Gréckokatolícka cirkev na Slovensku si 11. mája pripomína blaženého hieromučeníka Vasiľa, prešovského svätiaceho biskupa. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Kráľovský“. Tohto roku si pripomíname 120. výročie jeho narodenia.
Životopis. Blahoslavený Vasiľ Hopko, prešovský svätiaci biskup, sa narodil 21. apríla 1904 v Hrabskom pri Bardejove. Štúdium teológie absolvoval v Prešove a v roku 1929 bol vysvätený na kňaza. Spočiatku vykonával službu farára v Prahe, neskôr v rokoch 1936 až 1941 sa stal špirituálom v kňazskom seminári v Prešove, kde získal v roku 1940 doktorát. Potom pracoval ako sekretár biskupa, od roku 1947 ako profesor pastorálnej a morálnej teológie. 11. mája 1947 prijal biskupskú vysviacku.
Dôsledkom Prešovského soboru z roku 1950 a následnej likvidácie cirkevnej organizácie Gréckokatolíckej cirkvi komunistickou vládou, počas ktorej majetok, cirkevné budovy aj veriaci boli násilne začlenení do pravoslávnej cirkvi – aj biskup Vasiľ osobne pocítil silu štátnej moci. Ocitol sa v domácom väzení, potom ho internovali v kláštore v Báči pri Šamoríne a vo františkánskom kláštore v Hlohovci.
V roku 1950 ho zatkli a po ročnom vyšetrovaní ho odsúdili na pätnásť rokov väzenia, dvadsaťtisíc korunový trest, desaťročnú stratu občianskych práv a prepadnutie celého majetku. Do roku 1964 bol vo väzniciach v Bratislave, Ilave, Leopoldove, Prahe, Mírove a vo Valdiciach, v ktorých musel znášať mučenie, okrem iného aj formou bitiek či odopierania jedla. To sa prejavilo ťažkými psychickými následkami, ktoré neprestali ani po jeho prepustení. Pitva po jeho smrti ukázala, že v tejto dobe mu bol v malých dávkach dlhodobo podávaný jed – arzén. Po prepustení z väzenia v roku 1963 ho umiestnili do Charitného domova v severočeskom Oseku.
Počas Pražskej jari v roku 1968 stál biskup Vasiľ Hopko na čele Akačného výboru, ktorému sa podarilo presadiť legalizáciu Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola zjednotená s Rímom. Odmäk „Pražskej jari“ priniesol uznanie Gréckokatolíckej cirkvi, ale jej majetok a chrámy ostali vo vlastníctve Pravoslávnej cirkvi a len v mnohých prípadoch došlo k spoločnému užívaniu. Až po politických zmenách v roku 1989/1990 došlo k plnej rehabilitácii Gréckokatolíckej cirkvi a k postupnému vráteniu cirkevných budov a majetku.
Od júna 1968 vykonával Vasiľ službu svätiaceho biskupa v Prešove. Na následky väzenia zomrel 23. júla v roku 1976 v Prešove. Blahoslavený Ján Pavol II. ho počas svojej pastoračnej cesty na Slovensko v roku 2003 vyhlásil za blahoslaveného.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa www.vatican.va, www.heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol
***
Úryvky z diela Vasilij HOPKO: GREKO-KATOLIČESKAJA CERKOV
(V pamjať 300 litnoj Užhorodskoj Unii, 1646-1946) ), ktoré vydalo Eparchiaľ’noje Praviteľstvo v Prjaševi, Prjašev 1946 .)
Blahoslavený Vasiľ Hopko v tejto útlej brožúrke vyjadruje svoju lásku k východnému obradu a Gréckokatolíckej cirkvi. Dielo bolo napísané tzv. jazyčiem (vplyv ruštiny), ktoré sa začiatkom 20. stor. používalo ako literárny jazyk rusínskeho etnika severovýchodného Slovenska a Podkarpatskej Rusi; v jazyčii sa tradične písalo azbukou, autor ale použil latinku. Autor používa jednoduchý jazyk, aby bolo dielo prístupne a ľahko zrozumiteľné pre jednoduchý dedinský ľud.
Vasiľ HOPKO: GRÉCKOKATOLÍCKA CIRKEV
(Na pamiatku 300 rokov Užhorodskej Únie, 1646-1946)
Eparchiálny Úrad v Prešove : Prešov 1946 .
Úvod.
Som gréckokatolík.
Ako ľubozvučne znejú tieto slová: Som gréckokatolík. Keď niekde počujem tieto slová, zastavím sa, zaujímam sa, čo sa hovorí o gréckokatolíkoch, lebo i ja som gréckokatolík. Keď čítam noviny alebo knihu a ak sa náhodou v tých novinách, alebo knihe nachádza toto slovo gréckokatolík, moje oči sa pri ňom zastavia hneď v prvej chvíli. Som dojatý! Už s materinským mliekom som sal túto lásku ku všetkému, čo je gréckokatolícke. A vždy opakujem, že Pánu Bohu nemôžem dostatočne poďakovať za to, že som sa narodil ako gréckokatolík. Mnohí sa hanbia za to, že sú gréckokatolíkmi, odcudzujú sa, skrývajú svoj krstný list a sú zarmútení zo svojho osudu, že sa narodili ako gréckokatolíci. Nemôžem to pochopiť, iba ak tak, že nepoznajú svoj obrad, svoju Cirkev. Ten, kto niečo nepozná, nemôže to ani milovať, ani sa tým nemôže oduševňovať‘!
I. Všeobecné otázky a východná schizma.
# # #
4. Prečo máme milovať svoj obrad?
f) Preto milujem svoj obrad, lebo je krásny!
„Sláva Otcu“ – akoby sami anjeli oslavovali! Kňaz ukáže prameň premúdrosti: Evanjelium! Cherubínska pieseň! Ako keby bolo v chráme plno anjelov, ktorí lietajú okolo oltára a spievajú trojsvätú pieseň na česť Najsvätejšej Trojice… Všetko je v cerkvi také mystické! Ľud stojí, všetky sviece sú zapálené, možno sa objavia aj mimoriadni svieconosiči s trojcami (trojitými sviečkami – pozn. prekl.), kňaz okiadza. Svätyňa je naplnená dymom kadidla, vôňou a spolu s kadidlom sa vznáša k Najvyššiemu cherubínska pieseň… A pieseň sa končí slovami odložme teraz všetky svetské starosti …“ Vyznanie viery, zvlášť keď ho spieva celá cerkov, mocne, jasne Verím, v jedného Boha Otca… Premenenie, ticho, iba zvony ohlasujú celému okoliu, že Boží Syn zišiel z nebies na náš prestol… Hymnus na česť Božej Matky, ako sa naplnení citmi celý chrám modlí „Otče náš“, v ktorom sa prosí za všetko, čo je potrebné pre človeka pre dušu i pre telo.
A aké sú krásne naše sviatky!
Preklad: Stanislav GÁBOR
