Napísal 29. júla 2021

Historická cesta Mukačevskej eparchie

Historická cesta Mukačevskej cirkvi

Najstaršia zachovaná zmienka o tom, že biskup východnej tradície úradoval v Mukačeve, pochádza už z roku 1491.

Keď sa Maďari usádzali vo svojej dnešnej vlasti, nachádzali pokresťančených Slovanov a Románov s byzantskou cirkevnou kultúrou.

V centre a na juhu ich novej oblasti osídlenia mohla kresťanská misia siahať až k Bulharom, na severe, čiže v Karpatskej oblasti, k vplyvom Kyjevskej Rusi – k misijnej činnosti alebo k prisťahovalcom odtiaľ.

Je známe, že v Uhorsku 12. až 15. storočia existovali kláštory s východnou cirkevnou tradíciou, ktorých predstavení sa starali o cirkevný život východných cirkevných obcí v bližšom alebo aj širšom okolí. Tak v Sedmohradsku, ako aj na území Karpát existovali v stredoveku takéto kláštorné základne pre východný cirkevný život.

Najstaršia zachovaná zmienka o tom, že biskup východnej tradície úradoval v Kláštore svätého Mikuláša pri Mukačeve, pochádza z roku 1491. Avšak je neisté, či táto správa už v plnom právnom zmysle dosvedčuje existenciu biskupstva.

Karpaty boli kedysi súčasťou Horného Uhorska a patrili k takzvaným „krajinám svätoštefanskej koruny“, t. j. k tým územiam, ktorých štátnu organizáciu vytvorili Maďari a nad ktorými vládli stredovekí uhorskí králi.

Veriaci byzantskej cirkevnej tradície, ktorá existovala v severných častiach „krajín svätoštefanskej koruny“, boli poddanými (maďarskej) vládnucej vrstvy so západnou cirkevnou tradíciou a mali rôzne materinské jazyky.

Na západe úradného obvodu biskupov sídliacich pri Mukačeve (máme na mysli územie, ktoré v súčasnosti patrí Slovensku) väčšina východných kresťanov hovorila po slovensky, na východe (v dnešnom rumunskom Maramureş) po rumunsky a v strede (na dnešnej Zakarpatskej Ukrajine) po ruténsky.

Väčší počet veriacich z úradného obvodu biskupov sídliacich pri Mukačeve postupom času prijal maďarský jazyk. Väčšina z nich dnes žije v Maďarsku, avšak časti z nich sa nachádzajú aj na ukrajinskom, slovenskom a rumunskom území.

Západné časti Horného Uhorska (a tým aj Karpát) sa stali súčasťou panstva Habsburgovcov, keď Osmani v roku 1526 zničili stredoveké uhorské kráľovstvo; jeho východné časti sa dostali pod vládu Habsburgovcov postupne až po roku 1683, počas expanzie Rakúska po veľkej porážke Turkov pri Viedni.

Užhorodská únia

V 17. storočí (keď úradovanie východných biskupov v Mukačeve, resp. pri Mukačeve bolo síce právne ešte málo zabezpečené, no z pastoračného hľadiska bolo faktom) sa časti tohto územia, o ktoré sa starali títo biskupi, dostali pod vládu Sedmohradska a sedmohradské kniežatá vyvíjali silný kalvinizačný a (časom) aj maďarizačný tlak.  

Keďže však iné časti územia týchto biskupov podliehali Habsburgovcom a ich cirkevný život preto bolo možné ovplyvňovať aj z Rakúska, Mukačevská cirkev sa pokúsila v polovici 17. storočia s pomocou Rakúskej cirkvi uniknúť kalvinizačnému tlaku sedmohradských kniežat.

V roku 1646 Mukačevská cirkev nadviazala sviatostné spoločenstvo s rakúskou cirkvou a dúfala, že vďaka spoločenstvu v službe, ktoré získala s mocnou cirkvou Habsburskej ríše, sa stane dostatočne silnou na to, aby dokázala brániť duchovné dedičstvo proti sedmohradským kniežatám.

Ako veľmi išlo pri tejto únii (uzavretej v Užhorode, a preto spravidla nazývanej Užhorodská únia) o spoluprácu tradičných cirkví na ochranu svojich tradícií, to sa ukázalo krátko po uzavretí únie.

Prvý uniatský mukačevský biskup zomrel v roku 1651 a väčšina diecézneho kléru zvolila za nástupcu uniatského kňaza Petra Parfenija. Naproti tomu sedmohradské knieža sa za pomoci menšiny v klére pokúsilo presadiť kandidáta, ktorý inklinoval ku kalvinizmu. Len skutočnosť, že (s Rímom v žiadnom prípade zjednotený) biskup Simion Ştefan z Alba Julia vysvätil kandidáta väčšiny, zabezpečila nástupcu a zachránila úniu.

Vtedajší maďarský prímas Juraj Lippay označil za momentálnych okolností vysvätenie uniatského biskupa neuniatom za správne, prihováral sa v Ríme za novovysväteného biskupa, aby bol zbavený všetkých cirkevných cenzúr, a dosvedčil, že vysviacajúci biskup vedel o uniatstve kandidáta na vysviacku.

Samotný konsekrujúci biskup Simion v osvedčení o vysviacke, ktoré vystavil pre Petra Parfenija, uviedol ako dôvod vysvätenia to, že kandidát predložil osvedčenie, z ktorého vyplynulo, že prímas maďarských latiníkov (= kresťanov praktizujúcich latinský obrad) mu zveril pastoračnú starostlivosť o grékov (= kresťanov praktizujúcich grécky obrad) v Hornom Uhorsku.

O biskupovi Simionovi, ktorý pôsobil v sídelnom meste sedmohradských kniežat a jeho diecéza bola takisto vystavená silnému kalvinizačnému tlaku, prímas Lippay informoval, že aj on si želal byť chránený úniou s latinskou cirkvou.

V nasledujúcom polstoročí, v ktorom opakovane dochádzalo k bojom Rakúšanov so sedmohradskými kniežatami, s Osmanmi a s (väčšinou kalvínskymi) maďarskými povstalcami z Horného Uhorska, bola uniatská cirkev, ktorá vyrástla z Užhorodskej únie, ťažko otrasená a vyzeralo to tak, že vymizne.

Keď však bola zaistená habsburská vláda nad celým územím, Užhorodská únia sa postupne stala plne uznanou skutočnosťou v krajine a od neskorého 18. storočia neexistovali kresťania východnej tradície, ktorí by neboli uniatmi. V každom prípade bol cirkevný život týchto uniatov pod prísnym dohľadom latiníkov.

Uniati pod prísnym latinským dohľadom

Už v procese únie v roku 1646 boli uniati podrobení jurisdikcii uhorského prímasa a čoskoro po únii sa hornouhorskému jágerskému (= egerskému) arcibiskupovi podarilo podriadiť ich svojmu dohľadu; s biskupom úradujúcim v Kláštore svätého Mikuláša pri Mukačeve zaobchádzal ako so svojím vikárom. Tým boli dokorán otvorené brány latinizácii cirkevného života uniatov.

Až Mária Terézia, ktorá bola naklonená uniatom, presadila, že uniatskí kresťania Horného Uhorska dostali svoju vlastnú diecézu s plnými právami. Proti ostrému odporu jágerského arcibiskupa dosiahla totiž v roku 1771 plný súhlas Ríma ku kánonickej samostatnosti uniatskej diecézy Mukačevo.

Dejiny materskej cirkvi eparchií, ktoré vznikli v dôsledku delenia jej územia (Prešov, Gherla, Hajdúdorog) alebo migračných fenoménov…

Mária Terézia odovzdala Mukačevskému biskupstvu budovu v meste Užhorod, aby tam mohlo vzniknúť dôstojné biskupské sídlo. Vďaka štedrej podpore Márie Terézie pre cirkvi byzantskej tradície zjednotené s Rímom, pre ktoré vytvorila označenie „gréckokatolícka cirkev“, existovali od roku 1777 pod svätoštefanskou korunou štyri samostatné uniatské diecézy, avšak žiadny samostatný metropolita; totožným spôsobom ako latinské biskupstvá Uhorska podliehali uhorskému prímasovi.

Všetky štyri nasledovali byzantský obrad, čiže mali príbuzné cirkevné zvyky, avšak stáli v troch odlišných tradíciách: biskupstvo Mukačevo v tradícii Kyjeva, biskupstvo Križevci v tradícii Peče a biskupstvá Făgăraş a Oradea s Valašskom v tradícii Konštantínopolského patriarchátu.

Postupom času bola rozsiahla oblasť Mukačevského biskupstva nakoniec rozdelená a vznikli samostatné biskupstvá, na západe pre Slovákov v Prešove (1818), na juhu pre Maďarov v Hajdudorogu (1912) a na východe pre Rumunov v Baia Mare (1930).

Preto biskupstvo Mukačevo bolo biskupstvom s jasnou ruténskou väčšinou medzi veriacimi, keď bola Karpatská oblasť na konci druhej svetovej vojny dobytá Červenou armádou a v júni 1945 začlenená do Sovietskeho zväzu ako Zakarpatsko.

Ako vznikli rozdiely medzi Mukačevom a jeho materskou cirkvou

Hoci biskupstvo Mukačevo prijalo cirkevnú tradíciu z Kyjeva, jeho príbeh v priebehu storočí viedol k tomu, že sa medzi ním a materskou cirkvou vytvorili značné rozdiely.

Na jednej strane to bolo podmienené dlhou spoločensko-politickou príslušnosťou Karpatskej oblasti k Uhorsku. Okrem toho tu bol teologický a duchovný vplyv, ktorý mohol vyvíjať na Mukačevskú cirkev uhorský prímas a do roku 1771 jágerský arcibiskup. Čo sa týka kánonického práva, pre tieto rozdiely boli významné predovšetkým dve synody z rokov 1720 a 1773.

Na rok 1720 metropolita uniatskej cirkvi Poľska zvolal s rímskym súhlasom synodu všetkých diecéz svojej metropólie do mesta Zamošč. Na prelome 17. a 18. storočia sa k Brestskej únii (1596) pripojili obe haličské diecézy Ľvov a Peremyšľ, ktoré sa k nej približne jedno storočie stavali odmietavo.

Naproti tomu Kyjev a východná Ukrajina, kde únia bola takisto odmietnutá, pripadli v 17. storočí Moskovskému štátu. A tak na začiatku 18. storočia takmer všetci ruténi pod poľskou korunou patrili k uniatskej cirkvi a ruténi Moskovskej ríše k pravoslávnej cirkvi.

Synoda v meste Zamošč

Úlohou synody v meste Zamošč bolo dať v tej dobe konfesionálne zjednotenému ruténskemu kresťanstvu Poľska spoločné nariadenia pre bohoslužbu, katechézu a pastoráciu. Lebo cirkevný život vo väčšinou bieloruských cirkevných obciach, zjednotených s Rímom už od roku 1596, sa výrazne odlišoval od nedávno pripojených haličských cirkevných obcí.

V diecézach, ktoré prijali úniu od počiatku, došlo totiž v priebehu 17. storočia k mnohým prevzatiam z latinského obradu.

Aj v obidvoch haličských diecézach existoval výrazný latinský vplyv v teológii a bohoslužobnej praxi, pretože v nezjednotenej kyjevskej metropólii, do ktorej patrili od roku 1632, rozbehol Peter Mohila reformné dielo, ktoré takisto viedlo k preberaniu z latinského obradu. Avšak toto preberanie bolo oveľa menej intenzívne ako prebranie latinských prvkov v diecézach zjednotených od roku 1596.

U uniatov a nezjednotených ruténov Poľska nabrali cirkevné tradície v pohnutom 17. storočí jasný, ale vlastný vývoj. Začiatkom 18. storočia, keď haličské diecézy prijali úniu, v uniatskej metropólii narazili na seba obe vývojové línie a synoda v mesta Zamošč mala hľadať zmier.

Podarilo sa vypracovať stanovy, ktoré dostatočne vyhovovali tak viac latinizovaným, dlhodobo zjednoteným diecézam, ako aj dvom novoprišlým haličským diecézam a – po schválení z Ríma – zostali v platnosti ako cirkevný poriadok v celej metropólii až do obdobia delení Poľska. Na Haliči, kde po deleniach Poľska mohla ďalej existovať uniatská cirkev, riadili cirkevný život až do 20. storočia.

Synoda vo Viedni

Keď sa Mária Terézia pustila do zaisťovania právnej rovnosti uniatských katolíkov v Habsburskej ríši, ktorú prisľúbil cisár Leopold I., ale stále ešte nebola poskytnutá, jedným z jej prvých krokov bolo vytvorenie „Východnej typografie“ vo Viedni v roku 1770, aby nechala zhotoviť pre nich potrebné knihy.

Avšak proti prvej knihe z tejto kníhtlačiarne bolo vznesené obvinenie, že obsahuje heretické texty. Aby sa predišlo niečomu podobnému do budúcnosti a zabezpečila sa uspokojivá prevádzka tlačiarne, Mária Terézia zvolala na rok 1773 uniatských biskupov z „krajín svätoštefanskej koruny“ do Viedne a dala im za úlohu stanoviť správny vydavateľský program a postarať sa o pravoverný textový obsah kníh.

Bolo to však problematické, pretože knihy v diecézach sa líšili nielen pre odlišné  jazyky, ale občas aj obsahom. To platilo najmä o kalendári sviatkov. Lebo tak podľa kyjevskej, ako aj podľa pečskej tradície boli zavedené sviatky pre svätých, ktoré v iných biskupstvách, a najmä medzi latiníkmi, boli neznáme; niektorí cirkevní vodcovia dokonca považovali niektorých z týchto svätcov za „schizmatických“.

Okrem štúdia otázky kníh dostali biskupi za úlohu hľadať spoločné smernice pre pastoráciu. Najmä sa od nich požadovalo, aby stanovili pre svoje diecézy rovnaký počet sviatkov, ktorý podľa želania štátu mal byť nižší než dovtedy. Cieľom bolo dosiahnuť čo najväčšiu harmóniu cirkevného života v biskupstvách a najmä zabezpečiť ich dobrú integráciu do štátu.

Z troch prúdov tradície preto bolo treba vypracovať nový spoločný základ. Boli potrebné kompromisy a nedalo sa vyhnúť tomu, že vo všetkých týchto diecézach sa cirkevný život začal trocha vzďaľovať od zvykov tej cirkvi, ktorej tradícia bola pôvodne pestovaná aj v nich.

  1. Lacko o Viedenskej synode z roku 1773, ktorej akty vydal, napísal: „Význam tejto synody je veľmi veľký. Lebo približne 150 rokov, počas ktorých Uhorské kráľovstvo pokračovalo vo svojej starej existencii, t. j. až do roku 1918, regulovala cirkevný život východných katolíkov (žijúcich v tomto kráľovstve).“

Napriek dôležitosti tejto synody musel Lacko ešte v roku 1975 konštatovať: „Je udivujúce, že dokumenty tejto synody neboli dosiaľ nikdy publikované … A literatúra o nej je nepatrná. V právnicko-kánonickej literatúre je takmer neznáma.“

Viedenská synoda bez haličských diecéz

Krátko pred uskutočnením Viedenskej synody bola v roku 1772 pri prvom delení Poľska pripojená Halič k Rakúsku. To značne zväčšilo počet uniatských veriacich v Habsburskej ríši.

Avšak Viedenská synoda, ako už bolo vopred naplánované, bola uskutočnená ako stretnutie uniatských biskupov z jurisdikčnej oblasti maďarského prímasa. Pastieri haličských uniatských diecéz neboli prizvaní k spolupráci.

Skutočne len veľmi krátky čas delil pripojenie Haliče k Rakúsku a začiatok synodálnych porád. Bol príliš krátky na to, aby bolo možné ihneď sa zamerať na nový spoločný základ cirkevného života v starých a novoprišlých gréckokatolíckych biskupstvách ríše.

A tak na Haliči zostalo naďalej v platnosti to, čo bolo stanovené na synode v meste Zamošč, a viedenské uznesenia sa vzťahovali len na krajiny svätoštefanskej koruny. Ako to vidno z aktov Viedenskej synody, jej účastníci si to v tej dobe tiež uvedomovali.

Najstaršie nádeje na spojenie Mukačeva s Haličou

Keď boli biskupstvá Ľvov a Peremyšľ, čo sa týka štátneho práva, začlenené do Habsburskej ríše, v Hornom Uhorsku dúfali, že čoskoro budú preorientované, aj čo sa týka cirkevného práva, a že mukačevský biskup nadobudne metropolitné práva nad nimi.

Avšak vo Viedni neboli pripravení podniknúť žiadny okamžitý krok, a keď bol v roku 1778 ľvovský biskup Lev Šeptický povýšený na metropolitu pre všetky uniatské diecézy v bývalom Poľsku, viedenské štátne úrady stratili akýkoľvek záujem o nejakú zmenu.

No Lev Šeptický už v roku 1779 zomrel a znovu bola požadovaná reorganizácia hierarchických pomerov. Tentoraz dúfali na Haliči, že Ľvov sa stane centrom a Mukačevo bude zamerané naň.

No keďže politická situácia v Poľsku sa ešte neupokojila, viedenské štátne úrady nepovažovali za vhodné nechať vybudovať cirkevno-právnu deliacu čiaru k susedným oblastiam v Poľsku. A vskutku, Rakúsko sa pri treťom delení Poľska dokázalo ďalej rozšíriť.

 

Zvádza sa zápas o budúcnosť eparchie zosnulého biskupa Šášika. Prehľad diania na kresťanskom Východe pripravil otec Ján Krupa.

Keď bolo Poľsko nakoniec úplne rozdelené a keď Teodóz Rostocký (posledný metropolita, ktorého si ešte mohli zvoliť všetci ruténski biskupi) zomrel v roku 1805 po rokoch marenia jeho uvedenia do úradu ruskou vládou, už viac neexistovali takéto obavy.

Cisár František I. poslal 11. septembra 1806 do Ríma žiadosť, aby bol ľvovský biskup povýšený na metropolitu. Nová metropólia, ktorú si želal rakúsky cisár v roku 1806, sa však týkala len tých diecéz, ktoré pri deleniach Poľska pripadli Rakúsku.

Biskupstvo Mukačevo s väčšinovo ruténskymi veriacimi zostalo naďalej vo zväze diecéz podliehajúcich maďarskému prímasovi. Ľvovská metropólia a biskupstvo Mukačevo sa preto v nasledujúcom období navzájom ovplyvňovali len málo.

Rím ponúkol spoločného patriarchu

Skutočnosť, že medzi cirkevným životom vo Ľvovskej metropólii a v biskupstve Mukačevo existovali väčšie rozdiely, sa zreteľne vyzdvihla okolo polovice 19. storočia.

V roku 1843 Svätá stolica predložila viedenskému cisárskemu dvoru návrh, aby sa zvýšila prestíž uniatských katolíkov v ríši tým, že pre všetkých bude ustanovený spoločný prvý hierarcha s titulom patriarcha.

Projekt sa stretol so súhlasom u kancelára Metternicha, avšak v predvečer národných povstaní nebolo času venovať sa mu dostatočne intenzívne a okamžite ho riešiť. Až po niekoľkých rokoch čakania poslal viedenský nuncius v roku 1851 do Ríma podrobný posudok v tejto záležitosti.

Vysvetlil, že medzičasom sa z nacionálnych dôvodov stalo jednoducho nemožným dať ruténom, Rumunom a uniatom v Chorvátsku spoločnú hlavu cirkvi; o patriarcháte pre všetkých uniatov v ríši preto nemôže byť viac reč.

Napriek tomu v tom čase niektorí siahli po starých plánoch z posledných desaťročí uplynulého storočia a chceli mať aspoň pre ruténov Horného Uhorska a Haliče ustanovenú spoločnú hlavu cirkvi.

Aj od toho nuncius dôrazne odrádzal a to, čo o tom povedal, dokladuje, že náboženský život ruténov v Uhorsku sa výrazne líšil od náboženského života na Haliči.

O obidvoch uniatských biskupstvách v Hornom Uhorsku nuncius totiž napísal, že sú pevne integrované do cirkvi Uhorska a že dlhoročné spojenie, na ktoré sú uniati Uhorska zvyknutí, malo hlboký vplyv na ich cirkevný život. Bolo by chybou, keby sa pretrhlo toto spojenie a nahradilo sa zväzkom s Haličou, kde sú pomery iné.

Príslušná rímska kongregácia sa odvolávala na argumenty nuncia a projekt z roku 1843 bol v roku 1853 zrušený s nasledujúcim zdôvodnením: „Keby ruténi Uhorska boli podriadení patriarchovi vo Ľvove, boli by zbavení im veľmi osožného dohľadu zo strany uhorského latinského prímasa, na ktorý sú už zvyknutí; už by nemali právo na účasť na konferenciách uhorského episkopátu, klerici by už neboli pripúšťaní spoločne s latiníkmi do všeobecných seminárov.“

V čase, keď boli napísané tieto slová, Rímska kúria považovala za prospešné, že na základe úzkych väzieb východných diecéz a latinskou cirkvou Uhorska došlo k silnejšiemu pripodobneniu hornouhorských uniatov k teológii a zbožnosti latiníkov než na Haliči.

Následne prevládol názor, že uniati oboch krajín by mali zostať radšej oddelene, lebo pre hornouhorských ruténov by bolo stratou, keby sa pri prispôsobovaní svojho cirkevného života životu v haličských diecézach vzdali toho, čo im prirástlo zo západnej tradície na základe ich predchádzajúcej blízkosti k latinským diecézam.

Bol potrebný Druhý vatikánsky koncil, aby sa v Rímskej kúrii dokázalo presadiť poznanie o rovnosti rôznych tradícií v jedinej Kristovej cirkvi.

Čoskoro po stroskotaní plánov na spoločnú hlavu cirkvi pre uniatov v Habsburskej ríši, keď došlo k vyrovnaniu s Maďarskom (1867), sa hraničná línia medzi biskupstvom Mukačevo a haličskými diecézami stala hranicou medzi krajinami, ktoré boli ovládané z Viedne, a tými, ktoré boli ovládané z Budapešti. Ideálne predstavy o kultúre, administratíve a hospodárstve, najmä však o právach a možnostiach rozvoja etnických skupín mnohonárodnostného štátu, sa navzájom veľmi líšili v oboch centrách vlády.

Mukačevo sa silno odlišuje od Haliče

Je nesporné, že náboženské dedičstvo ruténov Haliče a Mukačevského biskupstva pochádza spoločne z Kyjevskej Rusi, a nesporná je aj jazyková a zvyková príbuznosť ruténskeho obyvateľstva oboch krajín. Tieto podobnosti existovali od počiatku a v priebehu dejín nevymizli.

Avšak historické skúsenosti boli tu i tam veľmi odlišné. Lebo odlišná bola situácia, v ktorej sa rozvíjal cirkevný život; odlišné boli skúsenosti so štátnou administratívou; odlišné boli kultúrne vplyvy.

A okrem toho, od rakúsko-maďarského vyrovnania v roku 1867 (t. j. v čase, keď boli stanovené výhybky pre vstup oboch krajín do modernej doby, čo sa týka vzniku modernej nacionálnej myšlienky a práva na slobodu pre menšiny) žili v sotva porovnateľných podmienkach.

Aj po rozpade Rakúsko-Uhorska zostala uchovaná hranica medzi oblasťami oboch cirkevných jednotiek, lebo Halič pripadla Poľsku, územie Karpát Československu.

Hranica bola vymazaná až po druhej svetovej vojne, keď Stalin pripojil Karpatskú Ukrajinu k Ukrajinskej SSR. Avšak v totalitnom štáte neexistovala žiadna možnosť slobodného sebaobjavovania. Preto zaiste neudivuje, že Zakarpatsko sa v súčasnosti z cirkevného a spoločenského hľadiska silno odlišuje od Haliče.

Prednášku autor predniesol v roku 2008 v Kyjeve a jej pôvodný text možno nájsť: tu. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. 

Autor: Dr. Ernst Chrisopher Suttner
Preklad: o. Ján Krupa
Pôvodný text prednášky: https://www.unifr.ch/orthodoxia/de/assets/public/files/Dokumentation/Suttner/Kiev%20September%202008.pdf

Zdroj:www.svet kresťanstva.postoj.sk

Kategória: Zo života Cirkvi