Homília arcibiskupa Vasiľa pri ďakovnej púti v Santa Maria Maggiore
Prinášame text homílie arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, ktorou sa prihovoril účastníkom ďakovnej púte jubilujúcej Prešovskej archieparchie pri archijerejskej božskej liturgii v sobotu 6. októbra 2018 o 15. hod. v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore, ktorej predsedal prešovský arcibiskup metropolita Mons. Ján Babjak SJ a koncelebrovali ostatní biskupi a kňazi.
Plné znenie homílie arcibiskupa Cyrila Vasiľa
Keď sa pripravovala táto dnešná ďakovná gréckokatolícka púť, tak voľba miesta slávenia jednej z dvoch liturgií pripadla – popri chráme sv. Petra, symbole Katolíckej cirkvi, v ktorej sa stretneme zajtra – akosi samozrejme, bazilike Santa Maria Maggiore. Hovorím že „samozrejme“, a to nie preto, že by tento chrám viac ako iné rímske baziliky vyhovoval svojou polohou, dopravným spojením, veľkosťou, či inými kritériami, ale preto, že pre slovenských gréckokatolíkov je táto bazilika v istom duchovnom zmysle slova „domovskou“.
Z Prešova do Ríma je viac ako 1500 kilometrov po ceste a viac ako tisíc kilometrov vzdušnou čiarou, sme teda ďaleko od domova, a predsa v tejto chvíli sa tu necítime ako v cudzine, ale práve naopak, môžeme o sebe povedať: „My sme tu doma!“
Prečo? Pretože s touto bazilikou sa spájajú začiatky kresťanstva u Slovanov, na oltár tejto baziliky pred 1150 rokmi položil pápež Hadrián slovanské liturgické texty, ktoré tu na schválenie priniesli sv. Cyril a Metod, tu spievali Slovanskí apoštoli a ich učeníci liturgiu v reči našich predkov.
Pred 1150 rokmi, na začiatku našich duchovných dejín, títo naši Apoštolom-rovní ohlasovatelia evanjelia a duchovní otcovia, spolu so svojimi učeníkmi, synmi našej zeme, tu stáli pred pápežom, Kristovým námestníkom, aby ohlasovali dôstojnosť každého národa a jazyka, možnosť a právo chváliť Boha vlastnou rečou a vlastnou liturgiou.
Podobne ako my dnes, aj oni hľadeli na tieto starokresťanské mozaiky s témami starého Zákona, putovania Božieho ľudu púšťou, ktoré sa nachádzajú po bokoch hlavnej lode i novozákonné motívy na víťaznom oblúku nad oltárom, aj oni vzdávali úctu Božej Matke pred jej ikonou nazývanou Záchrana rímskeho ľudu, ktorá je dnes uložená v bočnej kaplnke a kedysi bola umiestnená pri oltári, rozjímali nad tajomstvom Vtelenia kľačiac pri betlehemských jasličkách, ktoré boli kedysi umiestnené v jaskynnej kaplnke po mojej ľavej ruke a dnes sú uchovávané pod hlavným oltárom, na ktorom slávime dnešnú liturgiu.
Iste, táto bazilika sa za viac ako tisícročie v mnohom zmenila, skrášlila, doplnila, ale napriek všetkému toto spojenie s našimi duchovnými koreňmi je tu stále prítomné a čitateľné. Stáročia zanechali stopy zmien na bazilike, aj na dedičstve sv. Cyrila a Metoda, ktoré má tu svoje korene.
O 1100 rokov neskôr, v časoch prenasledovania našej cirkvi, v období jej likvidácie, v rokoch 1950-1968, ale aj v ďalších rokoch jej obmedzenej slobody, udržiavali povedomie tohto cyrilometodského i gréckokatolíckeho ducha v tejto bazilike slovenskí kňazi účinkujúci v Ríme, ktorí ju nikdy neobišli, keď sprevádzali vtedy tak zriedkavých a preto aj vzácnych slovenských pútnikov, ktorým sa napriek všetkým obmedzeniam komunistického režimu podarilo dostať do Ríma.
Za všetkých si dnes môžeme pripomenúť meno jezuitského pátra Michala Lacka, profesora na neďalekom Pápežskom východnom inštitúte, ktorý bol počas troch desaťročí skutočným informátorom a formátorom slovenských gréckokatolíkov prostredníctvom Vatikánskeho rozhlasu, prostredníctvom jeho publikácií, ktoré sa napriek cenzúre pašovali za železnú oponu, i hlasom prenasledovanej slovenskej gréckokatolíckej cirkvi v slobodnom svete i pred úradmi Svätej stolice, pred Svätým Otcom. Z jeho života je známy jeden sympatický príbeh týkajúci sa práve slovenských gréckokatolíkov. Keď niekedy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia na jednom vysokom úrade Svätej stolice žiadal, aby sa hovorilo a písalo o slovenských gréckokatolíkoch, tak mu vraj istý kardinál povedal – ale o čom to hovoríte, páter, nikdy som nepočul, že by existovali slovenskí gréckokatolíci, žiadneho som nikdy nevidel – na to páter Lacko zvolal po taliansky: Eccomi – pozrite sa, tu som!
Keď po obnovení našej cirkvi, na jubilejné cyrilo-metodské oslavy v roku 1969 zavítali do Ríma početné skupiny slovenských gréckokatolíkov – páter Lacko ich sprevádzal po Ríme, po pamiatkach i vatikánskych úradoch so slovami: Vidíte, tu sú, to sú oni. A istotne, keby ešte páter Lacko žil, dnes by vítal nás všetkých na bráne baziliky so svojim žoviálnym úsmevom a možno by prítomným talianskym priateľom s nadšením vysvetľoval: Eccoli – Aha tu sú – tu sú tí o ktorých som hovoril, za ktorých som bojoval, ktorým som z diaľky pomáhal.
Áno: Eccoci – tu sme! Už nie ako skupinky vystrašených utečencov, alebo ľudí, ktorí ešte len neisto a nedôverčivo ochutnávajú prvé chvíle čiastočnej slobody, ako tomu bolo pred 50 rokmi, v tom krátkom období politického odmäku, ktorého jedným z mála trvalých výsledkov bola znovu-legalizácia našej cirkvi.
Sme tu ako nielen ako vďační pútnici, ale ako ďakujúce spoločenstvo, ako sebavedomí reprezentanti cirkvi, ktorá počas celej svojej histórie, predovšetkým za posledné dve storočia, najmä za posledných 50 rokov, ba obzvlášť za posledných 10 rokov, postupne rástla v mnohých ohľadoch, hlavne vo vedomí vlastnej identity a dôstojnosti.
Spomínajúc na minulosť a ďakujúc za prítomnosť sa nám na pery tisnú slová pútnickej piesne, žalmu 126.
Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, boli sme ako vo snách. / Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania. / Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: „Veľké veci urobil s nimi Pán.“ / Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.
Zmeň, Pane, naše zajatie ako potoky na juhu krajiny. / Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať. / Keď odchádzali, idúcky plakali a osivo niesli na siatie. / No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom a svoje snopy prinesú.
Pred 1150 rokmi tu, v tejto bazilike prvýkrát zneli slovanské spevy našich predkov, tých našich prvých slovanských kňazov, Cyrilových a Metodových učeníkov, ktorí boli o pár rokov nato zajatí, z našej vlasti vyhnaní, či predaní do otroctva. Iste i oni, „keď odchádzali, idúcky plakali…“, keďže, ako sa uvádza v životopise sv. Klementa, „neľudsky ich mučili, niektorým rozkrádali príbytky, spájajúc ziskuchtivosť s bezbožnosťou, iných nahých vláčili po tŕní a pritom ľudí starých, ba i takých, ktorí prekročili Dávidov vek. A ktorí z kňazov a diakonov boli mladší, tých predávali Židom… A nebolo ich nijako málo, napočítalo sa ich 200 služobníkov oltára. …Vyvádzajú ich z mesta a zoblečúc vliekli ich nahých. Takto im títo naraz zapríčinili dvojaké zlo: hanbu a utrpenie od mrazivého vetra, ktorý ustavične duje v podunajskom kraji. Ba aj meče im prikladali na šije, ako by ich zamýšľali zaklať, aj kopije im prikladali k bokom, ako by sa chystali ich prepichnúť, aby títo umierali smrťou nie iba jednorazovou, ale toľko ráz, koľkoráz ju očakávali (Život sv. Klementa, kap. XI a XII)
Duchovné dedičstvo sv. Cyrila a Metoda a ich vyhnaných žiakov ale nezahynulo, ba práve z tohto vyhnanstva sa rozšírilo do ostatných slovanských krajín, aby sa po storočiach k nám vrátilo a aj na našom území opäť sformovalo do cirkevnej štruktúry, tentoraz do Mukačevskej eparchie.
To duchovné osivo, ktoré vyhnaní Metodovi žiaci niesli na siatie, toto dobré semeno bolo pred stáročiami, najmä po sformulovaní tzv. Užhorodskej únie, ktorej dokument bol len nedávno znovu objavený, opäť zasiate do našej podkarpatskej, podtatranskej, zemplínskej, spišskej, abovskej a šarišskej zeme. Generácie našich predkov naň pripravovali pôdu, klčovali kry, odstraňovali duchovnú burinu, chránili drobné políčka, aby toto cyrilometodské osivo mohlo vzrásť.
Z Mukačevskej eparchie sa pred 200 rokmi vyčlenila naša dnešná prešovská eparchia a z tejto postupne aj ďalšie eparchie – košická a bratislavská, ktoré tak spolu už desať rokov tvoria metropolitnú cirkev sui iuris.
Pred takmer 70 rokmi, pri deportáciách našich kňazov a ich rodín, znovu rezonovali slová žalmistu v modlitbe: „Zmeň, Pane, naše zajatie ako potoky na juhu krajiny.“ A Pán vyslyšal prosby svojho ľudu, vyslyšal modlitby našich väzňov v Pánovi, blahoslavených Petra Pavla Gojdiča a Vasila Hopka, Metoda Trčku a stoviek ďalších väznených a deportovaných kňazov, ich rodín, rehoľníkov a rehoľných sestier i verných laických veriacich.
Pred 50 rokmi, v ono pamätné leto 1968, keď si veriaci vymohli obnovenie svojej cirkvi a naši kňazi sa vracali do znovuotvorených farností a chrámov, prežívali sme so žalmistom sionskú radosť: „Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, boli sme ako vo snách.“
Potom ešte nasledovali ďalšie viac ako dve desaťročia obmedzenej slobody, keď nad existenciou našej cirkvi visel neustále Damoklov meč hrozby jej možného zrušenia, keď sa útlak štátnej moci pretransformoval z fyzického násilia na vydieranie, na obmedzovanie, na vyhrážanie straty štátnych súhlasov pre kňazov, na znemožnenia štúdií pre mladých aktívnych veriacich, na vydieranie rodičov, ktorí chceli, aby dieťa navštevovalo hodiny náboženstva, na špehovanie a korumpovanie rôzneho druhu. Dnes sa zdá, akoby toto všetko už takmer upadlo do zabudnutia, akoby sme na to už nepamätali. Možno je dobre, že sme odpustili všetkým tým, ktorí sa na tomto procese podieľali, že sme na to akoby zabudli. Nezabudnime ale nikdy ďakovať tomu, ktorý pomohol našej cirkvi prejsť cez toto obdobie skúšok.
Aj v dnešný deň môžeme túto vďačnosť vyjadriť slovami 124. žalmu:
keby sa nás Pán nebol ujal, keď ľudia povstali proti nám, / vari by nás živých boli prehltli, keď proti nám blčala ich zúrivosť. / Vari by nás bola voda zaliala a riava sa prevalila cez nás. / Vari by sa boli prevalili cez nás rozbúrené vody.
Nech je velebený Pán, že nás nevydal ich zubom za korisť. / Naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov. / Slučka sa roztrhla a my sme na slobode.
Dnes sme sa ako zrelé cirkevné spoločenstvo vrátili do tejto prastarej baziliky, a ako duchovní potomkovia vyhnaných Metodových žiakov tu dnes slávime liturgiu. Tejto liturgii predsedá prvý byzantský katolícky arcibiskup na Slovensku od čias sv. Metoda, jeho prvý nástupca, metropolita, ktorý spolu so svojimi spolubratmi biskupmi, nástupcami apoštolov, s kňazmi i celým Božím ľudom predkladá Pánovi Eucharistiu – teda naše spoločné vďakyvzdanie.
Dnes keď tu spoločne uvažujeme nad všetkými dobrami a darmi, ktoré Pán v dejinách našej cirkvi doprial, a to najmä po tom, čo sa naša cirkev znovuzrodila, po prekonaní najväčšieho prenasledovania v jej dejinách, uvedomujeme si platnosť slov žalmu : „Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.“
Dnes, tu, v tejto chvíli, všetci cítime, ako veľmi platia pre nás slová žalmu: „vrátia sa s jasotom a svoje snopy prinesú.“
Dnes vzdávame Bohu vďaku za našu dávnejšiu i nedávnu históriu ale predovšetkým za našu prítomnosť a vyprosujeme Božie požehnanie pre budúcnosť.
Ústa máme plné radosti a jazyk plný plesania … Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.
Ale stretnutie ako je toto dnešné by nesplnilo svoj účel, keby bolo len príležitosťou k vďačno-oslavnej spomienke, alebo ešte nebodaj k živeniu nejakého pocitu našej osobnej výnimočnosti, k takému „mojkaniu“ s príchuťou narcizmu a ilúzie takmer dokonalosti.
Ak sa tu dnes hlásime k nášmu cyrilometodskému odkazu a modelu, ak s hrdosťou hovoríme „Sme tu!“, tak je našou povinnosťou vedieť aj presnejšie zadefinovať, vyjadriť v čom podľa nás spočíva naša vernosť tomuto modelu a zhodnotiť aj to, v akej miere ho napĺňame a chceme plniť aj v budúcnosti.
Sme tu ako pútnici, ako časť putujúceho Božieho ľudu, ktorý prechádza jednotlivými etapami na ceste dejinami. Naše doterajšie spomienky na výročia a s nimi spojené dejinné udalosti, by sme mohli nazvať pohľadom do kroniky, do rodinného albumu, alebo do cestovných zápiskov pútnika.
Teraz je ale čas, aby sme sa rozhliadli okolo seba, skontrolovali si výstroj a vykročili k novým horizontom, aby sme si uvedomili výzvy, ba aj nebezpečenstvá, ktoré pred nami stoja.
Povedali sme si, v obraznej reči žalmov, že dnes tu cirkev prináša snopy z úrody, ktorú zožala v priebehu svojej nedávnej histórie. Ale na duchovný pokrm nestačí predložiť snopy – je z nich potrebné vybrať klasy, zrno očistiť od pliev, zomlieť na múku a z nej upiecť chlieb, ktorý sa predloží Pánovi, aby ho on premenil na seba samého v Eucharistii.
Pokračujúc v tejto našej dnešnej spoločnej úvahe, popri rôznych kritériách by sme mohli uviesť týchto sedem vybraných snopov našej duchovnej úrody, z ktorých budeme musieť vedieť vyberať čisté zrno.
Prvým je tradičná ľudová nábožnosť, ktorá sa v našej cirkvi obdivuhodne udržala. Je dobrým východiskom, ale dnes sa nestačí spoliehať len na ňu. S ňou totiž môže byť spojené aj nebezpečenstvo formalizmu a povrchnej, zvykovej religiozity, upnutie sa na dedinský farský model, len na tzv. „chodenie do cerkvi“, niekde, zvlášť u mužskej časti „chodenie ku cerkvi“ ktoré možno trvá kým je človek v rodnej dedine, ale stráca sa pri zmene prostredia, čo je dnes častým javom pri migrácii obyvateľstva do miest. Zo strany nás kňazov, je treba teda hľadať nové formy aktívnej, pružnej a nápaditej pastorácie, zvlášť mestskej pastorácie schopnej ponúknuť dostatočne pestrý duchovný a spoločenský program pre formovanie cirkevnej obce.
Druhým duchovným znakom, duchovným snopom, je naše vytrvalé „katolícke“ povedomie – desaťročiami prenasledovania osvedčená vernosť a odhodlanie aj trpieť pre našu príslušnosť ku Katolíckej cirkvi. Buďme však súčasne aj duchovne skromní – neživme v sebe akýsi „komplex martýrov“, žijúcich len zo slávnej minulosti. Osvedčme svoju vieru a dôveru v Cirkev a lásku k nej aj v dnešnom ohni skúšok, pádov i sofistikovanejších prenasledovaní.
Tretím snopom nášho dedičstva, ktorý tu dnes skladáme pred oltár je láska k liturgii, ktorú v našej cirkvi pestujeme i relatívne vysoká účasť veriacich na liturgických sláveniach. Tento rozhodne pozitívny jav je ale treba dopĺňať aj o iné prejavy nášho duchovného a náboženského života. Inak by nám hrozilo nebezpečenstvo, že život cirkvi bude obmedzený na rutinne vykonávanú kultovo-liturgickú činnosť. Ak však bude chýbať katechéza, rozvíjanie intelektuálneho života, ak by sme zanedbali sociálny aspekt života cirkevného spoločenstva, to všetko by sa v dlhodobom časovom horizonte negatívne odrazilo na kvalite duchovného života celého spoločenstva i každého jednotlivca.
Štvrtým pozitívnym javom našej cirkvi je relatívny dostatok kňazských povolaní. Skúmajme však, podporujme a tešme sa v prvom rade z kvality povolaní, a nie z ich počtu. Preto je tak nesmierne dôležité obdobie seminárskej formácie, tento čas dozrievania i získavania schopností, ale i základných ľudských prístupov a spôsobov, zdravých životných návykov nevyhnutných pre kňazské službu. Samotný počet by ešte nič neznamenal, keby ho sprevádzal povrchný duchovný život, zanedbávanie trvalej teologickej formácie, pohodlnosť, či nebodaj arogancia v prístupe k veriacim. Do budúcnosti by sme mali viacej pracovať na rozvoji povolaní aj pre zasvätený, rehoľný život a pre obnovu mníšstva. Východná cirkev bez silnej prítomnosti mníšskeho života je ochudobnená o jeden z tradičných a typických pilierov cirkevného života. Pred našou cirkvou stojí aj úloha hlbšieho zapojenia sa laikov do života a aktivít cirkevného spoločenstva, a zo strany duchovných potreba prehĺbenia spolupráce s laikmi pri rešpektovaní ich odborných, ľudských i duchovných hodnôt.
Možno najmarkantnejším, piatym pozitívnym znakom našej cirkvi je relatívne dobrý materiálny stav chrámov i základnej pastoračnej infraštruktúry. Naozaj môžeme byť hrdí na to, ako sa naši veriaci príkladne a štedro starajú o chrámy, koľko ich bolo aj v posledných rokoch vybudovaných, opravených, skrášlených. Neupadnime však do akejsi choroby z betónu, do betónománie či betónofílie, teda do sústredenia väčšiny záujmu, energie, finančných nákladov i času len na stavanie nových budov. Ruka v ruke s nevyhnutnou starostlivosťou o materiálnu základňu by totiž mala ísť aj investícia do živých chrámov Božích, do ľudí, do formovania jednotlivcov i spoločenstiev, do katechetických, evanjelizačných a sociálnych programov, do vzdelávania a tlače, do činnosti prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov.
Hádam najvýraznejším viditeľným a pozitívnym prvkom života našej cirkvi v posledných desaťročiach je proces prehlbovania vlastnej duchovnej, liturgickej i cirkevnej identity. V tomto procese je potrebné pokračovať, ale aj s vedomím existujúcich nástrah, ktoré tento proces sprevádzajú. Jednou z nich by bolo napríklad nevyvážené sústredenie sa výlučne na vonkajšie aspekty liturgickej reformy, na radikálne a rýchle odbúravanie zaužívaných foriem a prejavov nábožnosti v pokuse vyhľadávania ich „východnejšej varianty“, ak by to všetko bolo konané bez primeranej katechézy a presadzované formou psychologicky a sociologicky neprijateľnou, alebo ťažko stráviteľnou, pre časť veriacich. Na druhej strane, starostlivá a úspešná katechéza, ako napríklad tá, ktorá sprevádzala obnovenie praxe udeľovania Eucharistie deťom, je zárukou pozitívnej odozvy a blahodarných duchovných účinkov. Na to treba pamätať aj pri ďalších krokoch, ktoré našu cirkev na tomto poli ešte čakajú.
Siedmym snopom duchovnej úrody našej cirkvi je prekonanie vnútornej i medzinárodnej izolácie. Naša cirkev sa už vymanila z akejsi provinčnosti, geografickej i etnickej ohraničenosti. Dnes je poznaná a prijímaná na celom Slovensku, je prítomná a vnímaná vnútrocirkevne aj mediálne ako rovnocenná súčasť Katolíckej cirkvi. Rovnako pozitívne sa rozvíjajú vzťahy aj k iným príbuzným východným cirkvám, ktoré sú za hranicami Slovenska. Do budúcnosti ale treba vedieť, že toto otvorenie nemožno obmedzovať len na občasné formálne pozvania a návštevy hierarchov bez konkrétneho dopadu na prehĺbenie vzájomného poznania a spolupráce medzi jednotlivými gréckokatolíckymi cirkvami. K väčšiemu duchovnému osohu je potrebné rozvinúť medzinárodnú spoluprácu aj širšie, pri spoločnom hľadaní najvhodnejších prostriedkov, ktorým naše cirkvi musia odpovedať na výzvy čias v stále viac sa globalizujúcom svete.
Výročia, oslavy, púte, rímska púť – týmto naša cirkev žila v uplynulých mesiacoch.
Ale čas i život idú ďalej.
Minulosť sa plynule prelieva do budúcnosti cez prítomný okamih, ktorý ostáva akoby nezachytiteľný, hoci je zdanlivo jediný, ktorý máme – pretože minulosť už nie je naša a budúcnosť nám ešte nepatrí.
V každej chvíli, v každý nový deň sa pred nami otvára cesta, na ktorej čakajú naše cirkevné spoločenstvo i každého jej člena nové výzvy, možno aj prekážky, ale aj príležitosti k rastu a k radosti.
Svätý Otec Ján Pavol II., ktorý citlivo vnímal práve problematiku východných cirkví, vo svojom apoštolskom liste Orientale lumen (č. 8) hovorí:
„V dnešnej dobe sa často cítime ako zajatci prítomnosti, ako keby sa človek odučil schopnosti vnímať, že sa zúčastňuje na dianí, ktoré ho jednak predchádza, jednak prichádza po ňom.
V tejto ťažkosti zaradiť sa s vďačným srdcom za prijaté a očakávané dobrodenia medzi minulosť a budúcnosť ponúkajú predovšetkým východné cirkvi výrazne sformovaný zmysel pre kontinuitu, ktorý nachádza svoj výraz v pojmoch tradícia a eschatologické očakávanie.
… Tradícia sa odráža v historickom a kultúrnom dedičstve každej cirkvi, ktoré sa utvorilo zo svedectva mučeníkov, otcov a svätcov, ako aj zo živej viery všetkých kresťanov v priebehu stáročí až do našich dní.
… Ak nás tradícia uvádza do kontinuity s minulosťou, tak eschatologické očakávanie nás otvára pre Božiu budúcnosť. …
Ale čas patrí Bohu a nič z toho, čo sa spĺňa, nedá sa porovnať s plnosťou kráľovstva, ktoré je vždy nezaslúženým darom. Pán Ježiš prišiel, aby za nás zomrel, a vstal z mŕtvych, zatiaľ čo v nádeji vykúpené stvorenie ešte vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach (porov. Rim 8,22). Ten istý Pán zase príde, aby odovzdal svet Otcovi (porov. 1 Kor 15,28).
Za tento Pánov návrat úpenlivo prosí Cirkev.
… Najmä celá liturgia je spomienkou na vykúpenie a úpenlivou prosbou za Pánov návrat.
V duchu týchto slov Jána Pavla II., veľkého slovanského pápeža, ktorý dobre poznal aj našu cirkev s cenil si ju, pokračujme v slávení svätej Liturgie, tohto najväčšieho tajomstva, v ktorom sa v prítomnosti spája minulosť s budúcnosťou, tradícia, s predchuťou Pánovho druhého príchodu na konci vekov.
Sláva Isusu Christu!
Zdroj: vaticannews.va
