V sobotu 22. júna skoro ráno sme sa my, skupina veriacich bratislavskej a trnavskej gréckokatolíckej farnosti, vydali na jednodňovú púť do poľských Wadovíc a Osvienčimu. To sme ešte na začiatku netušili, aká dlhá cesta nás čaká! Počas nej sme pozerali film o blahoslavenom Jánovi Pavlovi II., a tak sme si mohli naše myšlienky „naladiť“ na miesto, ktoré bolo jeho rodiskom. Plánovanú liturgiu vo Wadoviciach o 11:15 v bazilike Obetovania Panny Márie sme kvôli dopravným obmedzeniam na poľských cestách nestihli, pretože sme prišli s hodinovým oneskorením. Čas, ktorý sme v tomto mestečku strávili, mnohí z nás využili na účasť na bohoslužbe, prehliadku námestia a repliky rodného domu Svätého Otca, nákup suvenírov a poniektorí aj na ochutnávku „najsmaczniejszich kremówek“.
Wadowice. Pôvodný rodný dom pápeža Wojtyłzu je v rekonštrukcii, preto sme si mohli pozrieť jeho repliku, kde bolo možné vidieť napr. maketu domu a jeho osobné veci ako spomienkové predmety z krstu a prvého sv. prijímania, vysvedčenia, bulletiny zo školských divadelných predstavení, v ktorých Karol Wojtyla účinkoval, lyžiarsky a turistický výstroj, fotografie jeho rodičov i zábery z detstva, mladosti a z pôsobenia v kardinálskej a pápežskej službe. Vystavené boli aj rúcha, ktoré nosieval.
Z mesta, ktoré dýcha príjemnou a pokojnou atmosférou, no predovšetkým sa spája s osobou, ktorá zdôrazňovala ako je dôležité chrániť ľudský život od počiatku až po jeho prirodzený koniec, sme sa presunuli 30 km západnejšie na miesto, ktoré sa naopak, v časoch II. svetovej vojny stalo dejiskom nesmierneho ľudského utrpenia a bezhraničnej krutosti.
Tam sme sa pripojili k skupinke pútnikov z Trnavy a spoločne sme absolvovali takmer dvojhodinovú prehliadku areálu pracovného tábora – Auschwitz (Osvienčim).
Osvienčim. Keď človek počúva o tom, čo všetko sa tam kedysi odohrávalo a v akých podmienkach tam ľudia museli zomierať, vyvoláva to v ňom zmiešané pocity: smútok, súcit, odsúdenie činov, ktoré ponižovali ľudskú dôstojnosť a zabíjali nevinných… je ťažké uveriť tomu, že ľudská bytosť je schopná niečoho takého – doslova zverstiev. Naša sprievodkyňa nám viackrát dôrazne opakovala, že tieto veci nerobili zvieratá, ale ľudia…! Vďaka jej výrečnosti i spôsobu výkladu – ako sa vedela vcítiť do pozície väzňov, verne priblížiť podmienky, v ktorých žili, ako presvedčivo vedela podať informácie a opísať surovosti, ktoré sa tam diali – sme sa dokázali preniesť v dobe a aspoň matne si to predstaviť. Poskytla nám aj fakty o ľuďoch, ktorým sa podarilo prežiť a našli odvahu, aby sa znova prišli pozrieť na miesto svojho trýznenia. Rozprávala nám dojímavé príbehy väzňov, napr. o obetavom kňazovi Maximiliánovi Kolbem, ktorý ponúkol svoj život za život iného väzňa alebo o láske medzi dvoma mladými ľuďmi, ktorí sa po spoločnom úteku z tábora museli rozísť a stretli sa až po 40 rokoch nedobrovoľného odlúčenia. Všetko toto bolo na záver ešte umocnené návštevou najhroznejšieho miesta v tábore, miesta smrti – plynovej komory.
Po takomto silne emotívnom zážitku si človek uvedomí, ako mu je vlastne dobre… aj keď možno nemá všetko, čo by chcel, ale má voľnosť – môže a má právo sa slobodne rozhodovať a žiť podľa vlastného uváženia a vlastných predstáv – na rozdiel od väzňov, ktorí v tábore mali iba dve práva: právo pracovať a právo zomrieť.
Nie každý pociťuje potrebu či túžbu vidieť koncentračný tábor na vlastné oči. Takéto miesta sú však neustálou pripomienkou toho, kam až dokáže zájsť ľudská krutosť, bezcitnosť a ako veľmi dokáže byť ponížená dôstojnosť ľudskej osoby. Je dobré o tom vedieť a nezabúdať na to, aby sa už niečo podobné nikdy nezopakovalo. Ako o tom hovorí aj výrok Georgeho Santayanu na jednej z tabúľ v tábore: „Ten, kto si nepamätá históriu, je nútený prežiť ju znova.“
Aby sme sa vyhli spomínanej obchádzke, vracali sme sa domov cez Českú republiku, povedané biblicky „a inou cestou sa vrátili do svojej krajiny“ (Mt 2,12). Cestou sme sa modlili Akatist k Srdcu Ježišovmu a tiež sme si pozreli taliansky film o blahoslavenom kňazovi: Don Gnocchi – Anjel detí. Do Bratislavy sme sa vrátili v neskorých nočných hodinách.
Božidara Holinďáková
Foto: Táňa Čižik
