Vo veku 86 rokov zomrel 2. novembra v mestečku Weston v USA (štát Massachusetts) otec Robert Francis Taft, svetoznámy odborník na východnú liturgiu, jezuitský kňaz a archimandrita Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.
Otec Taft bol mimoriadnym znalcom a uznávaným odborníkom v oblasti štúdia prameňov východných liturgií, kresťanského kalendára a liturgie hodín. Jeho schopnosť vysvetľovať pramene nadchýnala odborníkov i laikov. Svojou šesťzväzkovou štúdiou „Dejiny liturgie svätého Jána Zlatoústeho“ si profesor Taft vyslúžil povesť najväčšieho znalca najčastejšie slávenej eucharistickej bohoslužby v katolíckych a pravoslávnych cirkvách byzantskej tradície. Otec Taft bol tiež rozhodným podporovateľom zbližovania a zmierenia západnej a východnej Cirkvi.
Nekrológ
Robert Francis Taft sa narodil 9. januára 1932 v meste Providence (Rhode Island, USA). Bol vzdialeným príbuzným Williama H. Tafta, 27. prezidenta USA. Podobne ako iní príslušníci bielej anglosaskej protestantskej hornej vrstvy aj on objavil svoju duchovnú vlasť v Katolíckej cirkvi – v zmysle nerozdelenej Cirkvi prvého tisícročia. V roku 1949 vstúpil k jezuitom. Počas trojročného pôsobenia v jezuitskom kolégiu v irackom Bagdade si zamiloval kresťanský Východ. Po návrate do USA v roku 1959 študoval ruský jazyk a kultúru na Fordhamskej univerzite (New York). V roku 1963 bol Taft v rímskom kolégiu Russicum vysvätený v byzantsko-slovanskom obrade za kňaza pre Ruskú katolícku cirkev.
Profesor
V roku 1970 otec Taft začal doktorandské štúdium na rímskom Pápežskom východnom inštitúte, ktorý sídli vedľa Russica. V roku 1975 pod vedením profesora Juana Mateosa obhájil doktorskú prácu o tzv. veľkom vchode, teda o slávnostnom sprievode s pripraveným chlebom a vínom pred anaforou na božskej liturgii v byzantskom obrade.
Jedným z Taftových kolegov zo štúdií bol z Turecka pochádzajúci pravoslávny diakon Dimítrios Archontónis, dnešný konštantínopolský ekumenický patriarcha Bartolomej, ktorý v Ríme študoval cirkevné právo. Stali sa celoživotnými priateľmi.
V rokoch 1975 až 2011 profesor Taft prednášal na Pápežskom východnom inštitúte liturgiu východných kresťanských cirkví a východné jazyky. V rokoch 1972 až 1976 viedol špecializovaný časopis tohto inštitútu Orientalia Christiana Periodica a v rokoch 1987 až 2004 edíciu tohto inštitútu Orientalia Christiana Analecta. Zároveň bol konzultorom Kongregácie pre východné cirkvi a zakladateľom Societas Orientalium Liturgiarum. Profesor Taft je autorom 34 kníh.
Vo svojom výskume profesor Taft neúnavne spracúval „skryté spoločné znaky“ medzi východnou a západnou Cirkvou, ktoré boli prekryté rozličnými predsudkami. Otec Taft sa zasadzoval za decentralizáciu autority v Katolíckej cirkvi.
Podľa profesora Tafta obnova plného spoločenstva medzi východnou a západnou Cirkvou je možná len vtedy, keď ani jedna cirkev nebude chcieť pohltiť tú druhú. Cirkevné spoločenstvo neznamená, že všetci sa musia stať katolíkmi. Skôr ide o to, aby sa navzájom uznali za kresťanstvo od čias apoštolov, za cirkvi apoštolského pôvodu, ktoré majú platné kňazstvo a episkopát a sviatosti, ktoré sú potrebné k posväcovaniu ľudu. Otec Taft bol zástancom ekleziológie „sesterských cirkví“, ktorá sa rozvinula v dokumentoch Katolíckej cirkvi od čias Druhého vatikánskeho koncilu.
Vrchol Taftovej ekumenickej činnosti nadišiel v roku 2001, keď objasnil, že Asýrska cirkev má platnú Eucharistiu, hoci jej eucharistická modlitba, „Anafora svätých Addaia a Mariho“, neobsahuje výslovne Kristove slová o ustanovení Eucharistie. A tak Svätá stolica dala súhlas k ohraničenému eucharistickému spoločenstvu medzi Asýrskou cirkvou a jej katolíckym náprotivkom Chaldejskou cirkvou.
Otec Taft pozorne sledoval dianie v západnom katolicizme. Neodmietal liturgickú reformu Druhého vatikánskeho koncilu, no bol proti experimentovaniu pri slávení liturgie.
Archimandrita
Podľa slov Taftovho žiaka Petra Galadzu, riaditeľa Inštitútu metropolitu Andreja Šeptického pre východné kresťanské štúdiá na Torontskej univerzite, práve zosnulý americký jezuita bol veľkým zástancom vzniku Katolíckej univerzity vo Ľvove. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev mu neskôr udelila titul archimandritu s právom nosiť mitru, ako prejav uznania jeho podpory gréckokatolíkov, ktorí boli desaťročia prenasledovaní v Sovietskom zväze.
In recognition of Taft’s solidarity with Catholics persecuted under Soviet rule, the Ukrainian Catholic Church made him an archimandrite, giving him the right to wear a mitre and carry a bishop’s staff.
Žiakom profesora Tafta bol aj Andreas Abraham Thiermeyer, zakladateľ Collegia Orientale v bavorskom Eichstätte, kde základné teologické vzdelanie nadobudlo aj niekoľko gréckokatolíckych seminaristov zo Slovenska. Profesor Taft navštívil v roku 1997 aj Slovensko a vystúpil so svojou prednáškou na Kňazskom liturgickom dni v Košiciach.
Jedným zo študentov profesora Tafta bol aj o. Andrej Škoviera, kňaz Bratislavskej eparchie, ktorý pôsobí na Apoštolskej nunciatúre v Bratislave a ktorý si naňho takto spomína:
„Ďakujem Bohu za to, že som mal možnosť poznať osobne archimandritu profesora o. Roberta F. Tafta SJ. Bol to jeden z najväčších odborníkov a teológov, ale aj jedna z najväčších osobností, ktoré som mal možnosť v živote spoznať. Nezabudnuteľný pre mňa ostane kurz Úvod do štúdia východných liturgií. Boli to posledné prednášky, ktoré prof. Taft mal na Pápežskom východnom inštitúte. A pre mňa to boli skutočné duchovné cvičenia, bola to živá syntéza teológie, spirituality a liturgickej vedy. V jeho prednáškach, ale aj v celom osobnom živote som videl, že otec Robert v prvom rade sám žije to, čo učí iných, že žije východnou (byzantskou) liturgiou a spiritualitou. Počas troch rokov môjho pobytu v Pápežskom kolégiu Russicum každodenne prichádzal skoro ráno sláviť svätú božskú liturgiu spolu s nami a každú sobotu prichádzal na večiereň, pričom sa aktívne zapájal do spevu v zbore. Pri všetkých bohoslužbách s najväčšou dôslednosťou zachovával všetky liturgické predpisy. Na začiatku každého akademického roku išiel spolu s nami, študentmi kolégia, na niekoľkodňové duchovné cvičenia, kde sa správal ako jeden z nás, v úplnej pokore, nijako sa nevyvyšujúc. Nech ho Boh prijme do svojej večnej slávy. Вѣчнаѧ памѧть! Αἰωνία ἡ μνήμη. Večná pamiatka!“
Zdroj: Ján Krupa, postoj.sk / skrátené
