, že takto je to škaredé, že to nepasuje?! A bude preň úplne nepodstatné, či jedna z tých figúrok je otočená kamsi nabok kvôli práci, kariére, chudobe, zábave, pokušeniu, roztržitosti, či egoizmu.
Odstráňte jednu z týchto figúr a dieťa sa vás spýta: Čo sa stalo? Niečo mi tu chýba… A keď sa mu budete musieť priznať, že sa jedna z figúrok rozbila, alebo stratila – či už neopatrnosťou, nešťastím, alebo tým, že ju niekto zlomyseľne ukradol –, možno toto vysvetlenie prijme, ale povie si: To je škoda, … to je strašne veľká škoda, a celý čas bude špekulovať, ako to napraviť, či nahradiť.
Malé dieťa dokáže veci vnímať oveľa hlbšie, ako by sme to od neho očakávali, vníma ich totiž prirodzene a intuitívne. Dieťa nie je zaťažené ťažkými osobnými hriechmi, a preto sa nezaoberá nepodstatnými, okrajovými javmi, neposudzuje ich z hľadiska akýchsi moderných antropologických teórií, ale z hľadiska osobnej skúsenosti a prirodzeného citu. Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva… (Mt 18, 3)
Do Betlehema prichádzajú pokloniť sa Svätej rodine pastieri i mudrci. Jednoduchí ľudia i úprimní učenci sa s úctou skláňajú pred tajomstvom tejto jedinečnej rodiny. V tomto ich geste ale súčasne vzdávajú úctu samotnému princípu rodiny, každej ľudskej rodiny, ktorá je povolávaná k tomu, aby v sebe niesla pečať tejto Svätej rodiny, aby snahou po dosiahnutí svätosti osobnej i spoločnej, rodinnej, prinášala radostnú zvesť celému dnešnému svetu. Ani pastieri ani mudrci neľutovali námahu dlhej cesty, nepovažovali za stratený čas ten čas, ktorý venovali tejto Svätej rodine.
Pre nás, jednoduchých i učených, sú vzorom toho, aby sme nikdy nepovažovali za stratený čas ten čas, ktorý venujeme rodine. Čas, ktorý venujeme našim rodinám, čas a námaha, ktoré budú zasvätené podpore samotnej idey rodiny v tomto našom dnešnom tak dopletenom svete a jej obrane pred deformáciou duchovných, morálnych, ale i základných ľudských hodnôt spojených s rodinou – to bude veľmi dobre investovaný čas a námaha, bude to totiž investícia do našej budúcnosti – tu i vo večnosti.
Zdroj: Vatikánsky rozhlas (Príhovor odznel vo vysielaní v nedeľu 28. decembra 2014)
