V nedeľu, 2. júna 2019 boli v rumunskom meste Blaj blahorečení siedmi rumunskí gréckokatolícki biskupi-mučeníci. Obrad beatifikácie vykonal osobne Svätý Otec František. Toto sú mená blahoslavených biskupov-mučeníkov: bl. Valeriu Traian Frentiu, bl. Vasile Aftenie, bl. Ioan Suciu, bl. Alexandru Rusu, bl. Ioan Balan, bl.Tit Liviu Chinezu a bl. kardinál Iuliu Hossu.
Podobne ako u nás, či v iných krajinách východného bloku, keď boľševická Moskva priviedla v Rumunsku k moci komunistov, Gréckokatolícku cirkev oficiálne zakázali. V roku 1948 bolo zatknutých sedem rumunských gréckokatolíckych biskupov. Vtedajší komunistickí lídri a predstavitelia Rumunskej pravoslávnej cirkvi sa snažili podriadiť si biskupov tým, že im ponúkli pozície pravoslávnych hierarchov ako výmenu za to, že sa vzdajú svojej viery; gréckokatolícki biskupi to však odmietli. Biskup Iuliu Hossu zhrnujúc ich postoj, takto odpovedal vyšetrovateľom: „Naša viera je náš život!“
Pápež Ján Pavol II. počas svojej apoštolskej cesty do Rumunska pred 20 rokmi nezabudol pripomenúť tamojším katolíkom, že je potrebné uchovať si pamiatku a duchovný odkaz rumunských mučeníkov 20. storočia, a tak poukázať na to, že sú „semenom nových kresťanov“. V sobotu, 8. mája 1999 v homílii počas božskej liturgie slávenej v gréckokatolíckej Katedrále sv. Jozefa v Bukurešti, pápež povedal:
„Práve prichádzam z katolíckeho cintorína tohto mesta. Na hroboch niekoľkých známych mučeníkov a tiež mnohých, ktorých telesným pozostatkom sa nedostala ani len česť kresťanského pohrebu, som sa modlil za všetkých vás, a vzýval som vašich mučeníkov a vyznávačov viery, aby sa prihovárali za vás u Otca, ktorý je na nebesiach. Vzýval som osobitne biskupov, aby boli naďalej vašimi pastiermi v nebi: Vasile Aftenie, Ioan Balan, Valeriu Traian Frentiu, Ioan Suciu, Tit Liviu Chinezu, Alexandru Rusu. Vaše martyrológium sa otvára ideálnou koncelebráciou týchto biskupov, ktorí zmiešali svoju krv s tou z eucharistickej obety, ktorú denne slávili. Vzýval som aj kardinála Iuliu Hossu, ktorý radšej zostal so svojimi ľuďmi až do smrti, keď sa zriekol presťahovania sa do Ríma, aby prijal od pápeža kardinálsky biret, pretože to by znamenalo opustiť svoju milovanú zem.“
Kauze blahorečenia siedmich rumunských gréckokatolíckych biskupov udelila vatikánska Kongregácia pre kauzy svätých dekrét „nulla osta“ 28. januára 1997, čím sa mohol začať ich spoločný proces s cieľom oficiálneho cirkevného uznania ich mučeníctva. Dekrét Kongregácie z 19. marca 2019 potvrdzujúci mučeníctvo týchto siedmich Božích služobníkov je predposledným krokom v procese, ktorý sa zavŕši slávnostným aktom blahorečenia. Stane sa tak počas návštevy Svätého Otca Františka v Rumunsku na prelome mája a júna.
Uvádzame životopisy nových blahoslavených, ktorých liturgická spomienka bola stanovená na 2. júna (v deň beatifikácie).
Valeriu Traian Frentiu, biskup eparchie Oradea (1922-1952).
(25. apríla 1875 – 11. júla 1952)
Valeriu Traian Frentiu sa narodil 25. apríla 1875 v meste Resite, rodičom Ioachimovi, ktorý bol kňazom a matke Rozalii. V rokoch 1894 – 1898 študoval teológiu v Budapešti a 28. septembra 1898 bol vysvätený za kňaza. Neskôr dosiahol aj doktorát v r. 1902. Pôsobil v Eparchii Lugoj ako kancelár, farár a dekan, až do 4. novembra 1912, keď bol vo veku 37 rokov menovaný za biskupa pre eparchiu Lugoj. O desať rokov 25. februára 1922 bol menovaný za biskupa do Oradei, kde bol 3. mája toho istého roku prevzal riadenie diecézy. Po smrti metropolitu Alexandru Nicolescu v r. 1941, dostal biskup Frentiu opäť nové menovanie, a to za apoštolského administrátora arcidiecézy Alba Iulia a Fagaras, kde zotrval počas celej druhej svetovej vojny.
V roku 1947 sa vrátil do Oradei, kde bol 28. októbra 1948 zadržaný a prevezený do koncentračného (internačného) tábora v Dragoslavele. Keď omietol prestúpiť na pravoslávie, vo februári 1949 bol previezli do Monastiera Caldarusani (Căldăruşani). Napokon v r. 1950 biskupa Frentiu premiestnili do väzenia v meste Sighet (dnes Sighetul Marmatiei), kde po dvoch rokoch, vysilený krutosťami režimu, 11. júla 1952vo väzení zomrel. Rovnako ako ostatní biskupi, ktorí zomreli v Sighete, aj Valeriu Traina Frentiu bol pochovaný za noci, bez truhly, v masovom hrobe na cintoríne chudobných, s cieľom vyhnúť sa púťam k hrobom mučeníkov zabitých v mestečku Sighet v regióne Maramoroš.
Vasile Aftenie, pomocný biskup v Alba Iulia a Fagaras
(14. júna 1899 – 10. mája 1950)
Vasile Aftenie sa narodil 14. júna 1899 v dedinke Lodroman, rodičom Petrovi a Agafii. V r. 1919 sa zapísal na teologickú fakultu a následne bol vyslaný na štúdiá do Gréckeho kolégia sv. Atanáza v Ríme. V r. 1925 dosiahol doktorát z filozofie a teológie a vrátil sa do vlasti. Metropolita Vasile Suciu ho 1. januára 1926 vysvätil za kňaza. O mesiac bol vymenovaný za profesora na Teologickej akadémii v meste Blaj. Neskôr bol ustanovený za protopresybetra Bukurešti ako aj za kanonika arcibiskupskej kapituly v Blaji. Dňa 1. októbra 1939 sa stal rektorom spomínanej Teologickej akadémie. Pápež Pius XI. ho 12. apríla 1940 vymenoval za titulárneho biskupa ulpianského a pomocného biskupa pre metropolitu Alexandra Nicolescu, arcibiskupa Fagaras a Alba Julia. Biskupská konsekrácia sa konala 5. júna 1940 v katedrále v Blaj. Vrátil sa do Bukurešti ako biskup-vikár.
Po viacerých neúspešných pokusoch komunistického režimu skompromitovať biskupa Aftenia, bol napokon 28. októbra 1948 zadržaný. Spolu s ostatnými piatimi gréckokatolíckymi biskupmi bol prevezený do Dragoslavele a následne do bývalého pravoslávneho kláštora Caldarusani, zmeneného na väznicu (koncentračný tábor). V máji 1949 bol prevezený daný do izolácie na Ministerstve vnútra, kde podstúpil hrozné fyzické a psychické mučenie, vyžadujúce nadľudskú silu. Ponúkli mu, že ak prestúpi na pravoslávie, stane sa pravoslávnym metropolitom.
Mučený fyzicky a psychicky a zmrzačený (s rozbitou bradou) bol prevezený do väznice Vacaresti, kde 10. mája 1950 zomrel. Bol pochovaný na katolíckom cintoríne v Belu, pričom pohrebné obrady odslúžil rímskokatolícky kňaz.
Ioan Suciu, apoštolský administrátor arcidiecézy Alba Iulia a Fagaras
(4. decembra 1907 – 27. júna 1953)
Ioan Suciu sa narodil 4. decembra 1907 v meste Blaj v kňazskej rodine. Bol dobrým priateľom Tita Liviu Chinezu, spolu s ktorým študoval teológiu v Ríme v Gréckom kolégiu. Po dosiahnutí doktorátu z teológie a po šiestich rokoch štúdia na Inštitúte Angelicum bol 29. novembra 1931 vysvätený za kňaza. Vrátil sa do Blaju, kde sa stal profesorom na Teologickej akadémii. Dňa 6. mája 1940 bol vymenovaný za pomocného biskupa v Oradea Mare a titulárneho biskupa moglena-slatina v Bulharsku, ako pomoc pre biskupa Valeriu Traian Frentiu. Biskupská vysviacka sa konala 22. júla 1940.
29. augusta 1941 bol v Oradei intronizovaný nový biskup a budúci kardinál Iuliu Hossu, a tak sa Ioan Suciu stal jeho pomocným biskupom. Biskup Valeriu Traian Frentiu sa vrátil do Oradey v r. 1947, pričom Ioan Suciu bol menovaný za apoštolského administrátora arcidiecézy Alba-Iulia a Fagaras. Mons. Suciu uskutočnil viedol sériu prednášok v hlavných mestách krajiny, v ktorých vysvetľoval, že je nemožné zosúladiť kresťanstvo a ateistický materializmus. Bol zadržaný 28. októbra 1948 a prevezený do Dragoslavele a následne do Monastiera Caldarusani. V máji 1950 ho previezli na Ministerstvo vnútra a v októbri toho istého roku do väznice Sighetul Marmatie, kde trpel hladom, zimou, chorobami a mnohými mučeniami. Tam zomrel 27. júna 1953 v cele č. 44. Bol pochovaný na cintoríne chudobných, t.j. na cintoríne určenom pre samovrahov a tulákov. Dodnes sa nenašlo presné miesto, kde spočívajú jeho telesné pozostatky.
V dvoch listoch datovaných v októbri 1948 a adresovaných svojim veriacim napísal: „Pre zjednotenú rumunskú Cirkev prišiel Veľký piatok. Teraz, drahí veriaci, máme príležitosť ukázať, či patríme Kristovi alebo sme na strane Judáša, zradcu… Nenechajte sa oklamať prázdnymi rečami, výbormi, prísľubmi, lžou, ale zostaňte pevní vo viere, za ktorú vaši rodičia a vaši predkovia vylievali svoju krv… Nemôžeme zradiť Krista, ani Cirkev… Ak vám vezmú vaše chrámy, modlite sa k Pánovi, ako to robili prví kresťania, keď im pohanskí cisári ničili miesta modlitby a pálili ich sväté knihy“. Tieto jeho slová zazneli aj v Koloseu, 7. mája 2000 pri príležitosti ekumenickej spomienky na svedkov viery 20. storočia, ktorú viedol Ján Pavol II.
Alexandru Rusu, biskup eparchie Maramures
(22. novembra 1884 – 9. máj 1963)
Alexandru Rusu bol prvým biskupom Maramorošskej gréckokatolíckej eparchie (Maramureş) a v r. 1946 bol zvolený za metropolitu Rumunskej Cirkvi zjednotenej s Rímom. Apoštolský stole túto voľbu uznal za právoplatnú, ale rumunská pro-sovietska vláda pod vedením Petru Broza ho oficiálne neuznala.
Narodil sa v 22. novembra 1887 v Saulia de Capmie. Študoval v Bistrita, Targu Mures, Blaji a Budapešti, kde dosiahol doktorát z teológie.
20. júla 1910 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako profesor v Blaji, sekretár metropolitu, cirkevný právnik a rektor Teologickej akadémie v Blaji. 17. októbra 1930 ho Pápež Pius XI. vymenoval za biskupa a 30. januára prijal biskupskú konsekráciu.. 2. februára 1931 bol uvedený do úradu biskupa v Maramures, a krátko na to bol vymenovaný za poslanca Rumunského parlamentu.
28. októbra 1948 bol zadržaný a uväznený na Ministerstva vnútra v Bukurešti. Odtiaľ bol prevezený do patriarchálnej vily do Dragoslavele, ktorá bola premenená na väzenie pre gréckokatolíckej duchovenstvo, ktoré odmietlo prestup do Rumunskej pravoslávnej cirkvi. Vo februári 1949 bol premiestnený do monastiera Caldarusani v Grusiu, neďaleko Budapeští. V máji 1950 bol znovu premiestnený, a to do väznice v Sighete, kde zostal až do r. 1955. Prežil väzenie a bol hospitalizovaný do nemocnice Gerota v Bukurešti „na rehabilitáciu“.
Komunisti ho izolovali v monastieri Curtea de Arges a následne v Ciorogarla, spolu s biskupmi Iuliu Hossu a Ioan Balab. V roku 1956 spolu s nimi zostavil vyhlásenie, v ktorom žiadali obnovu Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi a poslali ho komunistickej vláde i do zahraničia. Toto memorandum našlo podporu tisícok gréckokatolíkov z celej krajiny.
13. augusta 1956 pod zámienkou, že sa stretne s ministrom pre náboženské záležitosti, ho oddelili od spomínaných dvoch biskupov s previezli do monastiera Cocosu v Niculitel. V r. 1957 ho vojenský súd meste Cluj odsúdil na 25 rokov nútených prác za poburovanie a velezradu. Bol uväznený vo väznici v Gherla, v cele č. 10 v suteréne. Na jar 1963 ho postihlo ochorenie obličiek a 9. mája 1963 zomrel vo väzení.
Bol pochovaný bez akéhokoľvek náboženského obradu na cintoríne pre politických väzňov v Gherle, v hrobe č. 133. Po čase bolo toto miesto poorané traktormi, aby sa nemohlo stať miestom pútí.
Tit Liviu Chinezu, pomocný biskup Alba Iulia a Fagaras
(22. júna 1904 – 15. januára 1955)
Titi Livu Chinezu sa narodil v r. 1904 v dedinke Huduc, dnes Maioresti. Jeho otec bol gréckokatolícky kňaz. V r 1925 začal teologické štúdiá v Ríme, v Kolégiu sv. Atanáza. Po dosiahnutí doktorátu z filozofie a teológie, prijal 31. januára 1930 kňazskú vysivacku. V r. 1931 sa vrátil do mesta Blaj a bol menovaný za profesora v Učiteľskom ústave. V r. 1937 bol preložený na Teologickú akadémiu, bol aj rektorom a v r. 1947 bol menovaný za dekana do Bukurešti. 28. októbra bol zatknutý a prevezený do Monastiera v Neamt spolu s ostatnými 25 gréckokatolíckymi kňazmi. V decembri ho previezli ho do Caldarusani, kde mu 24.(25.) decembra 1949 uväznení biskupi tajne udelili biskupskú vysviacku.
Napriek všetkým opatreniam, aby sa pred režimom utajila táto udalosť, správa o novom biskupovi sa rozšírila a Tit Liviu Chinezu bol preložený do väznice Sighetul Marmatie.
V dôsledku nútených prác, hladu a podchladenia, Tit Liviu Chinezu ťažko ochorel. Po oznámení lekárovi väznice, ho pod zámienkou prevozu na väzenskú ošetrovňu, úplne izolovali a umiestnili do ešte väčšej a nevykurovanej cely, kde po dvoch dňoch 15. januára 1955, zomrel na podchladenie (doslova zamrzol). Pochovaný bol v noci, bez pohrebu, na nešpecifikovanom mieste na Cintoríne chudobných. V jeho prípade sa nikdy nekonal súdny proces a nikdy nebol ani vynesený rozsudok.
Ioan Balan, biskup eparchie Lugoj
(11. februára 1880 – 4. augusta 1959)
Ioan Balan sa narodil v Teius 11. februára 1880. Teologické štúdiá absolvoval v centrálnom seminári v Budapešti. V r. 1903 bol vysvätený za kňaza a ďalej študoval vo Viedni. Vrátil sa do mesta Blaj, ale v r.1909 bol preložený do Bukurešti, kde pôsobil ako gréckokatolícky spovedník. V 1919 sa znova vrátil do Blaj a stal sa kanonikom metropolitnej kapituly a po dvoch rokoch rektorom Teologickej akadémie. V r. 1929 bol vymenovaný za člena vatikánskej komisie, ktorá mala vypracovať nový kódex kánonického práva pre východné cirkvi.
V novembru 1936 bol vysvätený za biskupa Lugoj, po vymenovaní biskupa Alexandru Nicolescu za metropolitu. Keď odmietol prestúpiť na pravoslávie, zdieľal osud ďalších gréckokatolíckych biskupov a bol uväznený 28. októbra 1948 o tretej popoludní.
Internovali ho v patriarchálnom paláci v Dragoslavele a následne vo februári 1949 do Monastiera Caldrusani. Odtiaľ ho znova previezli do väznice Sighetul Marmatiei v máji 1950. Po piatich rokoch ho previezli na nútený pobyt v Monastieri Cureta de Arges. V r. 1956 však bol prevezený do ženského monastiera Ciorogarla, neďaleko Bukurešti, kde zostal v izolácii až do konca svojho pozemského života. Vážne ochorel a previezli ho do nemocnice v Bukurešti, kde 4. augusta 1959 zomrel a a bol pochovaný na katolíckom cintoríne Belu. V jeho prípade nikdy neprebehol súdny proces a ani nebol vynesený rozsudok.
Iuliu Hossu, biskup eparchie Cluj-Gherla, kardinál
(30. januára 1885 – 28. mája 1970)
Iuiu Hossu sa narodil 30. januára 1885 v Milas v Transylvánii, rodičom Ioanovi, kňazovi a Victorii. V r. 1904 začal teologické štúdií na Kolégiu De Propaganda Fide v Ríme. V 1906 dosiahol doktorát z filozofie a 1908 z teológie. 27. marca 1910 prijal kňazskú vysviacku z rúk biskupa Vasile Hossu. V eparchii Lugoj bol poverený prácou aktuára, archivára, knihovníka a napokon vikára a sekretára biskupa. 3. marca 1917 bol vymenovaný za biskupa gréckokatolíckej eparchie Gherla v Transylvánii, kde sa uprázdnil biskupský stolec. V tom čase vykonával službu vojenského kaplána.
1. decembra 1918 sa ho dotklo Vyhlásenie o zjednotení Rumunska v Blajului, ktoré odsúdilo (historické) oddelenie Transylvánie od Rakúsko-Uhorskej monarchie a zjednotenie s Moldavskom a Valašskom v rodiacom sa Rumunskom štáte.
V 1930 eparchia Gherla bola premenovaná na Cluj-Gherla, a jej sídlo bol preložené do mesta Cluj Napoca.
Tam prežil obdobie okupácie medzi rokmi 1940-1944. V tých rokoch bol duchovnou oporou pre transylvánskych Rumunov, keď oblasť okupovali Horthyho maďarské vojská.
Po nástupe sovietskej moci odolával nátlakom na prestúpenie k pravosláviu. 28. októbra1948 bol biskup Iuliu Hossu zatknutý komunistami a odvlečený do Dragoslavele. Neskôr ho previezli do pravoslávneho monastiera Caldarusani a v r. 1950 do väznice Sighetul Marmatiei. V r. 1955 ho previezli do Curtea de Arges, v 1956 do monastiera Ciorogarla a nakoniec znovu do Caldarusani. Takto napísal v r auguste 1961, keď sa nachádzal násilne izolovaný, na prvých stránkach svoje autobiografie: „Tvoju lásku, Pane, mi nedokázali vziať; to mi stačí. Prosím ťa o odpustenie za všetky moje hriechy a pokorne ti ďakujem celým svojím bytím za všetko to, čo si mi dal, tvojmu nehodnému služobníkovi.“
Pápež Pavol VI. ho v r. 1969 vymenoval za kardinála „in pectore“. Keď ho pápežský vyslanec informoval, že rumunská vláda je ochotná akceptovať jeho menovanie za kardinála za podmienky, že navždy opustí krajinu, Mons. Iuliu Hossu odmietol opustiť svojich veriacich a rozhodol sa naďalej zdieľal osud svojho ľudu.
Iulia Hossu bol zbavený všetkých slobôd až do svojej smrti 28. októbra 1970 v Nemocnici Colentina v Bukurešti, kde jeho posledné slová boli: „Môj boj sa skončil, váš pokračuje“.
Menovanie za kardinála „in pectore“ (ako prvého Rumuna) Pavlom VI. bolo zverejnené až, tri roky po jeho smrti, v roku 1973.
Podľa internetovch zdrojov (Vaticannews, www.bru.ro, unirea.org, santiebeati …) spracoval -sg-
Foto: vaticannews.va
