Homília vladyku Petra Rusnáka na sviatok Bohozjavenia, prednesená počas archijerejskej liturgie vysielanej v priamom prenose cez Slovenský rozhlas (RTVS), 6. januára 2020
Bratia a sestry, tu v Katedrále povýšenia svätého kríža i všetci, ktorí nás počúvate prostredníctvom Rozhlasu!
Predpokladám, že mnohí z nás poznáme milú a múdru rozprávku Hansa Christiana Andersena: Cisárove nové šaty. Ale predsa, aspoň v skratke: Dvaja podarení podvodníci prídu na cisársky dvor a sľúbia vladárovi, že mu ušijú šaty, aké doteraz nikto nevlastnil. Je v tom však háčik, kto tie šaty nevidí, „je alebo hlupák, alebo nestačí na svoj úrad.“ Samozrejme, každý ich videl a chválil, no uznajte, kto z nás by ich nevidel?! Až keď cisár prejde mestom, aby ich svojim poddaným prezentoval, jedno dieťa zo zástupu vykríkne: „Cisár je nahý!“ Cisárovi v tej chvíli začne byť podozrivo zima, ale prehliadku „vznešene“ dokončí. Lenže to už si všetci ľudia šuškajú: Naozaj, cisár je nahý.
Naša Cirkev dnes slávi sviatok Theofanie, Bohozjavenia. A tento sviatok odkrýva jednu dôležitú realitu – nahotu. Boh sa obnažuje. Zjavuje sa človeku takpovediac vo svojej nahote. Zostupuje do vôd Jordánu, ako to znázorňuje ikona dnešného sviatku. Prečo? Odpoveďou je naša nahota. Nahota, ktorú spôsobil hriech. Pred hriechom, ako hovorí Kniha Genezis „muž a žena boli nahí a nehanbili sa.“ (Gn 2,25) Po hriechu obaja zbadali tento svoj stav, utekajú sa skryť a urobia si odev z listov, aby nahotu zakryli. Chcú totiž zakryť nahotu svojho „ja“ svoju ontologickú nahotu, svoj strach, svoju opustenosť, svoju neschopnosť milovať.
Tak aj my všetci, ustavične niečo skrývame, ustavične niečo hráme, chceme pred druhými vyzerať dobre, chceme, aby nás druhí akceptovali, aby sme požívali úctu. Toto sama o sebe nie je zlé, len keby sme na to nepoužívali figové listy. Je nám trochu v tom biednom obleku zima, ale vytrvalo a vznešene hráme toto divadielko. Ale ruku na srdce, aký účinok to má na tvoju manželku, na tvojho manžela, na vaše deti, na vašich súrodencov, na vašich veriacich? Častokrát je odpoveďou poznámka: Čo to tu na mňa hráš, poznám ťa ako staré boty! A na druhej strane uznajme, koľko nás takýto spôsob života stojí námahy, koľko strachu, ako nás robí neslobodnými.
A ďalší aspekt. Dobre, ak to robíme voči ľuďom, to by mohlo mať aký-taký úspech, ale my to skúšame voči Bohu. Len si pozrime život cez týždeň a potom príde nedeľná liturgia, omša. Len si pozrime život cez rok, a potom prídu Vianoce, plné strojenej lásky a dobroty. A myslíme si, že Boh nám to uverí.
Len tak úchytkom a v rýchlom slede pripomeniem niektoré situácie z Písma: človek hľadí na vonkajšok, ale Boh hľadí do srdca (porov. 1 Sam 16,7b); Plníš prikázania?: Choď predaj všetko, čo máš a rozdaj chudobným… (porov. Mt 19, 17.21); tento odišiel domov ospravedlnený a nie tamten (porov. Lk 18, 14); Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia (porov. Lk 16, 15); Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň… (porov. Jn 8, 7); Ananiáš, ty si chcel oklamať nie človeka, ale Boha (porov. Sk 5, 4).
Cirkevní otcovia hovoria, že pred hriechom bol človek oblečený do šiat Božej milosti. Hriech nás obnažil, a preto sa snažíme zakryť túto našu úbohosť. Kristus prichádza, aby zakryl túto moju nahotu.
V spomínanej Knihe Genezis je zmienka, že sám Boh im potom ušil odev. Aj dnes sme spievali nádhernú Pavlovu vetu: Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli.(Gal 3,27) Kristus prichádza, aby zakryl moju nahotu. Stal sa človekom, aby som sa ja, človek, mohol stať Bohom. Ale nie v zmysle antického teozis – zbožštenia. Áno, toto robí človek dneška: vlastné zbožštenie – úplné ovládnutie zákonodarstva, morálky, druhého človeka. Kristus to robí v zmysle paradoxnej Božej logiky: stáva sa chudobným, aby sme sa jeho chudobou obohatili, zrieka sa odevu, aby sme boli v jeho šatách slobodní, umiera na kríži, aby sme žili večne.
Je tu však ešte jeden obraz. Často krát sa v rámci akéhosi formalizmu pri krste vezme biela košieľka, a iba sa priloží dieťaťu na telo. A tak nejako je to aj s nami. Krista si len priložím na boľavé miesto, vtedy keď mi to vyhovuje, keď niečo potrebujem, vtedy keď sa to patrí. Keď sa žením, keď idú deti na prijímanie, na veľké sviatky. Ale toto priloženie zo mňa kresťana nerobí. Musím si vyzliecť starého človeka a obliecť si Krista a žiť jeho životom. Nemusím si nechať šiť falošné šaty od krajčírov tohto sveta, ktoré aj tak nič nezakryjú.
Veď vieme, že keď sa tento stánok – náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi. Lebo v tomto vzdycháme a túžime obliecť si naň svoj nebeský príbytok, aby sme hoci aj vyzlečení, neostali nahí. (2 Kor 5,1-3).
Bratia a sestry, Boh sa pred nami obnažil, aby nám ukázal hĺbku svojej lásky k nám, zaradil sa medzi nás, hriešnikov, aby sme sa my nechali obliecť jeho milosťou a stali sa jeho deťmi a súrodencami jeho milovaného Syna. Amen.
