Pohreb prof. Daniela Škovieru
Vladyka Peter o prof. Danielovi Škovierovi: Bol príkladom nielen vedeckej erudovanosti, ale najmä skromnosti a služby pre Cirkev a pre Boha
Bratislavská katedrála sa dnes (4. marca 2021) rozlúčila s profesorom Danielom Škovierom, klasickým filológom, neolatinistom, prekladateľom, vysokoškolským pedagógom a dlhoročným kantorom farnosti Bratislava-Staré Mesto, ktorý sa 24. februára 2021 vo veku 74 rokov vrátil do domu Nebeského Otca. Pohrebné obrady viedol bratislavský eparcha vladyka Peter, za účasti viacerých kňazov, medzi nimi aj o. Andreja Škovieru, syna zosnulého.
V úvode obradov prečítal protosynkel Vladimír Skyba nekrológ o zosnulom. V ňom spomenul mladé roky, ktoré zosnulý prežil ako syn gréckokatolíckeho kňaza vyvezeného na Českomoravskú vysočinu. Poukázal aj na roky štúdia v Bratislave i na desaťročný zákaz jeho pedagogickej činnosti v čase normalizácie (1979-1989).
Protosynkel ďalej vyzdvihol jeho aktívny kresťanský život a dlhoročné pôsobenie ako kantora pri bohoslužbách. „Pán profesor Daniel Škoviera svojou službou približoval ľudí k Bohu, lebo zázrak Božej blízkosti a lásky prežíval vo svojom vlastnom srdci. Preto mohol ako erudovaný vedec súčasne pôsobiť ako skromný, pevne veriaci a pokorný služobník v našej farnosti. A napokon, pán prof. Daniel Škoviera, neslúžil preto, aby si niečo zaslúžil. On slúžil preto, lebo odpovedal na Boží hlas, na Božie volanie. Slúžil na slávu Božiu a na prospech našej Gréckokatolíckej cirkvi.“
Pohrebné obrady potom pokračovali panychídou a pohrebnou sv. liturgiou za zosnulého Daniela Škovieru, ktorú slúžil vladyka Peter s duchovenstvom, diakonizoval diakon Michal Vadrna. Liturgické slávenie svojím nádherným spevom obohatil Katedrálny zbor Chrysostomos, ktorého zakladateľom a dlhoročným vedúcim bol zosnulý Daniel Škoviera.
Z homílie
Vladyka Peter vo svojej homílii vychádzal z evanjelia o človeku, ktorý si postavil doma na skale.
Ako v homílii uviedol vladyka Peter, smrť zostane vždy pre človeka mystériom, niečím, čo nás zaskočí, čo nám bráni užívať si tento život v plnosti. A keď nám zomrie blízky človek, nemôžeme sa ubrániť smútku. A predsa, aj tento pohreb, to že Daniel od nás odišiel – a to je ten náš správny liturgický výraz (odišiel) –nám zaznievajú slová, ktoré povedal Ježiš Kristus Marte a Márii: Neplač! Povedal ich aj vdove: Neplač! Tvoj brat nezomrel! Povedal to aj tej rodine, ktorej zomrelo dievčatko a počujeme aj odpoveď: Oni ho vysmiali. A to je práve ten problém tohto sveta, ľudí tohto sveta, opísať to, čo sa teraz deje. A my hovoríme „odišiel“; svet povie: „zomrel“.
A keď Ježiš išiel k tomu dievčaťu, do tej rodiny, tak ľudia z okolia hovorili, aby odkázali otcovi: „Neunúvaj učiteľa, dievča zomrelo, tak čo už tu teraz narobíš?“ Ale Ježiš povie: „Dievča nezomrelo, iba spí!“ A oni ho vysmiali. Veď každý vie, že to je smrť, to je neodvratný koniec, už sa nič nedá robiť…
Áno, pretože človek, každý z nás, je veľmi upätý na tento život a vidí ho ako jedinú alternatívu pre každého človeka. Preto Boh poslal svojho Syna, aby toto tajomstvo, toto mystérium, prelomil, aby odhrnul ten záves. To je tá apokalypsa, to je to zjavenie, to je to odkrytie, že Ježiš odkryje ten závoj a povie: „Takto to bude!“ Ale otázka zostáva: Pre koho tak bude? Pre každého človeka?
Dnešný svet – častokrát to tak počujeme – interpretuje ten prechod, alebo ten záver, už sa tak s tým akosi zmieri, že jestvuje nejaké nebo, ale je pre každého a má svoje oddelenia, alebo také nejaké priehradky, kde idú i zvieratká, i hokejisti, i hudobníci, i speváci, i herci; každý do svojho neba. Nejestvuje také niečo! Jestvuje len jedno jediné: spoločenstvo v Bohom v Trojici. A toto prišiel Ježiš Kristus ponúknuť a pozvať človeka. Ale čo je potrebné? Tak, ako sme to počuli v evanjeliu: stavať na tomto slove, stavať na tomto prisľúbení, stavať na Ježišovi Kristovi. Všetko ostatné je piesok.
Vladyka ďalej poukázal na to, že „stavať na piesku“, takpovediac podvádzať pri používaní stavebného materiálu, sa nevyplatí. Podobne je to aj so životným krédom, so životným názorom a so životom človeka samotného. Na čom staviam, či podvádzam. Múdry človek totiž nestavia na piesku, ale na pevnom základe, aby dom vydržal, keď prídu záplavy, zemetrasenie…
Lebo príde taká chvíľa a tá vyskúša tvoje a moje dielo. A určite sa všetci na tom zhodneme, že tak to je.
A takisto v živote. Človek si myslí, že bude stále mladý, a stále zdravý a že bude bohatý, úspešný, obletovaný a uctievaný a ja neviem, čo všetko. A príde jeden malý vírus a pýta sa človeka, tak ako Ježiš hovorí: A čo si si nahonobil, čie bude? Komu to odovzdáš? Načo ti to bolo?
Dielo každého človeka, ako hovoril svätý Pavol, bude preskúšané v ohni. A možnože mnohí z nás sa nádejame tým, že mňa vírus nezasiahne. Ale určite príde choroba, akákoľvek. Príde staroba, ak sa jej dožijeme a rozhodne príde smrť. A to je ten oheň, v ktorom bude preskúšané dielo každého človeka: Na čom si staval?
A Boh nám dnes vo svojom Synovi ponúka jediné jedno riešenie: stavať na skale. A čo, alebo lepšie povedané kto je tou skalou? Ježiš Kristus! Svätý apoštol Pavol v tej stati dodáva: Nik nemôže položiť iný základ, ako ten, čo je položený, a to je Ježiš Kristus. A či už na tomto základe staviaš zo zlata, striebra, drahokamov, sena, slamy, dreva, tvoje dielo bude preskúšané: Čo si nastaval? Vydrží to? A dnes nám Kristus ponúka: Stavajte na mne! Ja som základom všetkého! Základom sveta. V ňom bolo stvorené všetko a pre neho bolo stvorené všetko! On je pred všetkým, on je skala dokonalosti, hovorí žalmista. Na tejto skale, aby človek postavil svoj dom, svoj život a vtedy, keď prídu aj ťažkosti, utrpenia, staroba, smrť, choroba, tvoje dielo vydrží.
Zoči voči tejto skutočnosti smrti, alebo lepšie povedané, odchodu do večnosti pána profesora Daniela Škovieru, musíme skonštatovať všetci, s radosťou: Tento človek bol múdry človek.
Eparcha ďalej poukázal na to, čo znamená byť múdrym.
„Múdrosť je – všetky tie svoje danosti, talenty zúročiť tak, že ich dáš do služby Bohu, Cirkvi a človekovi. Nie pre svoju veľkosť, alebo pre svoj honor, ale do služby. A toto Daniel naplnil do bodky.
Človek by ani len nepomyslel, ak tu prišiel nejaký náhodný návštevník a videl ho tam spievať a povedal by: Toto je profesor, PhD., kandidát vied, človek, ktorý má vedomosti filologické a historické a liturgické, atď. … Stál tam ako služobník, ktorý má poslúžiť ostatným svojím spevom a svojou účasťou v chráme. Toto znamená dať do služby druhým.
Z lásky k Bohu, z lásky k Ježišovi Kristovi, lebo Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, zbavil sa jej, nezakladal si na nej. Všetko nám odovzdal. Tak ako hovorí Písmo, že On, bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby nás obohatil. A ja myslím, že Daniel obohatil všetkých nás, bude nám veľmi chýbať. A toto je jedna strana mince toho smútku, škoda ho, taký vzácny človek. Ale Boh si ho vyvolil. Boh ho povolal k sebe, pretože uzavrel kapitolu jeho pozemského života, a určite povedal: „Poď, sluha verný, bol si verný nad tým, čo som ti dal, budeš požívať a bývať tam, ako spievame, kde niet zármutku, ani bolesti ani stonania, poď zaujmi kráľovstvo, ktoré ti bolo pripravené.“
A toto je bratia, sestry, ten dôvod, tá druhá strana mince… tešme sa, že Daniel je v Bohu, že je s Ježišom Kristom, že – keď použijem tú svetskú terminológiu – , že už spieva v nebeskom zbore, že tam už má svoje miesto, aby mohol spievať Bohu na slávu. Na večné veky.
A určite, aj pre vašu rodinu, pre nás všetkých, nakoľko bude tým obdarený, môže sa aj za nás prihovárať. Modliť sa a prosiť, tak ako to robil tu, že bol skutočne príkladom nielen vedeckej erudovanosti, ale najmä tej skromnosti a tej služby pre Cirkev a pre Boha. Nech sú toto slová potechy pre každého z nás, aj slová pozvania.“
Vzhľadom na platné epidemické opatrenia sa na pohrebných obradoch v katedrále zúčastnila len blízka rodina. Okolo 170 ďalších účastníkov sa však duchovne spojilo s obradmi prostredníctvom online streamovania cez internetovú televíziu TV LOGOS.
Príhovory – za rodinu a kolegov
Po zádušnej sv. liturgii sa za rodinu prihovorila dcéra Mária, ktorá vyjadrila vďačnosť Bohu za jeho veľkú dobrotu a dar, aký sa ich rodine dostal v osobe otca. Osobitne vyzdvihla jeho posledné roky, prežité v chorobe, ktorá slúžila na posvätenie celej rodiny.
Ako uviedla dcéra Mária, najviac bol otec pripútaný k mame a mamina starostlivosť a obetavosť a krásne svedectvo ich manželstva bolo podľa nej najúspešnejšie otcovo dielo na tejto zemi. Výrazným spoluautorom tohto príbehu bola „naša mama, bez ktorej by nič, z toho, čo otec dosiahol, nebolo“.
„Daniel Škoviera – milovník krásy, pravdy a múdrosti, tak znel jeden text o otcovi. Veľmi by som chcela niesť ďalej lásku ku kráse, pravde a múdrosti a najmä lásku k Tomu, ktorý sám je krásou, pravdou a múdrosťou. Lebo túto lásku mal otec v srdci úplne najhlbšie.“
„Nech sa požehnanie, ktoré sme každý dostali v živote, aj cez Daniela Škovieru nezastaví, ale nech narastie a nech rastie ďalej. Ďakujeme, že sa dnes modlíte s nami.“
Za spoločenstvo a kolegov filológov a akademickú obec sa prihovorila neter Angela Škovierová, ktorá prečítala Rozlúčkovú reč pre Daniela, ktorou sa s ním rozlúčili kolegovia, študenti, všetci tí, ktorých ovplyvnil v profesionálnej kariére; reč za nich všetkých napísala doc. Ľudmila Buzássyová (vedúca Katedry klasickej a semitskej filológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave) a doc. Erika Juríková (vedúca Katedry klasických jazykov Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave).
Prof. Daniel Škoviera bol podľa svojich bývalých kolegov a študentov najväčší slovenský klasický filológ a neolatinista, nezabudnuteľný učiteľ, veľkodušný kolega, vzor a nedosiahnuteľná norma filologickej práce. Svojou vedeckou a pedagogickou prácou bol spätý so svojou Alma Mater, Filozofickou fakultou UK v Bratislave (od r. 1970), ale aj s Trnavskou univerzitou, pri ktorej novodobom zrode stál a pôsobil na nej 25 rokov, ako i s Rímskokatolíckou cyrilometodskou bohosloveckou fakultou UK v Bratislave.
Bol stelesnením renesančného humanistu, nesmierne činorodý, ustavične zamestnaný tým, či oným textom, ku všetkým kolegiálny, s vysoko kultivovaným zmyslom pre humor, vyžarujúci radosť, ktorá sa napájala z nadpozemských sfér.
Svojich študentov vovádzal do grécko-rímskej kultúry; vštepil im lásku k slovenským autorom, ktorí ako svoj spisovný jazyk celé stáročia používali latinčinu. Bol iniciátorom výskumu latinskej písomnej kultúry v prostredí Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
Daniel Škoviera bol pokračovateľom prvého univerzitného profesora klasickej filológie Miloslava Okála, o ktorom napísal aj vysoko cenenú publikáciu.
Počet jeho publikačných výstupov sa blížil k 500.
Prof. Škoviera sa tiež dlhodobo venoval redakčnej a edičnej práci v špecializovaných periodikách. Založil edíciu Scrinium latino-slovaccum a edičný rad Bibliotheca Antica Christiana.
Bol skromným a pokorným človekom, ale aj veselým spoločníkom.
Povestná bola jeho zodpovednosť, pracovitosť, dochvíľnosť, nevyčerpateľná energia. Klasickí filológovia z Bratislavy, Trnavy, z Banskej Bystrice, Košíc, ale aj z Brna, Prahy, Olomouca a Viedne sa s ním lúčia elegickými veršami:
Vive precor Daniel,
aeternum letus in aevum,
Possoniense decus,
presidium que tuis.“
Záver
V mene manželky, detí i celého príbuzenstva sa vladyka Peter na záver poďakoval všetkým, ktorí rodine vyjadrili svoju spoluúčasť a o.i. spomenul otca arcibiskupa J. Babjaka, arcibiskupa J. Oroscha, biskupa V. Judáka, ktorí si s láskou spomínajú na spoluprácu s Danielom a týmto spôsobom a modlitbami chcú sprevádzať jeho dušu tam, kde spravodliví odpočívajú.
Po vykonaní pohrebných obradov boli telesné ostatky zosnulého prof. D. Škovieru prevezené na cintorín v Slávičom údolí a uložené na večný odpočinok.
Večná mu pamiatka, blažený pokoj!
-sg-
