Štyridsiatidvaja svätí mučeníci z Amoria (Nájdenie úctyhodného a životodarného Kríža v Jeruzaleme)

6. 3. Štyridsiatidvaja svätí mučeníci z Amoria

Autormi najstarších prameňov o dnešných svätcoch je spis mnícha Euodia z 9. storočia a oslavná reč Michala Synkella.
Ku koncu vlády gréckeho cisára Teofila (829-842)  Rímska ríša utrpela veľké straty kvôli nájazdom Arabov a Saracénov.  Bolo to v čase, keď sa cisár zaoberal otázkou úcty k ikonám.

Po veľkej bitke pri hornofrýgijskom meste Amorion, významnom centre Byzancie, Arabi  toto mesto obsadili. Prvých 42 čelných predstaviteľov mesta a armády zajali a odvliekli do Sýrie. Tam s nimi kruto zaobchádzali, vraj ešte horšie, ako s  najväčšími zločincami, lebo boli kresťania. Aj cisár Teofil prosil o ich prepustenie, ponúkal výkupné, no bez výsledku.

Po siedmich rokoch väznenia ich odsúdili na smrť. Okolo roku 845 ich sťali mečom.

(Nájdenie úctyhodného a životodarného Kríža v Jeruzaleme)

Ako prvý o nájdení svätého Kríža v Jeruzaleme cisárovnou Helenou informoval okolo roku 395 svätý Ambróz. Správu neskôr rozšírili v sýrskom podaní u Rufina, či Paulína z Noly, ako aj v gréckom podaní u cirkevných historikov 5. storočia, Sokrata, Teodoreta, či Sozomena.

Napriek tomu nie je známe v ktorom roku  k nájdeniu Kríža došlo. Len podľa iných prameňov historici usudzujú, že to muselo byť medzi rokmi 335 až 347, keďže ani Euzébius v životopise o Konštantínovi, ani zápisky neznámeho pútnika v Jeruzaleme z roku 334 nič o nájdení svätého Kríža nespomínajú. Zato svätý Cyril Jeruzalemský vo svojich katechézach okolo roku 348 spomína uctievanie si a rozširovanie relikvií svätého Kríža.

Ako uvádza už rozšírená legenda, keď mala cisárovná Helena už 70 či 80 rokov, dostala v sne od Boha príkaz vycestovať do Svätej zeme, nájsť posvätné miesta a dôstojne ich skrášliť. Asi o rok matka cisára začala svoju púť do Jeruzalema po stopách Spasiteľa. Nájsť Boží hrob bolo obzvlášť náročné. Vraj jej pomohol až jeden židokresťan, keď hľadal v knihách predkov. Tak zistili, že miesto hrobu je pod pohanským chrámom Venuše, ktorý zriadili za cisára Hadriána.

Ďalšou legendou, ktorú doplnili, bolo uväznenie levitu Judáša do studne, keď cisárovnej odmietol prezradiť miesto Venušinho chrámu. Po siedmich dňoch sa vraj rozhodol spolupracovať.

Nasledovalo odstránenie pohanského chrámu a materiálu, ktorý obkolesoval hrob, vraj bol poškvnený démonmi. Tak odkryli neporušený Boží hrob, kamennú hrobku Melchizedecha a podľa stredovekého dodatku aj medzeru v hore odkiaľ doteraz kvapká krv.

Potom vraj našli v priekope tri dobre zachované kríže, ktoré mohli mať viac ako 300 rokov. Svedkom objavenia Kríža bol jeruzalemský biskup Makarios I. Napriek nápisu, ktorý našli neďaleko, nevedeli určiť Pánov Kríž. Biskup Makarios preto kríže prikladal k zosnulej kresťanskej vdove Libánii, keď sa jej tela dotkol tretím krížom, vraj sa prebudila a chválila Pána. Iná legenda spomína nevyliečiteľnú ženu, ktorá sa dotykom Ježišovho Kríža uzdravila.

Levita Judáš, ktorý sa pri tejto udalosti obrátil, ešte našiel klince, ktoré vraj žiarili ako zlato. Vraj sa neskôr stal ako Kyriak jeruzalemským biskupom. O nájdení Božieho hrobu spolu s Krížom podáva správu aj Cyril Jeruzalemský.

V dnešný deň si byzantské, arménske a koptské cirkvi pripomínajú túto udalosť nájdenia.