Ikona Stretnutia Pána. Menologion Bazila II. 10.stor. Vatikánska knižnica.
Sviatok Stretnutia Pána v byzantskej hymnografii a ikonografii
Východné cirkvi slávia sviatok 2. februára ako jeden z dvanástich veľkých sviatkov liturgického roka. V Jeruzaleme je dosvedčený už Egériou v druhej polovici 4. storočia. V 5.-6. storočí sa slávi už aj v Alexandrii a Antiochii. Do Konštantínopolu vstúpi v roku 542. Na konci 7. storočia ho zavedie v Ríme pápež východného pôvodu Sergej I. (687 – 701), ktorý tam presadil aj sviatky Narodenie Božej Matky (8. september), Zvestovanie Pána (25. marec) a Zosnutie Božej Matky (15. august).
Liturgické texty sviatku Stretnutia Pána zdôrazňujú stretnutie medzi ľudstvom, ktoré zastupujú starci Simeon a Anna, a Bohom, ktorým je Kristus.
Ikonografia sviatku
Ikonografia sviatku je dosť striedma a má nemnoho variantov v rozličných kresťanských tradíciách, od rímskych mozaík v Bazilike Panny Márie v Trastevere po balkánsku ikonografiu, grécke a slovanské ikony.
Ikona čerpá podstatne z 2. kapitoly Lukášovho evanjelia, kde je v rozprávaní prítomných päť osôb: Kristus, Mária a Simeon ako ústredné postavy; Jozef a Anna ako postavy v pozadí. Na dôležitom mieste ikony vidíme chrámový oltár prikrytý plachtami, ktorý má baldachýn a často ohrádku, čo zo starozákonného chrámu robí kresťanský chrám a tak predstavenie Ježiša v chráme na štyridsiaty deň po jeho narodení sa stáva sviatkom stretnutia starého, zostarnutého ľudstva s novým človekom v Kristovom ľudstve.
Na niektorých ikonografických stvárneniach nesie Dieťa na svojich rukách Mária, zatiaľ čo na iných ikonách ho drží Simeon. Ikonografia Simeona, ktorý prijíma alebo drží Dieťa, nás privádza aj ku chvíli veľkého vchodu na byzantskej božskej liturgii, keď biskup v hlavných dverách do svätyne [v tzv. cárskych dverách ikonostasu] prijíma od kňaza pripravené dary chleba a vína, aby ich položil na oltár.
Bohoslužobné texty sviatku
Bohoslužobné tropáre sviatku v byzantskej tradícii pochádzajú od veľkých byzantských hymnografov: Jána Damaského, Germána Konštantínopolského, Kozmu Maiumského a Andreja Krétskeho. Ospevujú hlavne tri ústredné postavy ikonografického stvárnenia a samotného sviatku.
V rozličných tropároch sa Simeon, podobne ako biskup v Cirkvi, prijímajúc Krista stáva tým, ktorý vyznáva vieru Cirkvi: „Dnes som bol oslobodený, pretože som uvidel môjho Spasiteľa. Tento je Ten, ktorého porodila Panna: je Slovo, Boh z Boha, je Ten, ktorý sa pre nás vtelil a zachránil človeka… Dnes sa otvára brána neba. Večné Otcovo Slovo, ktoré prijalo časový počiatok bez toho, aby prestalo byť Bohom, je zo svojej vôle predstavené v chráme zákona Pannou Matkou… a starec ho berie na ruky, pričom ako služobník volá Vládcovi: Dovoľ, aby som odišiel do večnosti, pretože moje oči uvideli tvoju spásu. Prišiel si na svet, aby si zachránil ľudský rod.“
Do Simeonových úst sa vkladá vyznanie viery prvých štyroch ekumenických koncilov. Aj v byzantskej tradícii kandidát na biskupskú vysviacku vo chvíli jeho predstavenia vyznáva svoju vieru pred Cirkvou, ktorá ho prijme za biskupa, keď prednesie tri vyznania viery, ktoré boli sformulované na prvých štyroch ekumenických konciloch.
Samotný Simeon sa v jednom tropári stane predobrazom Krista, ktorý zostúpil do podsvetia, aby zachránil, oslobodil Adama: „Vládca, teraz dovoľ, aby som odišiel ohlásiť Adamovi, že som videl Boha, ktorý je pred vekmi, ako sa bez zmeny svojho božstva stal dieťaťom…“
Rozličné tropáre zdôrazňujú, že Dieťa predstavené v chráme je taktiež Tým, ktorý hovoril v Starom zákone. Liturgia vyzdvihuje, že Ten, ktorý dal zákon, ho teraz aj poslúcha: „Simeon, prijmi Toho, ktorého predtým videl Mojžiš v oblaku, keď mu odovzdával zákon na Sinaji, a ktorý sa teraz, keď sa stal Dieťaťom, podriaďuje zákonu… Tento je Ten, ktorého ohlasuje Dávid. Tento je Ten, ktorý hovoril v prorokoch. Tento je Ten, ktorý sa vtelil pre nás a ktorý hovorí v zákone…“
Stretnutie medzi zostarnutým ľudstvom, ktoré symbolizujú Simeon a Anna, a novým ľudstvom v Kristovi čerpá v niekoľkých tropároch zo starozákonnej knihy Daniel 7,9, v ktorej sa hovorí o „Starcovi dní“. Ide o verš, ktorý cirkevní otcovia a samotná liturgia čítali vždy s kristologickým kľúčom: „Starca dní, keď sa stal dieťaťom v tele, prináša do svätyne Matka Panna… Pre mňa sa Starec dní stal dieťaťom. Najčistejší Boh sa podrobuje očisťovaniam, aby potvrdil, že je skutočne mojím telom to, ktoré si vzal z Panny. Simeon, uvedený do tajomstiev, rozpozná Boha, ktorý sa zjavil v tele…“
Adorna thalamum tuum Sion
Ten, ktorý figuruje v prorokovom videní ako Starec dní, sa teraz zjavuje ako „nové Dieťa“. Takto ho ospevuje liturgia Vianoc a dvaja starci v chráme. Božia Matka Mária je v liturgických textoch vykresľovaná neustále ako tá, ktorá drží, ktorá nesie Krista. Tri tropáre v druhej časti byzantskej večierne sú venované postave Márie. Prvý z nich sa dostal do rímskej bohoslužby dnešného sviatku ako antifóna „Adorna thalamum tuum Sion“. V tomto texte sa dávajú Božej Matke rozličné kristologické tituly – nebeská brána, trón, oblak Svetla: „Vyzdob svoje svadobné lôžko, Sion, a prijmi Kráľa Krista; objím Máriu, nebeskú bránu, pretože ona sa stala trónom cherubínov, ona je bránou Kráľa slávy; Panna je oblakom Svetla, pretože nosí v sebe Syna v tele, Syna, ktorý bol skôr než ranná zora…“
Stále na večierni nachádzame dlhý tropár Andreja Krétskeho, v ktorom ruky nosiace Krista už nie sú rukami Márie, ale rukami starca Simeona. Avšak obidvaja, Mária i Simeon, sú vždy predobrazom Cirkvi, ktorá Krista drží a prináša ľuďom. Tento tropár uvádza, dalo by sa povedať, že nenápadným spôsobom, postavu Jozefa, ktorá je nenápadná aj v samotnej ikonografii.
Odcitujme tu text celého tropára: „Ten, ktorého nosia cherubíni a oslavujú serafíni, je dnes predstavený vo svätom chráme podľa zákona a ako trón mu slúžia ruky starca. Jozefovými rukami prijíma dary hodné Boha: pár hrdličiek, ktorý predobrazuje nepoškvrnenú Cirkev a nový ľud vyvolený z národov, spolu s dvomi holúbkami, aby to znamenalo, že je kniežaťom starej i novej zmluvy. Simeon, vítajúc vyplnenie prijatého videnia, požehná Pannu a Božiu Matku Máriu, pričom jej symbolicky predpovie utrpenie Toho, ktorý sa z nej narodil, a od neho žiada, aby bol vzatý zo života, pričom volá: Vládca, teraz dovoľ, aby som odišiel do večnosti, ako si mi predpovedal, pretože som uvidel teba, večné Svetlo, Pána a Spasiteľa ľudu, ktorý od teba odvádza svoje meno“.
V ikonografii a hymnografii sviatku nenápadná postava Jozefa je prítomná v jedinom tropári. Nenápadná je aj postava prorokyne, ktorá sa nachádza len v tropári z 3. februára, keď liturgia oslavuje obidvoch starcov. „Bohom inšpirovaná Anna a najšťastnejší Simeon žiarili šťastím pre proroctvo a boli bezchybní v zákone. Keď uvideli Darcu zákona, ktorý sa zjavil ako Dieťa, adorovali ho. S veľkou radosťou preto dnes oslavujeme ich pamiatku…“
Článok v talianskom origináli nájdete tu. Preložil otec Ján Krupa.
Zdroj: Pôvodne publikované v konzervatívnom denníku Postoj
