18. 2. Náš otec svätý Lev, rímsky pápež
Jeho meno má latinský pôvod a znamená „Lev“.
Dnešný svätec pochádzal z Toskánska. Za pápeža Celestína I. bol archdiakonom. Jána Kassiána pohol k napísaniu diela proti Nestorovi, De incarnatione Domini. V čase, keď bol ako legát v Gálii, ho zvolili za pápeža a 29. septembra 440 vysvätili.
Lev bojoval proti Pelagiánom a Manichejcom v Taliansku a Priscilianistom v Španielsku. Ich omyly vyvrátil v obšírnom liste. Lev sa usiloval o to, aby sa zachovávala cirkevná disciplína. Bol hlboko presvedčený o tom, že pápež je Petrovým nástupcom. Preto zasiahol do hierarchických pomerov v severnej Afrike, Gálii a Ilýrii, kde potvrdil práva apoštolského vikára Anastázia zo Solúna.
Cyril a Protesios z Alexandrie oponovali Levovi v otázke slávenia Paschy a on nakoniec v záujme udržania pokoja a jednoty napokon ustúpil.
Dnešný svätec odsúdil monofyzitizmus a Eutychovo odvolanie a vo svojom dogmatickom liste adresovanom Flabiánovi z Konštantínopolu obraňoval náuku o dvoch prirodzenostiach v Kristovi.
Aby mal stáleho dôverníka na cisárskom dvore v Byzancii a bol informovaný o cirkevnej situácii na východe, ustanovil v Konštantínopole svojho delegáta.
Na Chalcedónskom koncile (451) prostredníctvom legátov neprijal 28. kánon, ktorým sa povyšovalo postavenie konštantínopolského patriarchu.
Lev sa postavil aj proti barbarom, ktorí vnikali do Talianska. V roku 452 vycestoval za Attilom do Mantua a presvedčil ho, aby uzavrel prímerie a vrátil sa domov. U kráľa Vandalov a Alanov Geisericha dosiahol ušetrenie Ríma od vrážd a od ohňa, no musel strpieť štrnásťdenné plienenie mesta a bazilík.
Svätý Lev, rímsky pápež zomrel 10. novembra 461.
V zachovaných dielach je viditeľný jeho jemný štýl a rytmické ukončenie viet. Vyznačoval sa jasnými myšlienkami, čistou rečou a výstižným prejavom. Vo svojich kázňach sa javí ako rázny duchovný rečník.
Pápež Benedikt XIV. ho v roku 1754 vyhlásil za učiteľa cirkvi.
(Náš otec svätý Flavián Vyznávač, konštantinopolský patriarcha)
Jeho meno má latinský pôvod a znamená „patriaci k rímskemu rodu Fláviovcov“.
Flaviána ako kňaza povolali v roku 446 za nástupcu konštantinopolského patriarchu Prokla. Na synode z roku 448, musel Flavián vydať stanovisko proti monofyzitickým tendenciám Eutycha. O jeho zosadení informoval pápeža Leva I., ktorý mu ako odpoveď zaslal Epistola dogmatica ad Flavianum.
Avšak Eutychés dosiahol u cisára Teodózia II. zvolanie synody do Efezu, takzvanú zbojnícku synodu z roku 449, na ktorej na podnet Dioskura z Alexandrie zosadili konštantínopolského patriarchu Flaviána, a po zneucťujúcom obrade ho poslali do vyhnanstva. Počas cesty do vyhnanstva Flavián zomrel. Bolo to zrejme ešte v auguste 449.
K jeho rehabilitácii došlo počas Chalcedónskeho koncilu (451). Cisárovná Pulchéria, dala jeho pozostatky pochovať do chrámu svätých apoštolov.
Flaviánovo vyznanie viery, ktoré adresoval cisárovi Teodóziovi, pripravilo kristologickú formuláciu Chalcedónskeho koncilu.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.
